Piatok 23. august 2019

extra plus

Január 2011

Aktuálne číslo

Foto: Štefan BeličkaFoto: Štefan Belička

Foto: archívFoto: archív

Maľby: Štefan BeličkaMaľby: Štefan Belička

Pod iránskym slnkom

Montmartre Štefana Beličku

Ľudovít Števko

Každý má svoju cestu, ktorá sa nepočíta na kilometre. Niekomu stačí, keď sa trochu porozhliadne okolo seba, ale sú povahy, ktoré musia na ceste za poznaním a inšpiráciou prekonať každodenný obzor.

Mnohých maliarov svetového mena formovala atmosféra Paríža, ktorú vraj dodnes vytvára 30-tisíc maliarov zo štyroch kontinentov našej planéty. Zastúpenie v tejto mekke umenia nemá iba Arktída a Antarktída. Tu na Montmartre, na severnom okraji Paríža vznikol oslnivý obraz Augusta Renoira Mouline de la Galette a šokujúce Raňajky v tráve Edouarda Maneta, tu v nočných kabaretoch kreslil „veľký trpaslík" Henri de Toulouse - Lautrec, tu maľoval famózne dlhokrké slečny Amedeo Modigliani, maliar chudobný ako kostolná myš, tu mal svoj ateliér symbol moderny Pablo Picasso. Aj keď umelecký život Montmartru pohasol s odchodom impresionistov a jeho sláva sa pretavila do legiend, veľa maliarov nosí Montmartre v sebe ako zdroj inšpirácie, ako umelecké zaklínadlo.

Presila náboženstva a obmedzení
Cestovateľ, pilot helikoptéry, divadelný režisér, filmár a predovšetkým maliar Štefan Belička má svoj slovenský Montmartre vo svojom rodnom kraji - v Španej Doline neďaleko Banskej Bystrice. Tento tichý kút Slovenska si nosí so sebou, keď sa túla po svete, tak ako si Marc Chagall nosil v hlave ruskú dedinu svojho detstva. Olejomaľby slovenského maliara v niečom pripomínajú Chagallove obrazy. Nad jeho krajinkami, domami a kostolnými vežami sa vznášajú postavy pozbavené gravitácie spolu s krúžiacimi helikoptérami v snovom virvare. Špania Dolina v horskej scenérii v nespočetných obmenách je však reálna, pretože tvorí maliarovu prítomnosť, krajinu pokoja a návratov. Nepokojná, senzitívna a trochu dobrodružná povaha Štefana Beličku sa odráža vo všetkých jeho olejomaľbách a pasteloch. A ešte túžba poznávať, objavovať nepoznané, túlať sa, cestovať. Od Španielska cez severnú Afriku, Egypt do Malej Ázie až po rozprávkovú Perziu, ktorá je jeho splneným detským snom.

Beličkovo rozprávanie o Iráne je popretkávané obdivom k tejto veľkej krajine, ktorá je v každom ohľade iná duchovne a vizuálne. Prešiel ju niekoľkokrát autobusom, taxíkom i stopom, maľoval scenérie orientálnych uličiek v Teheráne, Yazde a Isfaháne, stretával sa s ľuďmi. „Náš pohľad na túto démonizovanú krajinu, len cez okuliare západného sveta je neúplný a skreslený," hovorí maliar. „Prevažujúci obyvatelia Iránu, Peržania, sú indoeurópsky národ, vlastne naši príbuzní, pretože aj my sme Indoeurópania a netreba veriť predsudkom, že sú nepriateľskí k cudzincom. Nikde inde na svete som nestretol toľko ľudí, ktorí mi na cestách nezištne ponúkali pomoc. Obyčajní ľudia sú priateľskí, pohostinní, pozitívne naladení, nie sú náboženskí fanatici ako v niektorých arabských spoločenstvách. Nikto sa tu nemodlí na ulici, mešity nebývajú preplnené veriacimi moslimami. Akurát tragédia Iráncov je v tom, že kontrola ľudí, života, a teda aj vláda v krajine je v rukách ajatolláhov. Kontrola vás tu sprevádza na každom kroku, v meste aj v púšti. V programoch štátnej televízie sa takmer od rána do večera číta Korán. Ako Európan som bol frustrovaný z tej presily náboženského rozprávania a rozličných obmedzení v civilnom živote," priznáva Štefan Belička. „Na verejnosti sa nesmie spievať, tancovať, piť. Ulice Teheránu sú večer prázdne. O nejakých vzťahoch medzi mužom a ženou pred manželstvom sa nedá vôbec hovoriť. Ale pre turistiku sú v Iráne veľmi dobré podmienky z hľadiska bezpečnosti aj cien ubytovania či dopravy. Bol som tam ako individuálny turista, býval som v hoteloch, chodil po pamiatkach, cestoval a za celý mesiac po­bytu v tejto krajine som minul iba 300 eur. Nekonečná, tritisíc kilometrov dlhá cesta autobusom na trase Istanbul - Teherán ma vyšla na 50 dolárov a cesta do päťstokilometrovej vzdialenosti na 5 dolárov."

V rodine vládne žena
Medzi nami a Peržanmi je vraj rozdiel v neobyčajnom záujme o poéziu. Aj prostí Iránci sú znalcami krásne znejúcich veršov svojich uctievaných básnikov a dokážu spamäti deklamovať ich dlhé básne. Hrobky slávnych básnikov sú pútnickými miestami pre mešťanov i dedinčanov z celého Iránu. Vzdelanosť a starobylá kultúra, ktorá sa snúbi s veľkolepými pamätihodnosťami, je pre málo informovaného západniara ohromujúca. Paradoxom tohto obrazu však je, že s Amerikou v podobe McDonaldov a najnovšej elektroniky sa tu možno stretnúť všade. Časy sa menia. Nežné pohlavie nosí pod dlhými kabátmi topánky na vysokých podpätkoch, robí kariéru v polícii a armáde, v mestách sa stavajú moderné sídliská, krajšie ako u nás. „Keď si otvoríte v teheránskej kaviarni internet, zistíte, aké pokroky zaznamenala iránska spoločnosť vo vede, v technike, medicíne, v ktorej napríklad nebola novinkou už pred dvadsiatimi rokmi transplantácia pečene. Školstvo vrátane vysokých škôl je bezplatné. Mýli sa, kto si myslí, že Irán je zaostalá, rozvojová krajina," zdôrazňuje Belička.

Peržanky napriek tomu, že väčšina nosí šatky, patria podľa neho medzi najkrajšie ženy na svete. Možno mu veriť - maliari sa v posudzovaní ženskej krásy zvyčajne nemýlia. Vo verejnom živote iránska žena veľa neznamená, hoci má prístup k vzdelaniu i kariére, ale v rodine je paňou domu. Tam jednoducho vládne. Rozvody tu takmer neexistujú. Islamské zákony a zakorenené tradície predpisovali, že sa muži a ženy mohli spolu ukazovať na verejnosti len vtedy, ak boli manželia alebo príbuzní. Kontroly týchto predpisov boli donedávna dosť prísne. Sadnúť si do kaviarne s priateľkou vyvoláva nevôľu obsluhujúceho personálu ešte aj dnes. Štefan Belička, ktorý sa netajil svojím priateľským vzťahom s iránskym dievčaťom, musel spolu s ňou z kaviarne utiecť, aby nebol príčinou škandálu.

Podľa iránskej antropologičky Fariby Abdelkhahovej pôsobiacej v Paríži, sa však aj v Iráne stáva láska a sex predmetom verejnej diskusie. Pravdepodobne to súvisí s vysokým podielom mládeže na celkovom počte obyvateľstva, lebo polovica populácie je mladšia ako 25 rokov. Ale hovoriť o sexe a správať sa voľnejšie vo vzťahoch dvoch pohlaví nie je zasa také jednoduché - jednak pre ostražité oko ochrancov islamskej revolúcie a jednak preto, že tu pretrváva konzervativizmus rodín posadnutých túžbou po dobrej povesti svojich dcér, pre ktoré je panenstvo nevyhnutným predpokladom na vstup do manželstva. Na rozdiel od susedného Afganistanu je však postavenie iránskej ženy neporovnateľne lepšie a slobodnejšie. V krajine pôsobí pomerne silné ženské hnutie na čele s Fajzehou Hášimíovou, ktorá ešte ako bývalá poslankyňa iránskeho parlamentu presadila zákon, že ženy môžu jazdiť na bicykli a sedieť tesne za chrbtom muža na zadnom sedadle mopedu. Fajzeh Hášimíová je dcérou Rafsandžáního, politického oponenta konzervatívneho prezidenta Mahmúda Ahmadínežáda. Táto perzská Amazonka čelí obvineniam z poburovania, pretože spolu so svojimi spolubojovníčkami sa netají tým, že treba zvrhnúť súčasný režim a do prezidentského kresla posadiť ženu. Ako však potvrdil aj Štefan Belička, obyčajných ľudí v Iráne politika priveľmi nezaujíma - zaujíma ich obchod, z ktorého žije väčšina obyvateľstva.

Cudzinec so štetcom
A ktoré miesta a mestá učarovali Beličkovi najviac? Prastaré púštne mesto Yazd s unikátnou architektúrou, známe výrobou nádherných perzských kobercov. Toto odľahlé mesto si vari najviac z iránskych miest zachovalo svoj pôvodný vzhľad, pretože ležalo mimo hlavných ťahov výbojných kočovníkov a nedotkli sa ho ani Džingischánove hordy.

Druhým mestom, ktoré sa nedá v Iráne obísť, je Isfahán. Peržania o ňom hovoria - Esfahán nesf-e džahán, čiže Isfahán je polovica sveta. Dá sa tu nájsť všetko, čo pripomína rozprávky z tisíc a jednej noci, prekrásne mešity ligotajúce sa pri západe slnka, čarokrásne záhrady, krivo ľaké uličky plné farieb ručne tkaných kobercov a originálnych kovotepeckých výrobkov. Isfahán je mestom lyrickej dvorskej poézie a jemných miniatúr, ktoré preslávili perzské maliarstvo po celom svete.

Keď slovenský maliar Štefan Belička v obnosených texaskách maľoval na uliciach Isfahánu, bol často stredobodom pozornosti. Atmosféra parížskeho Montmartre sem ešte neprenikla, rovnako ani maľovanie olejovými farbami. Najčastejšou technikou perzského maliara bol akvarel a doteraz sa to priveľmi nezmenilo. Vidieť cudzinca kresliť a maľovať na ulici - to bol pre každého nevšedný zážitok, ale pre maliara dosť nepríjemné rozptýlenie, ktoré sprevádzali nielen zvedavé pohľady, ale aj pozvania na čaj. Bolo niekedy naozaj ťažké sústrediť sa na prácu, preto Belička radšej iba skicoval a jeho početné kresby ožijú farbami, iránskym slnkom a energiou krajiny až doma. Perzia je preňho veľkou inšpiráciou, z ktorej sa dá čerpať minimálne rok.

Špania Dolina a Orient - to sú dva póly Beličkovej tvorby, jeho privátny Montmartre. Ten prvý pól je ukotvený v rázovitej horskej dedine, ktorá predstavuje domov s neodmysliteľným do biela omietnutým kostolom s cibuľovitou vežou a šindľovou strechou, a ten druhý blúdi v ďalekej Perzii s hrobkami achaimenovských kráľov ošľahaných púštnym vetrom a s neodmysliteľnými mešitami prežiarenými spaľujúcim slnkom.

Kým u nás v Európe sa nový rok začína 1. januára uprostred zimy, v Iráne sa Now Ruz, podľa perzského kalendára začína na deň jarnej rovnodennosti. Je to prvý deň Farvadinu, podľa nášho kalendára 20. - 21. marca. Vtedy na Iránskej vysočine vykvitnú prvé kvety.

.

Dobré je, keď neviete reč

„Dnes som šiel maľovať veľmi neskoro - až okolo tretej poobede. Bolo najväčšie teplo, ale ja som už bol v tieni. Okoloidúci na motorkách len pribrzďovali, lebo sa začínala poobedňajšia pauza. Moji noví kamaráti sa vracajú do svojich vychladených bytov, ale zdá sa, že všetci asi len k svojim mamám, lebo v tejto štvrti som nikoho nevidel s dievčaťom.

Neďaleko mňa, oproti za cestou sedel mladý chlapík, asi majiteľ obchodu na vežové hodiny. Šesťkrát v priebehu dvoch hodín sa ma prišiel po perzsky opýtať, či namaľujem aj jeho obchod na vežové hodiny. Skoro ma porazilo. Potom počas ďalšej hodiny si ku mne vo vzdialenosti 25 cm prisadli ďalší štyria Iránci z tejto štvrte. Až do konca tohto pracovného dňa rátali okienka a vzory na vstupe do chrámu, ktorý som maľoval. Chytajú mi mokrý obraz a donekonečna debatujú. Už sa teším na nové miesto. Ale ináč je to tu bez problémov. A dobré je, keď neviete reč. Nechápem, ako môžu cestovať po svete tí, čo vedia jazyky. Mňa sa každý pýta presne to isté, ale naopak."

Ako vagabund

„Dnes je sobota. V Iráne voľný deň. A zasa je neuveriteľne teplo. V takej horúčave všetci zaliezajú a ulice sú prázdne. Vybral som sa do prázdnych ulíc hľadať nový motív na maľovanie a vzal som si aj skicár. A to bolo moje šťastie. Myslím ten skicár. Idem po meste, nikoho nikde, veľmi sa mi to páčilo. Zrazu oproti mne išlo policajné auto. Dovtedy si ma nijaký policajt ani nevšimol, ale teraz si ma tak obzerali, že som hneď vedel, že ma budú kontrolovať. Auto zabrzdilo, otočilo sa a policajt ma zavolal, aby som prišiel bližšie k autu. Vpredu sedeli dvaja policajti a vzadu jeden, ktorý vedel po anglicky. Veľa hovorili po perzsky a málo po anglicky, ale podarilo sa mi vysvetliť im, že som turista z Európy a uviedol som hotel, v ktorom bývam. Prikázali mi okamžite sa vrátiť do hotela, lebo mám také roztrhané a špinavé nohavice, špinavé od olejových farieb, že porušujem ich zákon o slušnom správaní. Povedal som im, že zajtra budú otvorené obchody a že si kúpim nové. Keď idem maľovať do zahraničia mám asi 20 kg maliarskeho materiálu a na náhradné nohavice už miesto nie je. Nakoniec mi vďaka skicáru uverili, že som maliar, usmiali sa a odišli. Nič sa nestalo, ale nemal som z toho dobrý pocit. Až teraz som pochopil, prečo už asi tri dni niektorí miestni chlapi na mňa ukazovali, že mám veľké diery na rifliach a že čo to znamená. Vyzerám ako sprostý vagabund, a to sa tu netoleruje. Irán veru nie je Slovensko..."

(Úryvky z pripravovanej knihy Štefana Beličku Irán dokorán)

Fotografie:
Fotografovanie ľudí na ulici sa veľmi nepáčilo všadeprítomnej iránskej polícii, napriek tomu mladé Peržanky prejavili obrovskú chuť predvádzať sa pred Beličkovým fotoobjektívom. Mnohé z nich zvečnil aj na plátne.

Staršia generácia je verná tradíciám nielen v štýle obliekania.

Štefan Belička (1962), známy banskobystrický umelec a cestovateľ, sa venuje nielen klasickej kresbe a olejomaľbe, ale aj nakrúcaniu filmov a fotografovaniu, v minulosti režíroval a účinkoval v divadle malých javiskových foriem. Doteraz mal 11 samostatných výstav doma i v zahraničí, naposledy v Káhire. Pobyty a cesty: Egypt (1989, 1991, 1994, 2004), Rusko (1990), Španielsko (1992, 2000), Kazachstan, Sibír (1994), Holandsko (2002), Libanon (2003), Škótsko (2006), Irán (2007, 2010). Časť jeho výtvarnej tvorby si môžete pozrieť na webovej stránke www.belicka.sk/stefan/.

Irán očami Štefana Beličku.