Pondelok 22. október 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: Ivan MajerskýFoto: Ivan Majerský

Slovenská cesta do pekla

Rozhovor s Robertom Ficom (1999)

Pavel Kapusta, Blanka Dóková

Narodil sa 15. septembra 1964 v Topoľčanoch. Patril medzi výnimočne nadané deti, vďaka čomu začal navštevovať základnú školu ako päťročný. Po maturite na gymnáziu odišiel do Bratislavy, kde vyštudoval Právnickú fakultu UK. Ako 21-ročný absolvent si odkrútil vojenčinu na Šumave. Po návrate v roku 1986 nastúpil na Právnický ústav Ministerstva spravodlivosti SR.

Odvtedy neustále pôsobí v rezorte spravodlivosti. V rokoch 1992 až 1995 bol zástupcom riaditeľa Právnického inštitútu Ministerstva spravodlivosti SR. V roku 1992 vstúpil do Strany demokratickej ľavice, ktorú zastupoval v parlamente sedem rokov. V rovnakom čase pomáhal pri vzniku Strediska pre ľudské práva a zriadil kanceláriu pre agenta pre ľudské práva. Túto funkciu zastáva od roku 1994 - zastupuje Slovensko v Štrasburgu v konaniach pred Európskym súdom pre ľudské práva. Poslancom parlamentu je nepretržite už siedmy rok. Bol jedným zo zakladateľov Strediska pre obete trestných činov, ktoré vzniklo v spolupráci so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Má za sebou aj justičné skúšky, čím spĺňa odbornú kvalifikáciu na sudcu. Absolvoval niekoľko stáží a pobytov v zahraničí v USA, Veľkej Británii, Fínsku a inde. Publikuje, učí, prekladá odborné texty. Pred niekoľkými mesiacmi sa vzdal funkcie podpredsedu SDĽ. Minulý týždeň, v deň svojich 35 narodenín opustil rady ľavicových demokratov a oficiálne oznámil, že mieni založiť vlastnú politickú stranu.

Zastávate názor, že spoločnosť bola v období socializmu sociálne spravodlivejšia. Rok ste boli členom komunistickej strany. Vstupovali ste do nej v súlade s týmto presvedčením?
Členstvo v politickej strane do roku 1989 malo iný obsah ako v súčasnosti a bolo aj inak chápané. Mnohokrát to bolo základnou podmienkou, ako mať zamestnanie a ako existovať. Bola to prirodzená súčasť rastu kohokoľvek a o tom svedčí aj to, že 99 percent ľudí, ktorí čosi dosiahli, bolo politicky zviazaných s predchádzajúcim režimom. Tým nechcem nič minimalizovať. Zastávam naďalej názor, že napriek rôznym defektom, ktoré so sebou predchádzajúce obdobie prinášalo, najmä v oblasti ľudských práv a práva ako takého, to bola spoločnosť sociálne spravodlivejšia, ako je obdobie po roku 1989. Domnievam sa, že za posledné desaťročie sa nám podarilo vybudovať spoločnosť najtvrdšieho kapitalistického razenia, kde ľudia nemajú takmer nijakú istotu a stabilitu. Je preto pochopiteľné, že časť ľudí sa vracia do minulosti s nostalgiou. Treba sa však pozerať dopredu, nie dozadu.

Bol pre vás november 1989 prekvapením?
Obzor, ktorý sme vtedy mali, bol podstatne zúžený v porovnaní s tým, ako vnímame veci dnes. Bola informačná blokáda. Napriek tomu, že som mal možnosť čítať veci aj v cudzom jazyku, cítil som, že tu bola snaha ľudí aj v mladšom veku urobiť reformu toho stavu. Vo vedení strany vládli neudržateľné pomery. Ale pravdupovediac, nikto z nás nečakal taký veľký prelom. To, čo sa v novembri 1989 stalo, prekvapilo komunistov i nestraníkov. Mal som vtedy niečo po dvadsiatke, nemal som nijaké postavenie a bol som iba radový člen ako tisícky iných ľudí. Za členstvo v strane sa však nehanbím a pokojne sa k nemu priznávam.

Po revolúcii ste sa členstva v KSS vzdali a vstúpili do SDĽ...
V roku 1992 som dostal ponuku z esdéeľky, či by som nevstúpil na kandidátku a nepokúsil sa vstúpiť do volieb. Vtedy už mala politika iný obsah. Bola tu spoločnosť, v ktorej súperili politické strany. To sme do roku 1989 nepoznali. Začala byť atraktívna práca poslanca parlamentu. Pre mňa ako mladého človeka bol rok 1992 vzrušujúci. Dovtedy som bol iba radovým členom SDĽ a presadil som sa prácou, nie cez stranícke štruktúry. Ako ľavicovo cítiaci človek som mal pocit, že vstupujem do zoskupenia, ktoré celkom prirodzene prerástlo v roku 1989 do strany sociálno-demokratického charakteru. Za tú ponuku som dodnes veľmi vďačný. V SDĽ som prežil pekné roky a bolo by odo mňa falošné, keby som teraz na nich spustil síru a lávu. Takisto, ako musím dnes poďakovať SDĽ, myslím si, že je objektívne, ak poviem, že aj ja som pre SDĽ niečo priniesol. Cítim svoj vzťah k tejto strane ako vyrovnaný a tak to má byť.

SDĽ bola počas svojho vývoja rôzne hodnotená. Kritici jej najčastejšie vyčítali politické lavírovanie. Súhlasíte s tým?
Nenazýval by som to lavírovaním. SDĽ sa stavala k mnohým veciam až príliš zodpovedne a demokraticky. Je to aj prirodzené, lebo bola subjektom, ktorý vznikol transformáciou z bývalej komunistickej strany. Od takéhoto politického zoskupenia sa v podmienkach demokracie a právneho štátu očakáva viac ako od ktorejkoľvek inej politickej strany. Pretože nám neustále "prišívali" minulosť, plne sme si uvedomovali potrebu dokazovať, že sme klasickou demokratickou politickou stranou. Niekedy by bolo síce veľmi jednoduché buchnúť do stola a povedať, bude to takto, ale práve toto nás nútilo k ťažkopádnejšiemu prístupu.

Niektorí politológovia zastávajú názor, že keby SDĽ v minulosti prijala od HZDS ponuky na vstup do vládnej koalície, na Slovensku mohla zavládnuť dlhoročná politická stabilita. Časť vedenia strany sa k takejto možnosti stavala pozitívne, nakoniec sa to však vždy skončilo odmietnutím. Považujete to za zodpovedný prístup?
Kým v marci 1994, keď bola odvolaná druhá Mečiarova vláda, tu ešte existoval priestor na spoluprácu medzi SDĽ a HZDS, v ďalšom období sa ten priestor postupne zužoval, až sa dostal do takej polohy, že pre nás bola kooperácia s HZDS neprijateľná. Voľby v roku 1994 jasne ukázali, či sa SDĽ rozhodla správne, pokiaľ ide o Spoločnú voľbu a vzťah k HZDS a SNS. Minuloročné voľby naznačili pozitívny posun v prospech SDĽ. Uvidíme, čo s tým urobia ďalšie voľby, o ktorých ani pánboh nevie, kedy budú. Som presvedčený, že každá politická strana si to "vyžerie", ak urobí niektoré kroky, ktoré verejnosť neprijme dobre. Zotrvávam na stanovisku, že postoj SDĽ sa snažil byť vo všetkých prípadoch zodpovedný.

Po neúspechu SDĽ vo voľbách v roku 1994 vyplývala určitá potreba zmeny. Na nitrianskom zjazde v roku 1996 ste boli jedným z kandidátov na post predsedu strany. Vzdali ste sa však v prospech Ľubomíra Fogaša. Delegáti dali napokon prednosť nevýraznému Jozefovi Migašovi...
Uznávam, že moje šance na zvolenie za predsedu v roku 1996 boli vysoké. Zvážil som však to, v akom stave sa strana nachádza a čo by pre ňu znamenalo moje zvolenie. Povedal som si: neblázni, nemôžeš to urobiť. Ak to spravíš, môže to mať obrovské dôsledky na stranu ako takú. Tým, že som sa vzdal kandidatúry, som učinil jedno z najmúdrejších rozhodnutí v živote. Je pravda, že zvolenie Migaša na čelo strany vtedy všetkých prekvapilo. Vzdal som sa v očakávaní, že predsedom sa stane Ľubo Fogaš, ktorý mal v strane veľký kredit. Delegáti zjazdu sa podľa všetkého nahnevali a zvolili kandidáta, ktorý nevystupoval až tak presvedčivo, pokiaľ ide o percentá pravdepodobnosti úspechu. Jozef Migaš presne vedel, čo chce, ale predsa - pohyboval sa v ratingu medzi nami tromi na tej najnižšej priečke. Ale tak to občas v politike chodí.

Nebol pravou príčinou vášho vzdania sa kandidatúry strach z prípadného nezvolenia?
V roku 1996 som mal 32 rokov a vtedy si človek môže dovoliť rad neúspechov. Toho som sa skutočne neobával. Keby boli pravdivé dohady o mojom strachu, nikdy by som sa neodhodlal k takému kroku, aký som urobil minulý týždeň.

Ako hodnotíte doterajšie kroky Jozefa Migaša ako predsedu SDĽ?
Aj keď to možno občas medzi nami zaškrípalo, trvám na tom, že náš vzájomný vzťah bol a je korektný. O tom svedčí aj spôsob rozlúčky, aký sme prezentovali na verejnosti. Vždy si ho budem za to vážiť a som rád, že to takto dopadlo. Pokiaľ ide o jeho vstup do politiky v roku 1996, je nepochybné, že predtým sa vytváral obraz SDĽ ako strany príliš intelektuálnej, príliš kabinetnej. Jozef Migaš, napriek tomu, že je docentom a v oblasti vedy má za sebou kus práce, priniesol do SDĽ rétoriku, ktorá nám nepochybne pomohla. Veď sa to napokon prejavilo na výsledkoch volieb v roku 1998. Z praktického hľadiska ho musím považovať za politika, ktorý dosiahol výrazné úspechy. V roku 1996 prišiel, vyhral zjazd SDĽ, získal takmer 15 percent hlasov pre SDĽ a dnes je predsedom Národnej rady Slovenskej republiky.

Boli ste kandidátom na predsedu SDĽ, nakoniec ste prijali funkciu prvého podpredsedu. Tohto postu ste sa však pomerne ľahko vzdali. Prečo?
Nik z predstaviteľov SDĽ nereagoval na môj odchod z funkcie podpredsedu negatívne. Bolo to preto, že objektívne aj subjektívne neprišlo k naplneniu vzájomnej dohody súvisiacej s týmto postom. Nemám pritom na mysli dajaké materiálne zabezpečenie. Keďže ide o internú dohodu, nebudem ju medializovať. Možno to na prvý pohľad vyzeralo, že som sa vzdal príliš ľahko, že som dnes mohol z pozície podpredsedu veľa vecí ovplyvňovať. Nie je to pravda, lebo v tom momente, ako sa zo strany stane vládna strana, sa veľká miera rozhodovania presúva z politických do výkonných orgánov ako je vláda či poslanecký klub. Nemal som chuť zostať v polohe hlupáčika, ktorý bude iba na to, aby kryl veci, ktorým mnohokrát ani nerozumie. Nakoniec, moje postoje po voľbách boli jasné. Vládna koalícia robila od začiatku svojho pôsobenia hrubé chyby. Nemohol som ako vysoký funkcionár SDĽ obhajovať niečo, čo sa nedá obhájiť. Najmä preto, že som za podstatné veci neniesol priamu zodpovednosť. Keby som ju niesol, správal by som sa inak.

Myslíte si, že podpredsedovia, ktorí zostali, sú teraz v polohe hlupáčikov?
Sami musia posúdiť, do akej miery majú možnosť ovplyvňovať veci. Je rozdiel byť podpredsedom strany a súčasne byť v exekutíve, ako je napríklad Milan Ftáčnik. Je to človek, ktorý má "motúzy" určite pevnejšie v rukách ako napríklad Ľubo Andrassy, ktorý je len podpredseda a radový člen poslaneckého klubu.

Vstup SDĽ do Moravčíkovej vlády ste svojho času nazvali "čertovými spolkami". Nepredpokladali ste, že účasť strany v súčasnom vládnom zoskupení budú čertove spolky číslo dva?
Hovorí sa, že cesta do pekla vedie cez dve miesta na zemi - sicílsku Etnu a sopku Hekla na Islande. Som presvedčený, že tretia cesta vedie práve cez takéto ľavo-pravo-stredno-centristicko-konzervatívno-extrémisticko-ľavicovo-nacionalistické a neviem ešte aké spolky. Už rok 1994 bol ukážkou toho, že nie je dobre, keď sa politické strany spájajú len na princípe odporu k jednej osobe. Antimečiarizmus a záujem o veľkú privatizáciu sú príliš pochybné hodnoty a príliš málo na to, aby efektívne fungovala vláda s takými rozličnými politickými názormi. Žiaľ, ak niekto v koalícii vzniesol kritický hlas do vlastných radov, považovalo sa to dobre že nie za zradu. Tá tretia slovenská cesta do pekla sa mi teda zdá byť naozaj veľmi dobre vydláždená. Vládna koalícia má teraz poslednú šancu. Tipujem, že ak počas najbližšieho mesiaca neurobí určité kroky na upokojenie sociálnej situácie, pokiaľ si nevyrieši veci ohľadne kvality práce vlády, nenaznačí víziu toho, čo ďalej so Slovenskom a definitívne nevyrieši svoje vnútorné pomery, je to začiatok jej konca. Tá cesta bude jednoducho ukončená a potom to už bude iba trápenie do nasledujúcich volieb.

O pomeroch, ktoré vládnu v koalícii, veľa napovedá aj nedávne polemizovanie premiéra Dzurindu o návrate do KDH...
Hodnotím to tak, že premiér stratil guráž. Napriek tomu, že SDK prišla o svoju tvár a v podstate prestala existovať, ešte stále mala podporu približne pätnástich percent občanov. Dzurinda týmto ľuďom mohol dokázať svoju rozhodnosť a pokúsiť sa stranu vzkriesiť, čo neurobil. V KDH ho čaká predovšetkým nepriateľstvo, pretože potom, ako si navzájom povymieňali názory o vzťahoch medzi štruktúrami KDH a SDK, bolo by veľmi nepravdepodobné, keby ho štruktúry KDH prijali. Ale prosím, je to ich vnútorná vec. Premiér sa asi spolieha, že je schopný začať odznovu budovať svoje silné postavenie. Narazí však na veľký odpor. Som presvedčený, že pravda medzi Dzurindom a Čarnogurským je niekde na polceste.

Vaše minulotýždňové rozhodnutie odísť z radov demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu nebolo pre verejnosť až také prekvapujúce. Niektorí vaši stranícki kolegovia vám odporúčali odchod už dávnejšie. Nedá sa teda váš krok zaradiť do kategórie "z núdze cnosť"?
Moje zotrvanie v SDĽ by mi bránilo zachovať si vlastnú tvár, prichádzalo by k ťažkým konfliktom s niektorými predstaviteľmi SDĽ. Férovo som si vyriešil vzťahy s vlastnou stranou a začínam s čistým stolom. V esdéeľke mi mohlo byť fantasticky, mohol som si žiť ako kráľ, starať sa iba o svoju kariéru a popularitu. Zvolil som si inú cestu. Politiku neberiem osobne, preto chcem zachovať priateľské vzťahy so všetkými predstaviteľmi SDĽ.

Niektorí funkcionári SDĽ k vám však neboli korektní, aspoň v médiách určite nie...
Niekedy sa vyjadrujú k veciam tí, ktorí sa nemajú čo vyjadrovať. Pre mňa je dôležité vyjadrenie predsedu strany, a nie, povedzme, Schmögnerovej a Paľa Kanisa, ktorí ani z ďaleka, ani z ďaleka, ani z ďaleka nemajú také postavenie v SDĽ, ako má Jozef Migaš.

Nepociťovali ste osobnú ľútosť z toho že napriek tomu, že ste v parlamentných voľbách získali z celej SDĽ najviac preferenčných hlasov, vás koalícia "vyšachovala" zo všetkých ústavných postov, o ktoré ste prejavili záujem?
Politik musí mať ambície, pretože politika je o tom, ako získať podporu ľudí a meniť veci. Ja tieto ambície mám. Získal som tretí najväčší počet preferenčných hlasov na Slovensku vôbec, a preto som po voľbách logicky očakával, že za čosi prevezmem zodpovednosť. Myslím si, že moje pôsobenie v určitých profesionálnych oblastiach bolo natoľko presvedčivé, že nikto nemohol spochybňovať moju pripravenosť. Zo subjektívnych a objektívnych dôvodov neprišlo k naplneniu mojich očakávaní. Bolo to nepochopiteľné nielen pre mňa, ale aj možno státisíce ľudí na Slovensku.

Nemyslíte si, že neustále zakladanie nových strán sa na Slovensku už stalo akýmsi koníčkom politikov? Nie je to zbytočné trieštenie síl, najmä ak čas ukázal, že mnohé subjekty ako ZRS či SOP sa zaradili medzi tzv. výťahové strany?
Ja nie som skrachovaný politik, ktorý teraz od dobroty nemá čo robiť, tak ide robiť hlúposti. Myslím si, že som odišiel v tom najlepšom postavení, pokiaľ ide o dôveryhodnosť a ďalšie záležitosti, takže už tento signál musí byť ľuďom dostatočne jasný. Chcem naozaj niečo zmeniť. Ak aj tento projekt, do ktorého sa púšťam, nevyjde, neurobím nič také, za čo by mi mali ľudia nadávať. Som si istý, že ani tak nestratím vlastnú tvár. Mám chuť postaviť sa na ulicu a povedať: Ľudia, chcete niečo iné, skúsme to! Na druhej strane začínam mať až také mrazenie v chrbte, koľko očakávaní ľudia do mňa vkladajú. Budem sa snažiť o maximálne korektné vzťahy s opozíciou i koalíciou. Je tu priestor na niečo iné, neštandardné.

Ako je to v prípade vašej budúcej strany so zahraničným partnerom? Máte už predstavu, aké zoskupenie by tam malo lobovať vo váš prospech? Ivan Mjartan má v tom jasno, dokonca má už aj názov strany. Vy ste zrejme v tomto opatrnejší...
Nebudem komentovať postoj pána Mjartana, pretože mi celkom nie je jasné, čo vlastne verejnosti predstavil. Ale to je, samozrejme, jeho vec. Ja nemám záujem na spolupráci s ním. Ak chce strana v politike pôsobiť dlhodobo, musí rátať aj s podporou v zahraničí. Najprv však musíte byť prorokom doma. Deväťdesiatdeväť percent úsilia bude smerovať k tomu, aby som získal podporu na Slovensku. Čo vám je platné, keď vás hladkajú po hlave v Štrasburgu, keď máte doma trojpercentné preferencie?

Dlhé roky hlásate myšlienku, že na Slovensku musí nastúpiť nová generácia politikov, nezaťažená vzájomnými osobnými averziami. Nie je to naivná predstava?
Nie, nemyslím si to. Od roku 1989 sa tu neustále vymieňajú tie isté skupiny ľudí a čakajú na to, kedy si to vrátia aj s úrokmi. Som presvedčený, že keby dnes nastúpilo Hnutie za demokratické Slovensko do vlády, opäť by nastala určitá miera vracania toho, čo si teraz "nadrobili" niektorí predstavitelia vládnej koalície. Bohužiaľ, taká je realita. Práve v tom je význam takýchto pokusov, aký robím teraz ja. Musíme prelomiť politickú scénu pozostávajúcu z niektorých strán, čo už neprinášajú nič nové. Prinášajú len snahu to prevrátiť a byť jednoducho pri tom. Voľby v roku 1998 neboli o demokracii, ale o tom, kto bude mať kontrolu nad ekonomickou mocou a privatizáciou. To všetko sa zakrylo pláštikom antimečiarizmu.

Priamym dôsledkom privatizačného a politického revanšizmu je umelá výroba káuz, ktorých jediným cieľom je diskreditovať a kriminalizovať bývalú koalíciu...
Mňa prekvapuje to, do akej miery sú veci nepripravené. Ak niekto tvrdil, že je všetko pripravené, len treba byť pri moci a všetko vyčistíme, potrestáme, odsúdime a podobne, oprávnene sa očakávalo, že príslušné orgány začnú bezprostredne a razantne konať a že veci budú urýchlene dokončené. Prax ukazuje, že poniektorí nie sú schopní uniesť vlastnú politickú zodpovednosť. V mnohých prípadoch išlo iba o akési hry určené pre verejnosť a nebolo to podložené nijakými konkrétnymi faktmi. Nikdy som nezaťahoval politiku do práce orgánov činných v trestnom konaní, nechajme ich, nech pracujú. Ale nad orgánmi činnými v trestnom konaní sú politici, existujú funkcionári v exekutíve, ktorí podľa môjho názoru budú musieť v budúcnosti zobrať osobnú zodpovednosť za to, čo sa momentálne deje. Ani ja nie som spokojný s tým, ako sa stále balamutí verejnosť.

Pokiaľ by prišlo k predčasným voľbám, ako vidíte ďalší vývoj na Slovensku?
Zavádzajú tí, čo tvrdia, že neexistuje alternatíva súčasnej vlády. To vôbec nie je pravda, je tu dokonca viacero alternatív. Domnievam sa, že aj predčasné parlamentné voľby by mohli čosi vyriešiť a priniesť nejakú inú alternatívu vládnutia, ale dnes nikto nevie predpovedať, ako sa budú vyvíjať najbližšie jesenné mesiace. Ale ak by prišlo k predčasným parlamentným voľbám, vôbec sa neobávam, že by vznikla patová situácia. Práve naopak, boli by určitým posunom vo vývoji. Potom sa musíme v dobrom slova zmysle pokúsiť rozbiť stojaté vody politickej scény a vytvoriť nejaké nové teplé prúdy. Dať dokopy politické strany a ľudí, čo majú spoločný názor na štát, rovnaký názor, povedzme, na sociálnu politiku a ďalšie veci. Jednoducho už nie je možné, aby sme robili politiku proti niekomu, ale aby sme sa spájali na princípe za niečo.

Často ste patrili k ostrým kritikom Mečiarovej vlády. Ako teraz, s odstupom času, hodnotíte jej štvorročné pôsobenie?
My sme vlastne tomu Mečiarovi nedali dýchať, kritizovali sme ho za všetko a pri každej príležitosti, bola to vlastne naša opozičná práca, takto to má fungovať. S podstatnej časti bola naša kritika opodstatnená, za tým si stojím. Na druhej strane, ak hodnotím spätne predchádzajúce volebné obdobie a odhliadnem od niektorých afér, ktoré poškodili imidž Slovenska, zdá sa mi, že sa dodržiavali určité pravidlá hry, pokiaľ ide o samotný štát. Tie pravidlá už dnes bohužiaľ neexistujú. Bolo by neseriózne, keby som nepovedal, že sa veľa urobilo. Boli obrovské investičné akcie. Keď sa stretávam so zahraničnými partnermi, hovoria: Nikto vám už nemôže zobrať, že ste postavili atómovú elektráreň, že ste sa pustili do diaľnic a ďalších vecí. Často som napríklad kritizoval Mečiara a najmä vtedajšieho ministra výstavby Mráza za bytovú výstavbu. Dnes musím povedať, že v tejto oblasti boli podstatne úspešnejší ako táto vládna koalícia, ktorá stavila na bytovú politiku pre mladých. Dokonca by som povedal, že neukázala skoro nič. Určite príde éra - a nebude to tak dlho trvať - keď budeme musieť pristúpiť k normálnemu objektívnemu zhodnoteniu nielen tých štyroch rokov vlády Vladimíra Mečiara, ale aj celého obdobia od roku 1989 až doteraz. Nič predsa nie je čierno-biele.

Politológ Grigorij Mesežnikov sa po analýze vašich krokov a verejných vystúpení nedávno vyjadril, že ašpirujete na budúceho predsedu vlády. Pripúšťate to?
Pokiaľ také čosi hovorí politológ, je to pre politika dobré. Je pravda, že mám presnú predstavu o tom, čo chcem dosiahnuť. Ak na konci tejto určite neľahkej cesty bude niečo, čo sa podobá vysokej štátnej funkcii, budem to považovať za úplne prirodzený výsledok práce a ničoho iného. Ale je fakt, že byť predsedom vlády Slovenskej republiky je veľmi ťažká a namáhavá práca a len tí, ktorí sa pohybujú v politike a sú v bezprostrednej blízkosti človeka, ktorý takúto funkciu vykonáva, vedia pochopiť, akú silu osobnosti, aké obrovské množstvo energie, vedomostí a schopností takáto funkcia vyžaduje. Až keď je človek na tomto vysokom poste, ukážu sa jeho skutočné kvality. Získať moc je totiž oveľa ľahšie, ako ju udržať.

(Tento rozhovor vyšiel v týždenníku Extra 23. septembra 1999 - týždeň po tom, ako Robert Fico vystúpil z SDĽ a avizoval založenie vlastnej politickej strany, ktorú onedlho pomenoval Smer)