Sobota 25. november 2017

extra plus

Júl 2011

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Prepíše históriu propaganda?

Zatknutie generála Mladiča otvára históriu bosnianskej vojny

Viliam Bujnovský

Mier za cenu poznania hrôz dvoch svetových vojen nevydržal v Európe ani do konca 20. storočia.

Obyvatelia bývalej Juhoslávie pocítili krutosť a absurditu vojny napriek dlhému spolunažívaniu v mieri, napriek premiešaniu etník a náboženstiev v manželských či pracovných vzťahoch, napriek slušnej životnej úrovni v prosperujúcom sociálnom štáte.

Jednoduchá a povrchná propaganda šírená médiami útočila len na Srbov a zahmlievala nejednoduché pozadie udalostí. Zatknutie generála juhoslovanskej a neskôr srbskej armády Ratka Mladiča znovu otvára históriu vojen v bývalej Juhoslávii. Médiá napriek časovému odstupu opakujú klamlivé stereotypy propagandy z 90. rokov.

Komu prekážala Juhoslávia
Po rozpade východného bloku bola Juhoslávia mnohonárodným sociálnym štátom s 23 miliónmi obyvateľov. Jej koncepcia konkurovala vznikajúcej Európskej únii, preto vláda znovuzjednoteného Nemecka začala s veľmocenskými ambíciami pracovať na jej rozbití. Nemecko pokračovalo v tom, čo sa nepodarilo Hitlerovi - sledovalo svoju starú politiku na Balkáne. Ako neskôr povedal minister zahraničných vecí Nemecka Kinkel, išlo o revíziu výsledkov 1. svetovej vojny. Srbi tvorili prekážku týmto plánom, pretože storočia žili na celom území Juhoslávie a tvorili jej zjednocujúci prvok. Ešte aj administratíva Busha staršieho v USA mala záujem Juhosláviu zachovať, Nemecko však vznikajúce separatistické snahy Slovinska, Chorvátska a Kosova podporovalo aj za cenu vojen.

Rozbitie Juhoslávie sa začalo jednostranným neústavným vyhlásením nezávislosti Slovinska a Chorvátska 25. júna 1991. Juhoslovanská armáda v snahe zachrániť jednotný štát obsadila bez ostrej munície a príkazov k streľbe Ľubľanu. Nikto nechcel začať ozbrojený konflikt, napriek tomu pri rakúsko-slovinskej hranici prišlo k útokom na armádu. Desaťdňový konflikt zakončila Brionska deklarácia, ktorá účinnosť nezávislosti odložila o tri mesiace.

Vojna za nezávislosť Chorvátska bola poznačená dedičstvom 2. svetovej vojny, v ktorej ustašovské Chorvátsko na strane Nemecka páchalo genocídu Srbov, židov a Cigánov. Extrémistické chorvátske vedenie sa demonštratívne hlásilo k nezávislému štátu Chorvátov, prezident Tudjman zľahčoval zločiny fašistického štátu v rokoch 1941 - 1945, na čestných miestach sa v jeho strane pod starou vlajkou starým fašistickým pozdravom zdravili ustašovskí predáci. Početná srbská menšina mala podľa novej ústavy obmedzené občianske práva, a preto vyjadrila želanie zostať v Juhoslávii. Vypukla občianska vojna o územia obývané Srbmi, na stranu Srbov sa postavila juhoslovanská armáda.

Chorvátski nacionalisti hľadali na území Juhoslávie spojencov, ktorí by boli ochotní ísť všetkými prostriedkami proti Juhoslávii a Srbom. Našli ich medzi Izetbegovičovými moslimami v Bosne a Albáncami v Kosove. Separatisti napriek embargu dostávali zbrane z bývalej NDR pašované z Nemecka. Na nemeckom území prebiehal aj teroristický výcvik mladých Chorvátov. Tí neskôr v táboroch v okolí Záhrebu školili bosnianskych moslimov a kosovských Albáncov.

Frankfurter Allgemeine Zeitung prinášal protisrbskú propagandu, často označovanú aj za najväčšie štvanie proti jednému národu od čias Hitlera. Mediálne útoky agentúry Ruder&Finn proti Srbom priťahovali pozornosť aj výmyslami, svojich klientov Chorvátov vykresľovali ako obete, Srbom zostalo len defenzívne dementovať nepodložené klamstvá. Absurdnosťou propagandy bolo vykreslenie juhoslovanskej armády v Juhoslávii ako agresora. Onedlho získala agentúra Ruder&Finn za 10 miliónov dolárov ročne aj ďalšieho klienta - moslimskú vládu v Bosne a Hercegovine. Bosniansky prezident Izetbegovič nelegálne rozpustil parlament a jeho strana organizovala masové zhromaždenia moslimov, kde vyhlasovali program vytvorenia islamského štátu so zákonmi šaríe. V lete 1991 odchádzajú mladí moslimovia do Chorvátska na teroristický výcvik, v januári 1992 má Izetbegovič k dispozícii 160-tisíc bojovníkov. Na jar sa stupňujú protisrbské prejavy v Bosne, moslimovia prepadávajú autobusy zo Srbska, mlátia cestujúcich aj vodičov, páchajú prvé etnicky a nábožensky motivované vraždy.

Symbol protisrbskej propagandy
Mýtus o Srebrenici ako o „najväčšej masakre od konca 2. svetovej vojny" už irituje aj niektorých bosnianskych moslimov. Tí sa neboja vypovedať o udalostiach, no médiá a súdy ich ignorujú. Jedným z nich je aj niekdajší moslimský starosta Srebrenice Ibran Mustafič, autor knihy Plánovaný chaos, v ktorej vydáva svedectvo o ukrutnostiach páchaných moslimským veliteľom Naserom Oričom a spochybňuje vraždenie zajatcov srbskými oddielmi. Tribunál v Haagu nepripustil Mustafičove svedectvo, dokonca sa mu vyhrážal žalobou a vysokou pokutou. Aj moslimský policajný veliteľ Srebrenice Meholjič vydáva svedectvo, v ktorom ako mnoho ďalších moslimských činiteľov potvrdzuje, že Izetbegovič od nich požadoval 5-tisíc obetí z vlastných radov. Požiadavka na 5-tisíc zabitých moslimov bola údajne vyslovená samotným Billom Clintonom už v septembri 1993 pri návšteve Izetbegoviča v USA, tak by totiž mohlo NATO zasiahnuť do bojov na strane moslimov. Toľko obetí sa napriek inscenovaným atentátom v Sarajeve moslimom nepodarilo zohnať ani „papierovo". V Srebrenici sa pánom nad životom a smrťou obyvateľov stáva Naser Orič, veliteľ moslimských bojovníkov a najatých zahraničných mudžahedínov. Kofi Annan a Madeleine Albrightová zriadili pod krytím OSN v Srebrenici chránenú demilitarizovanú zónu, čím Oričovým bojovníkom zabezpečili bezpečné zázemie. Do zóny sa však helikoptérami americkej armády pašovali najmodernejšie zbrane. Do roku 1994 Oričove jednotky umučili a zavraždili 3 262 Srbov a zničili takmer 100 srbských dedín v okolí Srebrenice, aby vyprovokovali reakciu. V júli 1995 do Srebrenice na základe tajnej dohody o výmene obsadených území vstúpila bosniansko-srbská armáda pod velením generála Ratka Mladiča. V tomto čase sa mala udiať aj údajná genocída bosnianskych moslimov. Propagandou opakovaný počet 5- až 8-tisíc obetí vychádza len zo zoznamov nezvestných, z čoho 3 016 osôb bolo neskôr aj na oficiálnych zoznamoch voličov, iní sa objavili živí v zahraničí. Haagsky tribunál roky pátra po obetiach masakry, no doteraz podľa správy vyšetrovateľa Manninga našli 1 849 tiel, pričom mnohé pozostatky niesli stopy smrteľných zranení z bojov, čo vylučuje popravy. Podľa záznamov pamätníka v Potočari boli na pietnom cintoríne uložené pozostatky 2 442 osôb, čo je o 593 viac ako bolo exhumovaných súdnymi expertmi. Polovica mien je však sporná, 914 mien bolo na volebných zoznamoch z roku 1996, množstvo iných má dátum úmrtia líšiaci sa od dátumu masakry aj niekoľkými rokmi. Až na dve výnimky ide o mužov, takže sporné je aj označenie za genocídu. Vysvetlenie popráv ako osobnej pomsty Srbov z okolia Srebrenice pokrivkáva, pretože srbské jednotky v Srebrenici boli z iných oblastí. Popravy sa síce udiali, pravdepodobne ich však vykonali žoldnieri a za odmenu, s cieľom diskreditácie srbskej armády. V mediálnom tieni udalostí pritom prebehla masová genocída Srbov v Chorvátsku. Haagsky tribunál ignoruje mnoho svedkov, ale z nedôveryhodného žoldniera Dražena Erdemoviča, ktorý tvrdí, že osobne s ďalšími strieľal zajatcov, urobili korunného svedka bez možnosti krížového výsluchu. Jeho údajných spolupáchateľov súd ignoruje. Erdemovič aj Orič dostali veľmi nízke tresty a čas ukáže, čo čaká na súde generála Mladiča. Tribunál stále viac pripomína politickú frašku, ak je obžalovaným Srb s dobrou obhajobou, zvykne ho vo väzení zastihnúť smrť. Propaganda a vojenská podpora chorvátskych extrémistov, bosnianskych islamistov a kosovského organizovaného zločinu priniesla bratovražedné vojny Slovanov a rozbitie Juhoslávie. Nemecku a USA to nestačí, od porazených vynucujú spoluúčasť na prepisovaní ich histórie politickými procesmi.

Fotografie:
Ratko Mladič v Haagu. Tribunál stále viac pripomína politickú frašku, ak je obžalovaným Srb s dobrou obhajobou, zvykne ho vo väzení zastihnúť smrť.

Srbi oslavujú zatknutého generála ako hrdinu.