Piatok 22. február 2019

extra plus

December 2010

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Slovenské kresťanské odbory

Takmer zabudnutá kapitola našich najnovších dejín

Vojtech Kárpáty

Už takmer zabudnutou kapitolou najnovších slovenských dejín prvej polovice 20. storočia je história vzniku a práce slovenských kresťanských odborov za prvej ČSR a v období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945.

Ťažké začiatky
Po vzniku ČSR v roku 1918 získala v odborárskom hnutí úplnú prevahu sociálna demokracia, ktorá začala v masovejšom rozsahu a niekedy aj násilnými a nevyberanými metódami vo svojich odborových spolkoch združovať slovenské robotníctvo. Čoskoro sa však k boju za lepšie sociálne a hmotné postavenie pracujúceho pridružila otvorená ideologická indoktrinácia v duchu proletárskeho internacionalizmu a zjavná propaganda. Nápadne neslovenské bolo aj vedenie týchto odborových organizácií, ako aj celej vtedajšej sociálnej demokracie. Práve pod tlakom týchto skutočností sa zrodila idea založenia slovenskej kresťanskej odborovej organizácie, kde „človek môže bojovať za svoje práva bez toho, aby musel zaprieť Krista". Predobrazom slovenských robotníckych organizácií zo začiatku 20. storočia bola banskobystrická kresťanská robotnícka organizácia, ktorú založil a viedol kňaz a poslanec Arnold Bobok, a Slovenský kresťanský delnícky spolok, ktorý sídlil v Budapešti. Združoval tamojších slovenských robotníkov a remeselníkov a jeho funkcionárom bol aj Andrej Hlinka. Oba spolky mali skôr kultúrny ako odborový charakter, ale ostávajú dôkazom snáh slovenského robotníctva o vlastnú národnú organizáciu. Počas 1. svetovej vojny oba spolky zanikajú a v roku 1918 kresťansky orientovaní robotníci na Slovensku nemajú vlastnú odborovú organizáciu. Vzorom a prvou organizačnou platformou sa im stalo moravské Všeodborové sdružení křesťanského dělnictva, ktoré malo svoje hlavné centrálne organizačné štruktúry a sídlo v Brne. Už v roku 1919 bolo založených viacero miestnych organizácií - pobočiek tohto spolku, no rovnako rýchlo ako vznikli, prišlo aj k prvým organizačným sporom a nezhodám. Kým časť týchto miestnych pobočiek ostala v spojení s brnianskou centrálou, ďalšie začali spolupracovať so slovenskou sekciou Maďarskej kresťanskosocialistickej strany v Bratislave.

Medzi prvé miestne kresťanskosociálne odborové organizácie patrili miestne jednoty v Novom Meste nad Váhom, Trnave, Vrbovom a Malackách. Už od svojich počiatkov nezjednocovali iba robotníctvo, ale našli si do nich cestu aj drobní remeselníci všetkých profesií a inteligencia, ktorá v týchto spolkoch videla začiatky boja za uplatnenie kresťanskej spravodlivosti v hospodárskom živote.

Pozície sociálnej demokracie sa ešte viac upevnili a rozšírili po prvých parlamentných voľbách v novej republike. Voľby sa konali 18. apríla 1920 a Československá sociálnodemokratická strana robotnícka v nich získala na Slovensku viac ako tridsaťpäť percent, kým ľudáci iba necelých osemnásť percent. Medzi kresťanskosociálnymi odborármi zavládlo rozčarovanie z účinnosti červenej propagandy, no do ďalšieho zápasu si zobrali ako heslo povolebný výrok - reakciu vodcu Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku, že „neprestane bojovať a pracovať, kým z červeného Slovenska nebude zasa Slovensko biele".

Od hnutia k pevnej organizácii
Prvým a základným organizačným predpokladom na vznik kresťanskosociálnej odborovej organizácie bol prvý celoslovenský zjazd miestnych organizácií, ktorý sa konal v 29. júna 1920 v Žiline. Zúčastnilo sa na ňom 71 delegátov a viacero hostí, medzi ktorými boli aj dvaja poslanci SĽS - neskorší nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko a Jozef Vrabec. Po rokovaní bol jednohlasne prijatý návrh Dr. Kmeťka, aby nová organizácia prijala názov Všeodborové združenie slovenského kresťanského robotníctva a aj naďalej síce kooperovala s Brnom, ale existovala a pracovala na autonómnom základe a riešila slovenské záležitosti sama. Zároveň delegáti zvolili ústredný výbor a predsedu, ktorým sa stal poslanec J. Vrabec. Sídlom združenia sa stala Žilina. Základné smernice pre ďalšiu prácu boli prijaté aj v otázkach systematickej agitácie, rečníckych kurzov pre aktivistov a funkcionárov a vydávania vlastného tlačového periodika. Prvou tlačovou tribúnou združenia sa stalo ľudácke stranícke periodikum Slovák, ale vedenie už v septembri 1920 oznámilo, že pripravuje vydávanie vlastného časopisu s názvom Slovenský kresťanský socialista. To využili maďarskí kresťanskí socialisti v Bratislave, ktorí dovtedy vydávali v maďarónskom duchu písaný časopis Kresťanský socialista a po uverejnení oznamu zmenili názov svojho časopisu na Slovenský kresťanský socialista. Cieľom bolo zmiasť členov a sympatizantov vzmáhajúceho sa združenia. Napriek tomu práce na vydávaní časopisu pokračovali a už 2. novembra 1920 vyšlo prvé číslo Slovenského kresťanského socialistu, ktorý si na odlíšenie dal do názvu podtitul „žilinský". Na stránkach časopisu uverejňovali svoje správy a články i ďalšie slovenské profesné spolky a organizácie katolíckych učiteľov, úradníkov i železničiarov (Zväz slovenských železničiarov, ktorý vznikol v roku 1919). V organizačnej sfére združenie zaviedlo od 1. januára 1921 pre svojich členov nový príspevkový a podporný poriadok. Zápisné bolo stanovené na 2 Kč a týždenný príspevok podľa výšky zárobku od 60 halierov do 6 Kč. Každý riadne prispievajúci člen mal nárok na podporu počas choroby, v čase nezamestnanosti a počas štrajku.

Už v roku 1921 sa podarilo združeniu vyrokovať niekoľko pre zamestnancov výhodných kolektívnych pracovných zmlúv, predovšetkým vo fabrikách a podnikoch na západnom Slovensku. Okrem boja za zlepšenie mzdových a platových pomerov pracujúcich sa kresťanskosociálne odbory sústredili aj na riešenie problémov spojených so zásobovaním robotníctva životne dôležitými potrebami. Zároveň sa snažili dostať do povedomia verejnosti nutnosť presadenia uzákonenia starobného a invalidného poistenia robotníkov. Vážnou sa v 20. rokoch minulého storočia stala otázka vysťahovalectva Slovákov za prácou do cudziny. Poukazovaním na príčiny týchto negatív sa združenie dostalo do konfliktu so štátnou mocou presadzujúcou za každú cenu praktické formy zhubného čechoslovakizmu. Štátni cenzori začali bieliť stránky spolkového časopisu, pretože slovenskí kresťanskosociálni odborári v periodiku, ale aj na svojich schôdzach a verejných zhromaždeniach dokazovali, že „je to priamo proti prírode, keď Slováci nútení sú utekať za kúskom chleba do Ameriky vtedy, keď sa Česi v prúdoch hrnú na Slovensko do štátnych služieb".

„Puč" predsedu Vrabca
Začiatkom roka 1922 sa v združení začala intenzívnejšie prehlbovať vnútorná personálno-organizačná kríza. Hlavnou a najpodstatnejšou príčinou bol odklon predsedu Vrabca od pôvodnej ideovej línie spolku, odklon od politickej taktiky SĽS. V tom čase malo združenie už 30 120 členov organizovaných v 146 miestnych organizáciách a skupinách. Vrabec obvinenia z rozkladného pôsobenia odmietal. V júli 1922 sa stretlo štrnásť členov ústredného spolkového predstavenstva, aby riešili personálne obsadenie tajomníckych funkcií obvodných sekretariátov v Bratislave a Trnave. Pôvodní tajomníci boli odvolaní a poverení organizovať maloroľníkov do tzv. otčín, ktoré sa začali znovu zakladať podľa moravského vzoru. Miestne skupiny sa však dožadovali ich návratu, predovšetkým pre ich overené praktické organizačné schopnosti. V diskusii a pri konfrontácii však vyšlo najavo, že predseda Vrabec mal v úmysle prepustiť takmer všetkých tajomníkov a na svojich postoch ponechať iba dvoch jemu oddaných ľudí. Po vyzradení Vrabcových plánov mu ústredné predstavenstvo vyjadrilo nedôveru. Až potom Vrabec teatrálnym spôsobom oznámil, že sa vzdáva funkcie predsedu i redigovania spolkového časopisu a spolu s ústredným tajomníkom opustili rokovaciu miestnosť. Predstavenstvo následne požiadalo poslanca Ferdiša Jurigu, aby sa ujal predsedníctva a redaktorstva Slovenského kresťanského socialistu. Juriga ponuku prijal, no šéfredaktorom spolkového časopisu sa stal hlavný tajomník SĽS Jozef Hamaj.

Nové začiatky a hľadania
Po čase sa ukázalo, že ani Juriga nebol tým pravým človekom na mieste odborového predáka a v tejto funkcii ani dlho nezotrval. Jeho vari jediným pozitívom bolo udržanie kontinuity vydávania spolkového týždenníka za skutočne problematických organizačných a finančných okolností. Vo funkcii dočasného predsedu vystriedal Jurigu ďalší poslanec SĽS Dr. Róbert Kubiš, ktorému však na taký post chýbali osobnostné predpoklady. Vnútorná kríza spôsobila, že kedysi silnejúca a expandujúca odborová organizácia stratila akýkoľvek rešpekt nielen u svojich ideových oponentov, ale aj u zamestnávateľov, majiteľov a vedenia fabrík a podnikov. Z kedysi viac ako tridsaťtisícovej členskej základne zostalo aktívnych iba niekoľko sto ľudí. Bilancia finančnej situácie združenia bola rovnako žalostná. Spolkový časopis vychádzal iba vďaka peniazom získaným na úver a spolkové ústredie bolo nútené presťahovať sa v novembri 1922 zo Žiliny do lacnejšieho Ružomberka. Za krátky čas však mala nastať zásadná zmena a s novým vedením sa malo obnoviť celé slovenské kresťanskosociálne odborové hnutie.

(Dokončenie v budúcom čísle)

Fotografie:
Skromné priestory ružomberskej centrály.

Odznak slovenské́ho kresťanskosociá́lneho odborové́ho hnutia.