Pondelok 23. september 2019

extra plus

Október 2010

Aktuálne číslo

Foto: Ladislav LesayFoto: Ladislav Lesay

Foto: Ľudovít ŠtevkoFoto: Ľudovít Števko

Básnik tvarov

Kto chce ukameňovať Kulicha?

Ľudovít Števko

Tak už nám, poddanému slovenskému ľudu, oznámil Richard Sulík z vysokého postu šéfa Národnej rady, že jazdecká socha kráľa Svätopluka zostane na svojom mieste, lenže s výhradami, že Svätopluk nebol kráľ, že starí Slováci neexistovali a že majster Kulich opraví dvojkríž na štíte „gardistu Svätopluka".

Šalamúnske rozhodnutie, aby sa vlk nažral a koza zostala celá, však nijako nectí predsedu parlamentu, ktorý sa pasoval za pána Hradu i sochy, keď žiada zásah do umeleckého diela, ktoré nie je jeho vlastníctvom a na ktoré nemá právo. Podnikateľ Sulík, ktorý vládne Slovensku esemeskami zo zahraničia, si jednoducho mýli svoje poslanie, nevie sa stotožniť s ideou, že nešéfuje súkromnej firme, ale že stojí na čele slovenského zákonodarného zboru s presne vymedzenými kompetenciami. Roz­hodovanie o monumente, ktorý stojí na hradnom nádvorí z vôle a peňazí občianskeho združenia, teda občanov, medzi jeho kompetencie rozhodne nepatrí, nech sa už o autorovi a jeho diele vyjadrila akokoľvek ním ustanovená politická preverovacia komisia.

Chlapec zo Zvolenskej Slatiny
Na celej hystérii okolo sochy Svätopluka a hanebných útokov na Jána Kulicha bolo obdivuhodné mlčanie tvorcu, ktorý so stoickým pokojom a múdrosťou osemdesiatnika nechával voľné pole ohováraniam rozličných „teoretikov" a bláznov. Nevidel dôvod škriepiť sa či dokazovať. Za človeka, ktorý má za sebou desaťročia tvorivej práce, hovorí jeho dielo. A závery nejakej inkvizičnej komisie, ako nás učí história, nikdy neboli konečné a už vonkoncom nie objektívne či spravodlivé.

Pri návšteve v ateliéri významného slovenského sochára Jána Kulicha sme ponechali bokom všetky tie šialené pokusy odstrániť z Hradu sochu Svätopluka s vedomím, že v samotnej slovenskej výtvarnej obci panuje veľká nevraživosť a vniesť do ticha ateliéru negatívne emócie zvonka by bolo zneuctením umenia. V Kulichovom ateliéri stoja sochy ako míľniky histórie, ktoré svedčia o sochárovom vzťahu k slovenským dejinám, k osobnostiam národa i k jeho ľudovému umeniu. Máloktorý slovenský sochár obsiahol vo svojej tvorbe takú početnú galériu postáv a s použitím takej širokej škály sochárskeho materiálu - od dreva, terakoty, epoxidu, bronzu a kameňa cez zváraný plech, až po dural, antikoro a hydronálium. Nevšedný talent tohto umelca uznávajú dokonca i jeho terajší nepriatelia vo svojich pamfletoch. Miroslav Cipár v Hríbovom periodiku Týždeň hovorí, napriek svojím ohováraniam, o mimoriadnom talente tohto medailéra a sochára a prirovnáva ho k veľkým zjavom slovenskej poézie k Miroslavovi Válkovi a Vojtechovi Mihálikovi.

Nevedno, po kom zdedil Ján Kulich výtvarný talent, isté je len to, že sa v dedinskom chlapcovi zo Zvolenskej Slatiny prebudil dosť skoro, aby si ho všimlo okolie. Možno mal aj kúsok šťastia, že ho na gymnáziu objavil jeho učiteľ - sochár.

„Na gymnáziu nás učil sochár Petrašovič, ktorý poznal moje rezbárske schopnosti a moje drevené figúrky zo školských výstav. Porozprával sa s mojím otcom a matkou a poslal ma s košom drevených sošiek do Prahy, pretože v Bratislave škola so sochárskym odborom tesne po vojne ešte nebola," spomína si na svoje prvé kroky za sochárskym umením majster Kulich.

„Na schodoch českej akadémie si ma s tým košom sošiek všimol profesor Max Švabinský, najväčšia autorita vtedajšieho českého výtvarného umenia. Ten rozhodol, že sa musím zúčastniť na prijímacích skúškach na Akadémiu výtvarných umení. Bol to pre mňa neznámy svet - nikdy predtým som nemodeloval z hliny živého človeka, veď som ani nedočiahol na stolík - museli mi pod nohy podložiť debničku. Ale asi som všetko zvládol, navyrábal som celú sériu hlinených sošiek, všeličo, čo mi zišlo na um. Počas prijímacích skúšok som spával v akomsi kabinete medzi ľudskými kostrami, čo nebolo pre chlapča z vidieka v cudzom prostredí veľmi príjemné, ale hlavné bolo, že ma na akadémiu prijali."

Záujem o históriu
Roky na „koleji" v Prahe ubiehali rýchlo medzi ateliérom jeho učiteľa, významného českého sochára Otakara Španiela a občasnými návštevami v ateliéri Maxa Švabinského, ktorý si mladého študenta zo Slovenska obľúbil od prvého stretnutia na schodoch akadémie. Na dvere ateliéru starého pána Švabinského sa nikto neodvážil ani len zaklopať, nieto ešte sem vstúpiť. Jedine Kulich mohol prísť do jeho ateliéru a sledovať majstra pri práci. „Neviem, čím som si to vyslúžil, či preto, že som bol slušný chlapec, alebo preto, že som bol Slovák, lebo Švabinský mal rád Slovákov a Slovensko, veď celé letá trávieval pod Kráľovou hoľou."

Z českej sochárskej školy si mladý slovenský sochár Kulich priniesol perfektnú znalosť remesla umocneného talentom s lyricko-epickým videním stvárňovaných objektov. Už vtedy prejavoval svoj záujem o slovenskú históriu. Dodnes stoja v jeho ateliéri niektoré sochy a visia medaily z tých čias. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave si urobil ašpirantúru, stal sa pedagógom, neskôr profesorom a napokon aj rektorom tejto školy. Rektorom bol sedemnásť rokov - a to je kameň úrazu, pre ktorý Kulicha dnes opľúvajú zo všetkých strán najmä ľudia, ktorí mu v umení nesiahajú ani po päty. Vlna nežného textilného prevratu vyplavila nenávistnú penu proti všetkým, čo v predchádzajúcej dobe niečo znamenali, rovnako v politike ako v umení a kultúre. Revolúciou pobláznení študenti ostrakizovali svojich učiteľov, spisovateľov i výtvarníkov. Tak Mináča, ako aj Kulicha. Keby žil Válek, možno by ho vystavili na pranier ako v stredoveku. Kulichovi vyčítali aj to, za čo nemohol a čo nespôsobil. Vraj vystrnadil zo školy Vincenta Hložníka - čo nebola pravda. Na jeho jubilejnej výstave na Hrade je okrem iných portrétovaných osobností aj Hložníkova busta, ktorá svedčí o priateľskom vzťahu týchto dvoch umelcov. Kulich si Hložníka vážil a rovnako aj Hložník si vážil Kulicha.

Dlhoročný profesor a rektor výtvarnej akadémie sa po oných dňoch naplnených „nežnosťami" vyhadzovania z práce, z dejín umenia i kultúry utiahol do ústrania svojho ateliéru, ale nezatrpkol a tvoril. Chvalabohu, nepodľahol. Ešte aj v pokročilom veku ovláda finesy sochárskeho umenia ako máloktorý z jeho žiakov. A bolo ich za tie roky nemálo. Mená ako Igor Kitzberger, vo svete uznávaný sochár z Moravy, Vojtech Farkaš, Peter Sceranka, Peter Roller, Viliam Loviška, Milan Lukáč, Alojz Drahoš, Ján Borko a mnohí ďalší zo strednej i mladšej generácie vynikajúcich sochárov a medailérov sa hlásia k svojmu profesorovi. Alojz Drahoš pri príležitosti svojej vernisáže 19. marca 2010 uviedol, že Jánovi Kulichovi „vďačí za dokonalú profesionalitu v odbore, za bravúrne zvládnutie redukcie trojrozmerného objemu".

Obeť politickej hystérie
Dal som si námahu, aby som pozbieral množstvo informácií o Kulichovi, domáce a zahraničné ocenenia a medaily, názory jeho žiakov, slová uznania aj pohany, nenávistné, nactiutŕhačské články, ako aj názory členov smutne známej preverovacej komisie. Vychádza mi, že Ján Kulich sa stal obeťou politickej hystérie a časti výtvarnej komunity, ktorá si namýšľa, že je novodobou umeleckou aristokraciou, povýšenou nad všetkým, čo kedy bolo, čo sa vytvorilo v umení a na ktorú slovné spojenie „bývalý komunista" pôsobí ako červené súkno na býka. K soche Kulichovho Svätopluka sa vyjadrovali teoretičky filmu, jedovaté staré dievky, feministky, ktorým prekážajú gule na koni veľkomoravského panovníka, aj momentálne vychytené tzv. autority z umeleckej brandže, ktoré by Kulicha za jeho „hradný zločin" najradšej ukameňovali.

Prirodzene, nikto nemôže brať Jánovi Hoffstädterovi, členovi preverovacej komisie jeho názor, že jazdecká socha kráľa Svätopluka „nespĺňa základné kritériá výtvarného umenia 21. storočia", hoci nevieme, aké kritériá mal súčasný pán profesor VŠVU na mysli. Alebo v jeho kádrovom posudku, ktorý vystavil svojmu predchodcovi, ide len o obvyklý akt pomsty? Ani mne sa nepáči Hoffstädterova uhladená podobizeň Jána Langoša na budove Ústavu pamäti národa, lebo nespĺňa moje kritériá súčasného umenia a rovnako sa mi nepáči umiestnenie a stvárnenie jeho hrdzavejúcej sochy Martina Rázusa v Liptovskom Mikuláši. Moje kritériá nie sú rozhodujúce, pretože odpoveď na otázku, aké má byť a aké je umenie 21. storočia, nemôže byť nikdy jednoznačná. V 21. storočí môže byť umením konceptualizmus Rudolfa Sikoru, akčné umenie v inštaláciách Alexa Mlynárčika, ale aj realistický senzualizmus Jána Kulicha, ktorý predstavuje iný výtvarný názor. Prirodzene, nemožno porovnávať realistickú sochu Svätopluka, povedzme, s inštaláciou Laca Čarného, pedagóga VŠVU, v ktorej použil odliatok hlavy barokového sochára Messerschmidta a naočkoval ju hnilobnými baktériami, aby sa pomaly rozkladala a vznikal tak nový tvar.

Proti gustu žiaden dišputát
U nás sa však v živote, v politike, a žiaľ i v umení prejavuje ideológia s rysmi totality, proti ktorej už raz davy štrngali kľúčmi. U nás v Kocúrkove, ako nazval prezident Ivan Gašparovič inkvizičné akcie okolo jednej sochy na Hrade, sa dejú veci pre iné národy nepochopiteľné. Najviac udivujú bojové písačky slečien-teoretičiek, ktoré súdia Kulicha ako normalizačného sochára a Svätopluka ako kontroverzného pajáca s fašistickými insígniami. Čuduj sa svete - v prastarom evanjelickom kostole v gemerskej obci Kraskovo objavili nedávno gotické maľby zo 14. storočia, a na jednej z nich je „gardistický dvojkríž", navlas podobný tomu na štíte kráľa Svätopluka. Nevedno, či aj do Kraskova pôjdu nafetovaní mládenci s dúhovými zástavami inakosti protestovať proti anonymnému stredovekému umelcovi. Alebo Petra Hanáková a Eva Filová napíšu pohoršené články do SME, aké neprístojnosti objavujú reštaurátori v kostole z trinásteho storočia? Mimochodom, Eva Filová sa okrem iného venuje inakosti vo výtvarnom umení a prejavila sa aj ako praktická výtvarníčka lesbického umenia. Reprodukovať jej maľby a grafiky na tomto mieste by však bolo urážkou ženskosti a jemnejšieho vkusu. Akýsi tajný „internetový obdivovateľ" o nej napísal, že skončila na katedre pornografie. Aby bolo jasné, neposudzujem prácu tejto mladej výtvarníčky či teoretičky umenia, ktorá hľadá svoju identitu v provokujúcom štýle Gender Check, ale mnohých Slovákov, veriacich i neveriacich, uráža jej článok v denníku SME, kde za falošné modly, ktoré znečisťujú mestá, považuje Sväto­pluka aj svätých bratov Cyrila a Metoda. E. Filová okrem iného píše: „Niekoľko spolitizovaných káuz okolo umenia v poslednom období ukázalo, ako emócie prevládli nad rozumom a ako sa to dá zneužiť. Cyril a Metod v Komárne, Svätopluk v Bratislave, P..a z hoven a jedna nepolitická - Tinka."

V ateliéri s Rúfusom i Sokolom
Nechávam na čitateľoch, aby si vytvorili svoj názor na kritikov jazdeckej sochy kráľa Svätopluka a jej autora. Zámerne sa nezaoberám posudkom istej, momentálne hojne medializovanej „historičky" Maríny Závackej a iných historikov Slovenskej akadémie vied, o ktorých je známe, že neovládajú latinčinu - jazyk nevyhnutný na skúmanie historických prameňov. Len chcem upozorniť, že pojmy história a hystéria nie sú sémanticky totožné, preto ich nemožno zamieňať. Ani pri posudzovaní umenia nie.

V Kulichovom ateliéri sa dá vidieť všeličo. Na stene, medzi lesom plastík visí kópia originálneho meča veľkomoravského veľmoža, ktorá sa podobá na meč v ruke Svätopluka na hradnom nádvorí. Ján Kulich hovorí o tom, ako sa prehrabával reprodukciami dostupných historických materiálov, radil sa s historikmi, ako mu jeho pravá ruka, dcéra Mária zháňala historické obrázky koní, pretože v ranom stredoveku ešte králi nesedeli na anglických plnokrvníkoch a araboch. Keď prejde reč na portrétované osobnosti nášho kultúrneho a umeleckého života, majster ožije. Veď to nie je tak dávno, čo v jeho ateliéri sedel ako model jeho priateľ, dnes už nebohý básnik Milan Rúfus a nie je to tak dávno, čo sochársky stvárnil jeho Modlitbičky. V Amerike mal tiež priateľa - svetoznámeho slovenského maliara a grafika Kolomana Sokola, ktorého aj počas pobytu v jeho rodine portrétoval. Tento umelec bol veľmi citlivý na svoje súkromie, nerád prijímal návštevy, Kulichovi však dôveroval ako umelcovi aj ako človekovi.

V Kulichovom ateliéri by sa dalo ešte o všeličom hovoriť a o všeličom premýšľať. O zlatej medaile za krásnu poetickú sochu Zvončiara, ktorú získal pred piatimi rokmi na výstave európskeho umenia v Taliansku, o projektoch, ktoré nosil v hlave od svojej mladosti.

Po návrate domov z ateliéru zatracovaného sochára som si vyhľadal citát z úvahy súčasného českého spisovateľa Michala Černíka, ktorý sa k téme Ján Kulich hodí ako vyšitý: „Niektorí kritici, publicisti, redaktori a kultúrni pracovníci sa ocitli v pasci svojich dogiem a ako dogmatici potom konajú. Hoci si o sebe myslia, že sú demokrati, ich chápanie demokracie je veľmi oplotené, stali sa príčinlivými vykonávateľmi dnešnej politicky hysterickej doby. Bez milosti odpíšu tých, ktorí sa nestali hlásateľmi pravicovej názorovej uniformity, prípadne počas minulého režimu tu žili a úspešne tvorili, povedané slovami inkvizítorov - kolaborovali s režimom. Značná časť našej mediálnej a politickej spoločnosti je dvadsať rokov od prevratu stále infikovaná nenávistnou intoleranciou a vytváraním obrazu nepriateľa."

Pán Kulich, neodkladajte ešte svoju sochársku špachtľu.

Fotografie:
Ján Kulich sa 30. decembra tohto roku dožije osemdesiatín.

Majster Kulich s profesorom Kučerom na svojej jubilejnej výstave na Bratislavskom hrade.

Vo svojom ateliéri so Svätoplukom.

Dvadsať rokov je v médiách spoločnosť masírovaná Kulichovým Leninom a milicionárom, akoby nič iné neurobil, hoci súsošie solúnskych bratov vytvoril dávno pred Leninom. Zažil vzostupy a pády, po roku 1989 gumovali jeho meno v Slovenskej národnej galérii. Našťastie, dielo umelca sa vygumovať nedá.

Svätopluk - symbol štátnosti

Svätopluk - symbol štátnosti (2)