Utorok 11. december 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Rezíduá Stalinových gulagov

Rozhovor s Ivanom Lexom (2003)

Pavel Kapusta

Roky o ňom účelová mediálna propaganda vytvára obraz zločinca. Jeho meno sa stalo a v historických análoch celkom isto aj zostane symbolom politického revanšu dzurindovskej garnitúry po voľbách 1998, keď sa stal ústrednou obeťou perzekúcií nového režimu.

V roku 1999 ho koaličná väčšina zbavila poslaneckej imunity a po prvý raz poslala za mreže. Keď po prepustení z trojmesačnej vyšetrovacej väzby pokračovalo prenasledovanie a porušovanie zákona zo strany štátnej moci, rozhodol sa odísť za hranice. Keď ho tesne pred voľbami 2002 vládna moc ako svoj hlavný predvolebný "tromf" násilne eskortovala z JAR na Slovensko, šokoval verejnosť dovtedy nepredstaviteľným úbytkom hmotnosti a zmenou vzhľadu. Z opätovného väzenia ho oslobodil súd, a keďže mu v prípadoch, v ktorých je obvinený, doteraz nič nedokázali, novým dôvodom na vzatie do kolúznej väzby sa stalo zjavne vyfabrikované obvinenie z navádzania na vraždu známej koaličnej ikony Remiáša. Keďže aj tu stoja dôkazy "na vode", súd pred niekoľkými dňami rozhodol o jeho v poradí už treťom prepustení spoza väzenských múrov. Vzápätí zožal búrlivý potlesk ako hosť púchovského snemu HZDS, ktorý jeho prípad označil za politický proces. Napriek všetkému, čím musel za posledné roky prejsť, pri osobnom stretnutí dnes pôsobí dojmom vyrovnaného človeka, z ktorého vyžaruje veľká chuť žiť a robiť zmysluplné veci. Bývalý riaditeľ Slovenskej informačnej služby a poslanec HZDS Ivan Lexa.

Ako by ste charakterizovali obdobie, keď ste sa stali hlavným hromozvodom antimečiarovskej inkvizície a politickým štvancom?
Obdobie od roku 1998 až dodnes, to je bezmála päť rokov. Je to predovšetkým ťažké a dramatické obdobie pre mňa a moju rodinu. V nijakom právnom štáte nie je možné vyhlásiť, že toto je vinná osoba, a teraz ju zavrite a nájdite proti nej dôkazy. V každom demokratickom štáte sa poukáže na skutok, ktorý sa vyšetruje, a na záver vyšetrovania môžeme povedať, či sa skutok stal a či ho vykonala obvinená osoba, alebo nie. V mojom prípade je scenár úplne iný. Vládna koalícia ešte pred voľbami v roku 1998 zakomponovala priamo do svojho volebného programu cieľ menovite potrestať Ivana Lexu. Bez akýchkoľvek dôkazov a podkladov sa na mne vedome vykonáva politická pomsta s ťažkým zneužívaním moci, orgánov štátu a trestného práva.

Keď ste v porevolučnom období budovania demokratického štátu vstupovali do veľkej politiky, napadlo vám, že sa o pár rokov môžete stať obeťou politických procesov, podobným tým z päťdesiatych rokov?
Vtedy určite nie. Politickú prácu som vykonával od roku 1991 a myslím si, že som urobil veľa dobrého. Éra, ktorá trvala od deväťdesiatych rokov, bola pre Slovenskú republiku životne dôležitá a som rád, že som na nej participoval. V tom čase sa naplnili emancipačné snahy Slovákov. Vznikol samostatný štát, vznikli prvé slovenské inštitúcie. Väčšinu z cieľov tohto obdobia sa podarilo splniť - napríklad aj v oblasti ekonomickej a sociálnej stability na tom bolo Slovensko neporovnateľne lepšie ako dnes. A potom ste zrazu na päť rokov vytrhnutý z pracovného, rodinného, osobného života. Musíte odolávať stredovekým praktikám, keď vás chcú za každú cenu "napichnúť na kopiu" a verejne ukazovať, čo sa im podarilo. V podstate za tie roky poznám len väzenie a nútený exil. Za mrežami som bol trikrát bez dokázania viny a akýchkoľvek dôvodov, ktoré by boli relevantné pre demokratický a právny poriadok.

Určite vám ani rodine nebolo čo závidieť. Hovorí sa však aj to, že čo nezabije, to posilní...
Samozrejme, je to obdobie ťažkých šokov. Buď vás to zabije a zničí vám to život, skončíte na psychiatrii, alebo nájdete v sebe dostatok sily a prekonáte to. Potom cítite, že vás to posilnilo. Moja viera a vedomie skrivodlivosti, ktoré sa na mne pácha, ma naďalej posilňuje.

Ako to všetko doteraz prežívala vaša rodina?
Dcérka má dnes trinásť a syn dvadsať rokov. Pred piatimi rokmi mala dcéra osem a syn bol v pubertálnom veku. Nevyberané metódy štátnej moci a represie boli desivé i voči nim. Synových spolužiakov navštevovali doma vysokopostavení plukovníci polície, ktorí sa s nimi večer zavreli v detských izbách a vypočúvali ich, či môj syn náhodou v triede nepovedal niečo, čo by ich mohlo zaujímať. Neskôr robili psychologický nátlak na moju manželku s dcérkou. Keď prechádzali hranice do Rakúska, obklopilo ich dvanásť civilistov, oháňajúcich sa policajnými preukazmi. Tí ich zatiahli do nejakej garáže, kde im začali prehliadať všetky veci vrátane dcériných hračiek. Neskôr sa začali frontálne útoky na mojich súrodencov a otca. Na svoju rodinu som nesmierne hrdý. O svojej manželke som sa už verejne vyjadril, že ju považujem za človeka, ktorý by mal byť zapísaný do červenej knihy ohrozených "živočíchov". Podľa môjho presvedčenia je málo žien, ktoré sú schopné čeliť takému desivému tlaku štátnych represií a popritom zvládať úlohu manželky a matky.

Pred chvíľou ste spomenuli nútený exil. Čo vás motivovalo k odchodu do zahraničia?
V roku 1999 Ústavný súd SR skonštatoval hrubé porušovanie mojich ľudských práv orgánmi, ako sú prokuratúra a ministerstvo vnútra. Napriek tomuto rozhodnutiu sa prokurátor, o ktorom neskôr vysvitlo, že bol dvadsať rokov liečený ťažkými sedatívami a opakovane hospitalizovaný v rôznych psychiatrických zariadeniach, naďalej dopúšťal protiprávneho konania a nerešpektoval rozhodnutie ústavného súdu. Podľa všetkého ho na túto kauzu nasadili preto, lebo veľmi dobre vedeli, koho nasadzujú. Tento človek dozoroval môj prípad do mája 2003, kým neskončil tak, ako skončil. Hrubé porušovanie právnych predpisov a ľudských práv bolo pre mňa impulzom, aby som sa postavil na odpor.

Ako sa vám podarilo prejsť cez hranice?
Neodchádzal som pokútnym spôsobom. Ako poslanec národnej rady som mal diplomatický pas, na ktorý som legálne prešiel cez oficiálny hraničný priechod. Službukonajúci príslušníci ma spoznali, ba dokonca mi zasalutovali a zaželali všetko najlepšie pred mojím odchodom. V žiadnom prípade teda nešlo o útek.

Myslíte si, že koalícia vedela, na akom mieste v zahraničí sa nachádzate? V médiách vládni predstavitelia tvrdili, že netušia, kde ste...
Ako som už povedal, odišiel som na svoj legálny diplomatický pas. Kúpil som si letenku v cestovnej agentúre, čo si mohol ktokoľvek zistiť. Stačilo sa pozrieť do počítačov leteckých spoločností, zadať meno a číslo pasu, a hneď každý vedel, kde sa nachádzam.

Pred minuloročnými voľbami vás za dramatických okolností a asistencie provládnych médií zatkli v Juhoafrickej republike a zavliekli na Slovensko...
Správne ste použili slovo zavliekli. Nedostal som sa na Slovensko regulárnym spôsobom vydávania, ale protiprávne, za asistencie špeciálnych služieb. Napriek tomu, že Najvyšší súd Juhoafrickej republiky prijal dve zásadné rozhodnutia o tom, že nie je možné, aby som opustil JAR spôsobom, akým sa to nakoniec udialo. Nenadišiel ešte čas, aby som zverejnil všetky aspekty, ktoré súviseli s udalosťami v lete roku 2002, môžem však povedať, že už dva mesiace predtým som vyhlásil, že sa v septembri 2002 vrátim domov spôsobom, ktorý je v súlade s medzinárodným právom. Chcel som požiadať, aby som bol vydaný do nášho štátu. Pri skúmaní môjho prípadu by museli súdy JAR jednoznačne vo veľmi hanlivom zmysle slova skonštatovať spôsob práce štátnych orgánov na Slovensku vo väzbe ku mne. Museli by vybavovať medzinárodný zatykač, museli by riešiť ďalšie záležitosti. Vtedy by zistili, že slovenské súdy konštatovali porušovanie ľudských práv a zneužívanie štátnych orgánov na politické ciele. Tohto sa vo vládnej koalícii báli. Chceli sa vyhnúť vysvetľovaniu svojich svinstiev pred juhoafrickým súdom, ktoré voči mne organizovali niekoľko rokov. Preto ma počas štyroch dní nezákonne zavliekli na Slovensko. Musím povedať, že keby som v južnej Afrike chcel zostať, tak tam určite zostanem.

Vzápätí po tom, ako vás eskortovali na Slovensko, vypovedal väznený člen podsvetia Ľuboš F. v súvisloti s kauzou Remiáš, za čo bol odmenený prepustením z väzby. Jeho svedectvo neskôr poslúžilo ako zámienka na vašu obžalobu v súvislosti s vraždou Remiáša a vaše v poradí tretie umiestnenie v kolúznej väzbe...
Štvrtý raz žiadam o odtajnenie spisu. Chcem, aby si v ňom mohol zalistovať každý. Päť rokov vedú voči mne tajné spisy, a napriek mojej enormnej snahe a snahe mojich právnych zástupcov je postup zakaždým rovnaký: zaviažu všetkých mlčanlivosťou, označia spis za prísne tajný preto, aby mali istotu, že utaja vecnú podstatu uvedených skutočností. Naposledy som o odtajnenie žiadal minulý týždeň. Chcel som, aby moji obhajcovia boli zbavení mlčanlivosti a mohli o tomto spise a o veciach, ktoré sa tam nachádzajú, informovať verejnosť. Vyšetrovanie totiž naznačuje úplne nové fakty, ktoré vyplávali na povrch. Neexistuje proti mne žiadny dôkaz. Existuje tam asi šesťkrát zmenená výpoveď spomínaného Ľuboša F., ktorého som nikdy v živote osobne nevidel a ani on mňa. Potom, ako ma zavliekli, si vo vyšetrovacej väzbe dvomi vetami "spomenul" na to, čo vraj počul od osoby, ktorá už šesť rokov nežije. Viem, že pána Ľuboša F. predtým navštívil aj prokurátor Serbin, ktorý bol prítomný na výsluchu.

V listoch, ktoré uverejňoval denník Nový deň, ste sa s čitateľmi delili o otrasné zážitky z vášho posledného väznenia. Môžete tie podmienky priblížiť aj ľuďom, ktorí to nečítali?
Dvadsaťštyri hodín ste na ploche tri a pol metra štvorcového so záchodom. V tomto malom priestore máte zakázané komplet všetko. O televízore alebo tranzistore nemôžete ani chyrovať, nemáte tam zrkadlo, pretože vám ho z nejakého vymysleného dôvodu ktosi zakáže. Máte tam "psiu" misku s hliníkovou lyžicou, do ktorej vám trikrát denne dajú kŕmnu dávku. Nesmiete byť v akomkoľvek styku s rodinou, napriek tomu, že zákon predpokladá kontakt s rodinnými príslušníkmi, aby ste mohli objať deti alebo rodičov. Na Slovensku to neexistuje, ste oddelený sklom a rozprávate sa cez telefón, o ktorý sa všetci počas povolených tridsiatich minút "bijú". Mimochodom, na návštevu máte nárok raz za mesiac. Z tohto malého priestou môžete ísť raz na jednu hodinu do "výbehu pre sliepky", kde nevidíte strom, slnko, trávu a čokoľvek, čo pripomína civilizovaný svet. Ste niekde v podzemí a nik sa o váš osud nezaujíma, pretože je to tabuizovaná záležitosť.

Aj vďaka vášmu prípadu sa verejnosť dozvedela, že u nás sú vo vyšetrovacej väzbe, keď obvinený ešte nie je odsúdený, a nakoniec sa môže preukázať aj jeho nevina, oveľa horšie a neľudskejšie podmienky, ako v riadnej väzbe na výkon trestu. Prečo si myslíte, že to tak je?
Kým odpoviem, chcem povedať, že je to hrubé porušovanie zákona o vyšetrovacej väzbe, napríklad v paragrafe 2, ktorý hovorí o tom, že je povinnosťou štátnych orgánov, v tomto prípade zložky, ktorá podlieha ministerstvu spravodlivosti a ktorá sa oficiálne volá Zbor väzenskej a justičnej stráže SR, dodržiavať prezumpciu neviny. Človek, ktorý je vo vyšetrovacej väzbe a nie je odsúdený, môže byť obmedzovaný len tým spôsobom, ktorý súvisí s účelom väzby. Toto sa dodržiava všade vo svete vrátane všetkých prístupových krajín do Európskej únie. Zoberme si napríklad Miloševiča, ktorý je verbálne obvinený z tých najťažších zločinov. Nachádza sa vo vyšetrovacej väzbe a má tam vytvorené elementárne podmienky na svoju obhajobu. Má právo na informácie, na televízor, zabezpečenú hygienu, slušné oblečenie, právo na návštevy, komunikáciu, telefonovanie, písanie listov do svojho štátu a podobne. Jedine Slovenská republika je v tomto výnimkou. Za pontifikátu ministra za KDH sú podmienky človeka, na ktorého sa vzťahuje prezumpcia neviny horšie, ako u doživotne odsúdeného väzňa. Celý systém je postavený na rezíduách Stalinových gulagov, koncentračných táborov s niektorými prvkami, ktoré boli parametrizované v časoch inkvizície, keď sa vynucovali výpovede, ktoré potrebovala vtedajšia moc. Výnimkou je len to, že vás nepichajú rozžeravenou tyčou a nelámu na kolese. Ste tam medzi švábmi v odporných, špinavých podmienkach, stále vás niekto ohmatáva a kontroluje vám tých pár vecí, ktoré máte, či ste tam náhodou niečo nevyčarovali. Hrubým spôsobom je tu ponižovaná ľudská dôstojnosť v snahe, aby nevinný človek priznal to, čo sa od neho chce, to, čo mu niekto naformuluje. Alebo sa mu povie, že keď sa prizná a bude právoplatne odsúdený, pôjde paradoxne do lepších podmienok. Toto boli metódy päťdesiatych rokov, ale podobná prax bola aj za Galilea Galileiho: Povedz, že Zem nie je guľatá, povedz, že svet je doska, a uľaví sa ti... Minister spravodlivosti z KDH schováva slová o láske k blížnemu, o spravodlivosti za najhrubšiu formu ponižovania ľudskej dôstojnosti.

Predstaviteľom EÚ, do ktorej s veľkou slávou vstupujeme, to neprekáža?
Európskej únii to prekáža a už viackrát kritizovala stav, ktorý panuje v slovenských väzniciach. Vláda tu praktizuje sofistikovaný systém. U nás existujú dve alebo tri zariadenia, ktoré spĺňajú normy, a všetkých, čo prídu z EÚ na jeden-dva dni na kontrolu, predstavitelia vládnej moci zavedú do ženskej väznice v Chrenovej alebo väznice v Banskej Bystrici. Tam sú niektoré podmienky vcelku akceptovateľné. Poslanci národnej rady Belohorská a Arvay po návšteve bratislavskej väznice skonštatovali to, čo hovorím. Akým právom si napríklad riaditeľ väznice dovoľuje rozhodovať o tom, že mi môžu na týždeň prideliť iba dvoje slipov?! Odmietam si osvojovať hygienické návyky riaditeľa väznice, jednoducho som zvyknutý mať čistú bielizeň každý deň. Alebo máte pridelené dve flanelové košele na týždeň. V týchto horúčavách ste v hrubej flanelovej košeli tri-štyri dni. Akým právom sa to vlastne robí? Nechápem, prečo mám ako neodsúdený človek jesť zo "psej" misky!

Akým smerom sa podľa vás bude vaša kauza ďalej vyvíjať?
Nezávislých súdov sa, samozrejme, nebojím. S obavou však vnímam dlhoročné aktivity ministra spravodlivosti Lipšica, ktorý bol predtým pravou rukou ministra Čarnogurského, a aktivity ministra vnútra Palka. Tie permanentne smerujú k zásahom do vyšetrovania a k ovládnutiu nezávislosti justície na území Slovenskej republiky. Nie je tajomstvom, že o politických kauzách vrátane mojej viackrát rokovala priamo vláda. Tu sa stráca nezávislosť. Politické zásahy vládnej moci sú v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, s demokratickými princípmi platnými v Európskej únii. Sú známe výroky bývalého predsedu KDH, ktorý povedal, že by bolo lepšie, keby som zomrel v zahraničí. Známe sú aj výroky ministra Lipšica, ktoré sú hlboko urážlivé voči mojej osobe. Zoberme si postup vyšetrovateľov, ktorí porušujú všetky základné atribúty právneho štátu, prezumpcie neviny, právo na spravodlivý proces a podobne. Škandalizáciu mojej osoby robia vopred vybratí novinári, napríklad Peter T. a Ľuba L., ktorí už okolo mojej osoby vyrobili mnoho káuz. Nepriamo som teda ich živiteľom, pretože už niekoľko rokov píšu takmer výlučne o mne.

Údajne pripravujete knihu o tom, čo ste za posledných päť rokov prežili. Je to pravda?
Skutočne mám záujem ju napísať. Pokiaľ ide o posledných šesť mesiacov, ktoré som prežil vo väzení, tam som na to nemal dostatočné podmienky, pretože mi neustále kontrolovali moje veci. Nemal som tam noviny, televíziu ani rozhlas, takže nemám naštudovaný archív, čo sa v tom období dialo. Zapisoval som si iba autentické postrehy a zážitky, ktoré som tam prežil. Moja kniha bude nepochybne obsahovať jednu kapitolu, ktorá sa bude venovať slovenskému väzenstvu v roku 2003. Celá publikácia bude o politickom procese, ktorý sa ťahá už niekoľko rokov. V knihe by som chcel zachytiť aj širšie súvislosti, súvisiace s vnútornou a medzinárodnou situáciou počas tohto procesu.

Po návrate z JAR ste zásadne zmenili vašu fyzionómiu. Čo vás motivovalo, aby ste schudli?
Mal som veľmi vážne zdravotné problémy, ktoré mám ešte aj dnes v súvislosti s vysokým krvným tlakom a hypertenziou. Dokázal som sa prinútiť, aby som riešil túto otázku silou vôle. Bol na mňa vyvíjaný obrovský tlak a zdravotný stav bol kritický. V podstate som disciplinovane dokázal usmerniť svoje životné návyky, aby som mohol všetkému lepšie čeliť. Človek musí na to vygenerovať sily, zaťať sa a povedať si, že to dokáže. Schudol som 56 kilogramov.

Ľudia si pochvaľujú váš nový imidž, mnohým sa zdáte sympatickejší, aj keď vás predtým možno nemali radi...
Pre mňa to nie je len otázka imidžu. Mal som kardiovaskulárne problémy, a preto som sa rozhodol, že to radikálne zmením. Mal som 140 kilogramov, a dnes mám 84 kíl. Zhodil som váhu jedného človeka. Schudol som bez zdravotných následkov. V mojom nešťastí som mal totiž štastie. Spoznal som istého sedemdesiatnika z Indie, ktorý žije v Juhoafrickej republike. On mi objasnil princípy, ktoré pochádzajú ešte z čias starých Tibeťanov, ktorí si tradície odovzdávali z generácie na generáciu. Počúvol som jeho rady.

Veľmi veľa ľudí zaujíma, ako ste to dokázali...
Ľudia si myslia, že schudnúť sa dá vďaka medikamentom. Usmievam sa, keď vidím v televízii, ako propagujú rôzne tabletky alebo prístroje na chudnutie. Keď som sa rozhodol schudnúť, prvé, čo som urobil bolo to, že som vyhodil kapsičku plnú liekov. Systém, ktorý som si osvojil, sa nedá vysvetliť za päť minút. Nemám za sebou žiadne operácie, ako sa hovorilo, dokonca môžem ukázať svoje telo - nemám na ňom žiadne jazvy. Moje schudnutie súvisí s novým životným štýlom a filozofiou. Nejde teda o obyčajnú diétu - je to filozofia, ktorá obsahuje i prvky diéty, ale tá diéta samotná nezabezpečí žiadny úbytok kíl.

Aký časový úsek ste potrebovali na schudnutie?
Prvých 45 kíl som schudol za pol roka.

Bolo to ťažké?
Pozrite sa, ak chcete niečo poctivo dosiahnuť, nič nie je ľahké. Je za tým veľké odriekanie a zmena návykov. Ale stálo to za to.

Akú máte predstavu o svojom ďalšom živote?
Niekoľko dní môžem voľne dýchať po dramatickom živote vo väzení, pretože to skutočne nebol relaxačný pobyt. Medzi svoje primárne ciele v tejto chvíli považujem venovať sa deťom a manželke, pretože za posledných päť rokov som bol pre nich iba papierovým otcom. Nemám dostatok síl na to, aby som sa venoval politike. Teraz na ňu nemám časový priestor ani fyzickú kapacitu. Počas piatich rokov sa nahromadilo veľmi veľa problémov, súvisiacich s rodinou či mojím zdravotným stavom. Pracoval som v parlamente a predtým v rôznych štátnych inštitúciách, a s tým takisto súvisí aj môj ďalší pracovný život. Musím si urobiť jasno v tom, čo je predo mnou a potom uvidím. Všetko chce svoj čas.

(Tento rozhovor vyšiel v mesačníku Extra plus 20. júna 2003 po prepustení Ivana Lexu z tretej kolúznej väzby)