Streda 19. december 2018

extra plus

Júl 2010

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Tomáš HalászFoto: TASR/Tomáš Halász

Bodka za Mečiarom

ĽS-HZDS sa už ničím nepodobá na vedúci politický subjekt, ktorý sformoval základy štátu

Eva Zelenayová

Či si to Vladimír Mečiar chce priznať alebo nie, v parlamente, a teda vo veľkej politike skončil. Predseda ĽS-HZDS bol vždy integrujúcim prvkom strany, spočiatku nadšene prijímaným, neskôr viac-menej trpeným.

Svoje postavenie a autoritu si vybudoval úprimným záujmom o národné bytie Slovákov, ktorému tak, ako v čase po nežnej revolúcii, ani dnes mnohí politici nerozumejú a nechcú rozumieť. Bol jediným politikom na slovenskej politickej scéne, ktorý začiatkom 90. rokov dokázal viesť s českou reprezentáciou pragmatický dialóg o usporiadaní vzťahov medzi oboma národmi v dvoch samostatných republikách. Rozchod Slovákov a Čechov bol síce historicky nevyhnutný, ale aj zásluhou vtedajších politických reprezentácií sa uskutočnil mierovým a kultúrnym spôsobom, ktorý vojde do histórie ako čosi, čo v dejinách ľudstva nemá obdobu. Mečiar bol pri tom.

Externý rámec
Oponenti trojnásobného premiéra tvrdia, že jeho postoj k samostatnosti bol hazardom, nepremysleným činom, že Slovensko malo počkať na lepšiu príležitosť. História však učí, že príležitosť sa buď využije, alebo už nijaká nepríde. Veľké veci si žiadajú aj veľkých, odvážnych ľudí. Mečiar splnil očakávania slobodomyseľných ľudí, zavŕšil emancipačný proces Slovákov. Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko získalo v prvých parlamentných voľbách v roku 1992, v ktorých sa strana zúčastnila, 37,26-percentnú podporu voličov. Smerovanie Slovenska bolo jasné: k samostatnosti a demokracii.

Mečiar sa naplno venoval usporiadaniu vnútorných záležitostí republiky a nevšimol si, že „externý rámec", ako nazýva vplyv zahraničia šéf IVO Mesežnikov, je silnejší ako národné ambície a nedovolí premrhať kapitál studenej vojny na úžitok akýchsi Slovákov. Socialistickým internacionalizmom oslabené národné povedomie mnohých Slovákov sa bez okolkov vydalo na svoju svetoobčiansku púť, najmä ak bola dobre finančne zabezpečená. Zatiaľ čo Mečiar budoval štát, „externý rámec" zasa svoju vplyvnú loby. A vplyvné a solventné loby poľahky dostali pod kontrolu strany a straničky, ktoré sa napokon za svoje postavenie odvďačili výpredajom Slovenska. Mečiar nemohol vzdorovať obrovskej presile zvonku i zvnútra, ale nemal sa poddať. Lebo HZDS predstavovalo stranu ľudovú, kresťanskú, národnú i sociálnu. Smer, ktorý zaujal jeho miesto, nie je náhradou za HZDS. Nie je kresťanský.

Cesta deštrukcie
Mečiarovi sa v roku 1998 zrútil svet, ale veľkou mierou sám k svojmu pádu prispel. Namiesto posilňovania vplyvu strany a budovania dobrých vzťahov s koaličnými partnermi sa vybral cestou deštrukcie. Rozbil dobre fungujúci parlamentný klub, na kandidátku priviedol množstvo ľudí s ekonomickými záujmami a svojich koaličných partnerov dokonale ignoroval. Voľby síce vyhral, ale nemal síl na vytvorenie vlády. Padli diaľnice, padlo hospodárstvo, nastúpila reprivatizácia a definitívne sa uzavrel mediálny priestor priam škandalóznym a manifestačným väznením novinárov na 28. poschodí STV. Nová moc ostentatívne zmenila zákony kreovania mediálnych rád za nadšeného obdivu externého rámca a už aj etablovanej domácej loby. A Mečiar pokračoval v postupnej asanácii vlastnej strany, ktorá pripomínala tichú kolaboráciu s nepriateľom.

Deštrukcia HZDS pod Mečiarovým vedením sa viditeľne zintenzívnila po tom, ako v roku 2000 prepadli jeho vilu Elektra v Trenčianskych Tepliciach špeciálne policajné jednotky. Je isté, že prepad bol súčasťou sústredeného tlaku na Mečiarovu osobu s cieľom zahnať ho do defenzívy. V roku 2002 vyhodil predseda HZDS z kandidátky dvojku strany, obľúbeného Ivana Gašparoviča, a miesto na kandidátke ponúkol partnerke skompromitovaného podnikateľa Jozefa Majského Diane Dubovskej. V strane to vyvolalo obrovské znechutenie. Najmä preto, že Dubovská v predchádzajúcej volebnej kampani ako kandidátka SOP sľubovala väzenie pre Mečiara, keď bude SOP vo vláde. Novou dvojkou v strane sa stala neznáma Eva Antošová. Napriek samodemolácii strany získalo HZDS vo voľbách v roku 2002 ešte 19,50 percenta hlasov a opäť vyhralo voľby. Nebezpečne sa však priblížilo k preferenciám Dzurindovej SDKÚ. Mečiarova strana opäť zaujala miesto v opozícii.

Už druhé volebné obdobie mimo vlády doľahlo na stranu veľmi tvrdo a logicky sa začala prejavovať únava z Mečiara. Časť členskej základne okolo Vojtecha Tkáča požadovala sebareflexiu a vyvodenie dôsledkov za neúspech vo voľbách, ibaže Mečiar si svoju pozíciu ustrážil. Poslanecký klub sa však rozpadol a stal sa zdrojom hlasov na podporu Dzurindovej vlády. Vojtech Tkáč spolu s ďalšími desiatimi poslancami založil Ľudovú úniu a Ivan Gašparovič Hnutie za demokraciu.

Mečiar navyše dvakrát neuspel v prezidentských voľbách. V roku 1999 proti Rudolfovi Schusterovi a v roku 2004 proti Ivanovi Gašparovičovi.

Napriek obrovským turbulenciám v strane Mečiar nechal voľný priechod intrigánskym praktikám. Tak sa na kandidátku dostala Zdenka Kramplová či Milan Urbáni, ale aj množstvo ďalších poslušných a servilných ľudí. Prestíž strany mali zachrániť známe osobnosti Viliam Veteška a Tibor Mikuš. Potenciálni záchrancovia sa však stali pre Mečiara úhlavnými nepriateľmi a po tom, čo oznámil svoju kandidatúru na predsednícku funkciu Viliam Veteška, predseda HZDS skoncoval so všetkými, ktorí ho podporovali. Veteška bol dokonca Mečiarovým protikandidátom na funkciu predsedu, no tesne pred snemom odstúpil pre závažnú diagnózu a onedlho umrel, Kramplová s Urbánim odišli, odišiel aj Mikuš. Alebo boli odídení?

Pomalé umieranie
Mečiar sa od samého začiatku zbavoval ľudí s vlastným názorom a hoci ho nijako neohrozovali v jeho pozícii, HZDS sa jeho pričinením stalo prostriedkom na vývoz politikov. Bývalí čelní predstavitelia HZDS sa objavili vo vedúcich pozíciách iných strán - najznámejším protivníkom Mečiara sa však stal jeho spolupútnik Michal Kováč, ktorý sa aj z vôle Mečiara stal prvým ponovembrovým prezidentom Slovenskej republiky. V roku 1993 však bola pozícia Mečiara veľmi silná a hoci sa proti nemu zoskupili všetky politické subjekty, opakovane sa stal premiérom.

Ak sa hovorí o kupovaní poslancov za Dzurindovej vlády, treba pripomenúť, že odvolanie Mečiarovej vlády v roku 1994 sa mohlo uskutočniť len vďaka oslabeniu poslaneckého klubu HZDS. V tom čase sa za zmenu moci najviac angažovala SDĽ a na svojich tlačových konferenciách jej predstavitelia nehanebne vyhlasovali, koľkých poslancov za HZDS už majú (kúpených?). Napokon v marci 1994 zaznela pamätná Weissova veta: „Pán Mečiar, odíďte!" Žeby sa práve tu zrodilo spojenectvo ľavice s pravicou? Mečiar odišiel, ale po riadnych parlamentných voľbách na jeseň 1994 sa opäť do funkcie premiéra vrátil. Jeho ďalšie účinkovanie bolo hektické, plné obáv o zachovanie štátu, lebo propaganda bola neúprosná. Intrigy opozície a vyrábanie káuz v záujme získania moci nadobudli taký obludný charakter, že Mečiara a HZDS dostávali do polohy, ktorú bolo treba odmietnuť. Mečiar však nemal silu ani čas venovať sa očiste strany a pritom riadiť mladý štát, ktorý opozícia neváhala využívať ako rukojemníka svojich záujmov. Takmer každé verejné vystúpenie Mečiara bolo hystericky odmietnuté. Keď Mečiar vyzýval kupovať slovenské výrobky, bol na posmech médiám i opozičným politikom, ktorí mu vyčítali, že nedopraje našim občanom, aby si mohli vybrať z konkurenčnej ponuky. Kto si to ešte pamätá? Alebo, keď hovoril o etike žurnalistiky, bol zaradený medzi desať najväčších nepriateľov slobody slova. Ukázalo sa síce, že Rada Európy prijala rezolúciu o etike žurnalistiky, ale opäť to verejná mienka vyrábaná opozíciou a väčšinovými médiami obrátila proti Mečiarovi.

A zatiaľ čo zo zahraničia riadené médiá a politická opozícia usilovne pracovali na likvidácii šéfa HZDS, Mečiar sa pohyboval a pracoval vo vlastnom, virtuálnom svete, kde ho mnohí pochlebovači presviedčali o jeho neomylnosti a neohrozenosti. Takýto virtuálny svet fungoval aj v jeho strane a on v ňom často nedokázal rozoznať realitu od chimér a vlastných želaní.

Na sklonku volebného obdobia 2006 - 2010 sa rozhodol vymeniť kompletné vedenie strany, samozrejme, okrem seba. Príležitosť dostali mladí ľudia, ktorí však nedisponovali základnými predpokladmi osloviť voličov. Zo starých mienkotvorných a programotvorných osobností zostalo v strane len torzo - podobne ako po voľbách z kedysi vysokých volebných preferencií. Strana sa už ničím nepodobala na vedúci politický subjekt, ktorý bol schopný sformovať základy štátu a udržať ho pri živote. Vladimír Mečiar si vo hviezdnom období svojej kariéry počínal ako skutočný štátnik. Žiaľ, v posledných rokoch to o ňom povedať nemožno. Jeho pomalé politické umieranie, ktoré vyvrcholilo potupným odchodom na politický dôchodok, kam ho poslali voliči, zostane škvrnou na legende o zakladateľovi druhej Slovenskej republiky.


Napísali a povedali o V. Mečiarovi a HZDS

„Nijaké vonkajšie tlaky neohrozili stranu viac ako samotný predseda. Ak sa doterajší vývoj nezastaví, v ĽS-HZDS sa schyľuje k zatváraniu opony. Ktosi kedysi povedal: Mečiar hnutie stvoril, Mečiar ho aj pochová."

(Eva Zelenayová, Extra plus 2007)

„Sú voliči, ktorí sú ochotní ísť s Vladimírom Mečiarom až do politického prepadliska, lebo sú verní a môžu si myslieť, že príde zázrak a všetko sa zvrtne. Ja na zázraky neverím. Keď nám preferencie padali šikmo, potom ešte šikmejšie a potom skoro kolmo, a keď si zoberieme prirodzený úbytok našich voličov, je tu objektívne nebezpečenstvo, že nabudúce sa už nedostaneme do parlamentu."

(Viliam Veteška, Extra plus 2007)

„Kedysi mohutný Mečiarov krížnik smeruje do mimoparlamentných vôd. Šéf ĽS-HZDS si podľa podpredsedu strany Viliama Vetešku nezaslúži, aby skončil kariéru ako šéf voličmi odvrhnutej strany. Škoda, že si to uvedomujú niektorí Mečiarovi spolupracovníci, a nie sám trojnásobný premiér."

(Viera Urbanová, Extra plus 2007)

„Ktovie, či si Vladimír Mečiar uvedomuje, že vlastnou vinou sa jeho kariéra skončí najbližšími voľbami."

(Pavel Kapusta, Extra plus 2009)

cestax.jpg(cestax.jpg)
Graf Štatistického úradu SR z roku 2007 ukazuje, že trend celkového úpadku ĽS-HZDS z hľadiska volebného zisku bol od roku 1992 zreteľný. Graf naznačuje dve možné alternatívy vývoja - v rámci pozitívnej sa predpokladal mierny nárast preferencií v prípade, že by V. Mečiara v krátkom čase nahradil iný líder. Nestalo sa.