Utorok 11. december 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Bojím sa o svoju krajinu

Rozhovor s Jozefom Rážom (1999)

Pavel Kapusta, Maroš Puchovský

Narodil sa 24. októbra 1954 v Bratislave. Vyštudoval psychológiu na Filozofickej fakulte UK, v rámci štúdia sa venoval reklame a psychológii reklamy, mimo štúdia hudbe. Tá ho, podobne, ako jeho priateľov zo študentskej skupiny Elán, natoľko opantala, že sa jej od roku 1981 začal venovať profesionálne.

Stal sa obdivovaným lídrom najúspešnejšej rockovej formácie v histórii slovenskej i českej popmusic, ktorá na domácom trhu predala pätnásť slovenských a päť anglických albumov v počte tri a pol milióna kusov. Po roku 1989 sa dal na podnikateľskú dráhu a v súčasnosti koketuje s myšlienkou angažovať sa v politike.

Prečo ste po štúdiu psychológie nakoniec zakotvili pri hudbe?
V kapele sme boli rozhodnutí, že ak sa nám to podarí, budeme sa profesionalizovať. Podarilo sa, a tak sme plynule prešli cez štúdium k životnej ceste, na ktorej sme dodnes. Vydaním albumov Hodina pravdy a Unplugged sme viac-menej ukončili kariéru. Históriu Elánu tým považujem za uzavretú. Teraz sa intenzívne venujem podnikaniu.

Znamená to, že ste hudbu už definitívne zavesili na klinec?
Naše občasné spoločné účinkovanie je už iba v polohe hobby. V piatok, sobotu, nedeľu, keď je dôvod, tak ideme niekam zahrať. Dôvodom môže byť napríklad vážna dobročinná akcia, prípadne zaujímavý finančný stimul. Posledný z projektov, na ktorom sa zúčastňujeme, je hudba k filmu Fontána pre Zuzanu III., ktorý príde do kín na jeseň. Skladby zložil z väčšej časti Vašo Patejdl. Jednu pesničku tam mám aj ja, no najmä tam veľa spievam.

V osemdesiatych i začiatkom deväťdesiatych rokov ste predstavovali symbol celej jednej generácie. Potom prišiel rok 1989, keď sa toho veľa zmenilo aj v hudbe. Ako ste vnímali ten spoločenský prelom?
Ako protagonisti pomusic sme ho pocítili asi najviac z celej spoločnosti. Boli sme prví, ktorým začal miznúť priestor pod nohami. Keď sa prevalila priehrada, rieka, ktorá tečie zo Západu na Východ, brala so sebou všetko. Globalizácia vo všetkých smeroch je neúprosná a všetko sa to môže skončiť aj tak, že už napríklad nebudú slovenské noviny. Budú len anglické a naši novinári sa stanú distribútormi tvorby iných novinárov. V populárnej hudbe to už, žiaľ, nastalo.

Domáce elektronické médiá slovenskú populárnu hudbu programovo ignorujú. Myslíte si, že sa dá zvrátiť hlboká depresia, v ktorej sa ocitla?
Obávam sa, že nie. Slovenská umelecká tvorba má v tejto situácii minimálne šance. Pokúsim sa to ilustrovať na príklade Kofoly. Podľa mňa je Kofola lepší nápoj ako Coca-cola, sme však svedkami všadeprítomnosti Coca-coly. Obrovská marketingová sila je daná celosvetovým pôsobením jej výrobcu. Kofolu z myslí väčšiny spotrebiteľského sveta úspešne vytláča. To, čo kofola predstavovala pre nás, to už nikdy nebude znamenať pre dnešnú mladú generáciu. Jednoducho stratila svoj priestor. V pôvodnej domácej hudbe, a celkovo v slovenskej kultúre sa dnes deje to isté.

Napriek tomu je veľké množstvo našich umelcov, predovšetkým hercov, na tej strane politickej barikády, z ktorej sa ostreľuje všetko slovenské. Čo ich motivuje k takému postoju?
Viem, ale ťažko sa to vysvetľuje. Keď raz dal Čechov naštudovať svoju hru mladému tímu v istom divadle, zavolali ho na predpremiéru. Sedel, pozeral a keď dohrali, vstal, obrátil sa a povedal: „Ech, ničevo nepoňali". A odišiel. Takže, ak to sami nechápu, ako im to vysvetlíte? To, čo podporujú, vedie k tomu, že už nikdy nebudú robiť, čo chceli. Sú herci, majú to vyštudované, ale keď sa nenájde slovenský subjekt, ktorý by financoval slovenský film, nikdy nebudú stáť pred kamerou. Sú navždy odsúdení stáť za mikrofónom v dabingovom štúdiu a papuškovať svoje herecké idoly v amerických filmoch. Svoje filmy už nikdy nenakrútia. A keď to takto pôjde ďalej, nebude už treba ani dabing. Pod filmami pôjdu titulky a oni budú chodiť do armády spásy na polievku. Je smutné, že toto nechápu. Že chodia demonštrovať za demokraciu, keď im nejaký minister kultúry siahne na výhody, ktoré sa datujú z čias, keď mali nezaslúžené spoločenské privilégiá. Sám som sa podieľal na ich financovaní, lebo popmusic vždy dávala peniaze do socialistickej kasy a nikdy ich odtiaľ nebrala. Mnohí herci brali, ale nedávali. Oni jednoducho nikdy nestáli na vlastných nohách, nikdy neboli suverénni.

V čom vidíte príčinu tej nesuverénnosti?
V ich dojemnej snahe byť užitočný a hrať nejakú dôležitú úlohu v spoločnosti. Keď si prečítajú v novinách, že ten a ten je zlý, vedia sa „spravodlivo" naštvať a ísť proti nemu.

Na prvom porevolučnom albume Elánu je aj skladba Dievčenský štát a Chlapčenský štát. Bola to reakcia textára Borisa Filana na spoločenský pohyb, ktorý vyvrcholil 1. januára 1993 rozdelením bývalej federácie. Ako dnes vnímate náš rozchod s Čechmi?
Bola chyba, že sa Slováci a Česi nechali rozdeliť. Nemyslím si, že to bola ich pôvodná vôľa. Keby sa uskutočnilo referendum, bola by zrejme väčšina proti rozdeleniu. Je to karmický problém, pretože tie sily, ktoré nás rozdeľovali, boli príliš veľké. Postavenie oboch národov nebolo rovnovážne a vzájomnému rozoštvávaniu pomáhalo veľa starých sporov. Slováci vždy trpeli určitou českou dominanciou, protektorstvom. V spoločnej štátnosti to narobilo veľa zlej krvi. Tie krivdy boli typické pre vzťahy medzi súrodencami. Vidíme to takmer v každej rodine, že starší brat toho mladšieho vždy trochu „dusí". Rozchod Slovákom síce veľa vzal, ale práve toľko aj dal. Ukázalo sa, že dnes už dokážu existovať aj bez svojho staršieho a skúsenejšieho brata.

S Čechmi budeme mať napriek rozdeleniu vždy spoločné to, že sme Slovania. Ako chápete myšlienku slovanskej vzájomnosti?
Zatiaľ čo technický a finančný potenciál dnešného sveta má svoje ťažisko na Západe, duchovný potenciál zasa na Východe. Slovanská vzájomnosť by mala zohrať svoju rolu v tom, aby sa všetky slovanské národy bývalého ostbloku navzájom podporovali a zväčšovali tak šance dôstojne sa včleniť do Európy. Integračný proces napriek všetkému považujem za nevyhnutný.

Keď už sme pri slovanstve, čo hovoríte na konflikt v Juhoslávii?
Je to veľmi smutná záležitosť. Svojím spôsobom bola poslednou kvapkou v mojom rozhodnutí angažovať sa v politike. Možno na to už Slováci zabudli, ale Srbi boli v histórii jediní, čo boli ochotní biť sa za Slovákov. V čase, keď nastupoval Hitler, všetci nás zradili - mám na mysli najmä Mníchov. Jedine Srbi boli ochotní nastúpiť ako dobrovoľníci a ísť spolu s nami bojovať. Zdá sa, že sme im to v dobrom nevrátili. Vojna v Juhoslávii je jedna obrovská manipulácia a špinavý obchod. Tento konflikt nemá víťazov, jediným víťazom je americký zbrojársky priemysel.

Objavili ste sa v predvolebnom šote na podporu prezidentského kandidáta Vladimíra Mečiara. Predtým ste verejne vystúpili po boku Anny Malíkovej a poslancov SNS. V minulosti ste však spievali aj na mítingu KDH...
Keď som sa tým živil, hral som tomu, kto zaplatil. Som ako pekár, ktorý pečie dobrý chleba. Toho, čo si ho kúpi, sa nepýtam, čo s ním spraví. Zaželám mu dobrú chuť a dovidenia! To platí pre každého, kto nemá na čele hákový kríž, prípadne nemá vo svojej anamnéze niečo, čo mi zabraňuje s ním komunikovať. Spieval by som aj Marťanom, keby zaplatili to, čo považujem za svoju cenu.

Nikdy ste však netajili svoju pronárodnú orientáciu...
Pronárodná orientácia je otázkou životného priestoru. Každý, kto má v občianskom preukaze a pase napísané občan Slovenskej republiky, je môj súkmeňovec a nazdávam sa, že máme rovnaké záujmy. Tie záujmy najlepšie obhájime, keď budeme držať všetci spolu. Tento štát prirovnávam k lesu, ktorý je náš. Jedna partia v jednom lese, to sme my. A pokiaľ si to vieme uvedomiť a vieme držať pokope, tak možno ten les uhájime pre seba a naše deti. Ak si to neuvedomíme, les nám odoberú iné kmene a my budeme musieť žiť niekde „vo vzduchu".

Vy ste svojho času povedali, že uznávate Mečiara preto, lebo je najväčší samec. Tento výrok vyvolal veľké množstvo protichodných reakcií. Aký je váš vzťah k predsedovi HZDS?
Pokiaľ ide o Vladimíra Mečiara, myslím si, že je mu už roky systematicky ubližované. Vždy, keď pozerám box, držím stranu tomu, proti komu sa nehrá fair play. Je tu však ešte jeden motív: Mečiarova filozofia sa mi páči. Považujem ho za suverénneho človeka. Ja sám sa považujem za suverénneho človeka. Nikdy som nad sebou nemal a ani nestrpel nijakého šéfa a rád by som zdôraznil, že ani Mečiar nie je mojím šéfom. Mám s ním rovnaké názory a nevidím iného chlapa, ktorý išiel približne tou cestou, akú ja považujem za správnu. Na našej politickej scéne je suverénne najlepší. V šírke záberu a sile osobnosti mu málokto siaha po členky.

Zrejme preto ste prijali miesto poradcu v Mečiarovom predvolebnom tíme...
Na prezidentskej kampani robím zadarmo, z presvedčenia. Myslím, že je to pre konsolidáciu slovenskej politickej scény dobré, aj keď som si vypočul milióny argumentov, ako je práve toto najhoršie. Človek musí robiť to, čomu verí, čo si myslí, o čom je presvedčený.

Ako vnímate šance Vladimíra Mečiara v zápase o prezidentský post?
Výsledok prvého kola volieb je pre Mečiara veľkým úspechom, keď si zoberieme, že Schusterova kampaň k dnešnému dňu stála desiatky miliónov korún a beží už prakticky dva roky. Predseda SOP je podporovaný deväťdesiatimi percentami médií. Prečo to tak je, to je otázka na dlhšiu a zložitú debatu. Sú za tým iné, vyššie záujmy. My sme dostali úlohu „urobiť" kandidáta za tri týždne a myslím si, že sme odviedli heroickú robotu.

Vidíte teda aj naďalej miesto Mečiara v slovenskej politike?
Nie som jasnovidec. Mečiar je však podľa mňa mimoriadne výrazná osobnosť európskych parametrov. Takých chlapov je málo v celej Európe, nieto ešte na Slovensku. Verím a dúfam, že vydrží.

Je pravda, že v budúcnosti by ste sa chceli viac angažovať vo veľkej politike?
Viem si zarobiť peniaze aj bez politiky a uživiť svoju rodinu. Mám v sebe ten typický pud človeka, ktorý cíti zodpovednosť nielen za svoju rodinu, ale aj za svoju ulicu, svoje mesto, krajinu, kde žijem, a v konečnom dôsledku aj za celý svet. Nehovorím, že som spasiteľ sveta alebo tejto krajiny. To určite nie. Moja osobná angažovanosť je výrazom toho, že nemôžem zostať ľahostajný. Nikdy som nezmenil svoju orientáciu a idem za hlasom svojho svedomia a srdca. Doteraz som nebol v nijakej politickej strane. Ak v nejakej budem, bude to moja vlastná strana.

Keď sa svojho času v kuloároch HZDS hovorilo o tom, koho bude HZDS nominovať na funkciu prezidenta, padlo aj vaše meno. Ponúkli vám kandidatúru?
Táto ponuka tu bola a ja som ju s úsmevom odmietol. Na takúto funkciu sa totiž necítim byť ani dosť starý, ani dosť kvalifikovaný. Podľa mňa má každý robiť to, čo vie. A keby som aj mal skončiť na podobnom poste, najprv by som si presne ako Iľja Muromec pred bojom sadol do knižnice a prečítal veľa, veľa kníh...

Aký máte názor na súčasnú politickú realitu na Slovensku?
Dnešnú politickú situáciu na Slovensku hodnotím prinajmenšom ako kritickú, dokonca by som povedal, že má charakter prírodnej katastrofy. Dzurindova vláda predvádza doslova orgie amaterizmu. Priznám sa, že tento fakt je určitým zdrojom môjho nepokoja a strachu. Bojím sa o svoju krajinu. Ten strach je dôvodom mojej politickej aktivity.

Aká je vaša vízia ďalšieho vývoja Slovenska?
Všetko je na nás. Každý človek drží svoj osud vo vlastných rukách, a to isté platí aj o slovenskom národe. Do tej miery, do akej mu je v rámci objektívnych parametrov situácie umožnené ho ovplyvňovať. Inak stále platí známa pravda o Svätoplukových prútoch.

Všelijaké filozofické a spoločenské systémy prichádzajú i odchádzajú. Napriek tomu existujú hodnoty, ktoré v živote ľudí pretrvávajú. V tejto súvislosti sa často spomína viera, rodina a národ. To je asi jediné, čo človek nemôže stratiť, pokiaľ to sám neodvrhne. Akým spôsobom si vykladáte tieto tri konštanty?
Nemôžem inak, len súhlasiť, že tieto základné ľudské hodnoty zostávajú nemenné. Bohužiaľ, sme svedkami procesu, že sú svojím spôsobom spochybňované na každom kroku. Mám taký pocit, že z veľmi pragmatických, zištných, a teda nie veľmi morálnych dôvodov je v určitých častiach sveta programovo šírený chaos. Tomu sa dá brániť len tým, že sa vrátime k tým základným hodnotám a budeme na nich zotrvávať. Keď nebudeme hovoriť o viere, rodine a národe, môžeme v rámci modernejšej terminológie hľadať riešenie v morálke, etike a profesionalite. Ten vývoj by pokojne mohol smerovať k všeobecnej globalizácii všetkých sfér, ale v zmysle hierarchických zákonov, podľa ktorých funguje vesmír. Je nevyhnutné, aby každý jedinec tohto sveta cítil zodpovednosť za seba a aj za všetko dianie na tejto zemeguli. Aby sa snažil pôsobiť od bolesti smerom k poriadku, porozumeniu a láske. Súčet života každého jednotlivca dáva plusové i mínusové znamienka. Ak bude viac tých, čo skončia s mínusovými znamienkami, pôjdeme smerom k chaosu a k svojmu sebazničeniu. Ak bude viac plusových znamienok, existuje šanca, že ľudstvo sa z toho nejako vymotá.

Žijeme v období, keď sa hlavný dôraz kladie na materiálne hodnoty. Z histórie poznáme mnoho gréckych filozofov, ale ani jedného starovekého gréckeho podnikateľa. Čo zostane svetu z našej doby? Stojí za to rozvíjať to duchovné, alebo to ekonomické a materiálne?
Je na to veľmi ťažké odpovedať, lebo nad nami visí jeden zásadný problém. Keď hovoríme o starom Grécku, nemôže mi nenapadnúť starý Rím, ktorý pohltil všetko dobré aj zlé a rozvinul to do maxima. Časom začala Rímska ríša kolabovať na princípe svojej dominancie, ktorá viedla k vyciciavaniu celého im známeho sveta za účelom „prežierania sa" centra. Centrum sa začalo vnútorne rozpadať a nakoniec ich rozložili Barbari. Rím však nemal atómové zbrane. To je ten malý, ale podstatný rozdiel medzi starým Rímom a napríklad dnešnými Spojenými štátmi americkými. Dedičstvom starovekého Grécka sa stalo to najcennejšie - gigantický duchovný odkaz. O tom, čo má zostať, rozhodne história.

Po vás zostanú prinajmenšom piesne na cédečkách. Myslíte si, že to je trvalá hodnota, ktorá bude oslovovať aj tie nasledujúce generácie?
Myslím si, že ak po nás čosi zostane, budú to zľudovené piesne. Možno raz budú fungovať pod hlavičkou neznámy autor, ale to mi neprekáža. Tie cédečka a všetko ostatné sa môže pominúť jediným úderom osudu, alebo ak chcete NATO. To všetko môže zmiznúť, ale zľudovené piesne zostanú medzi ľuďmi, v našich génoch ako posolstvo nás, čo sme tu žili.

(Tento rozhovor vyšiel v týždenníku Extra 18. mája 1999, teda 33 dní pred vážnou dopravnou nehodou lídra Elánu, ktorá niesla znaky dobre pripraveného atentátu: na dunajskom nábreží v Bratislave do jeho motorky zboku vrazil nemecký vodič osobného auta, ktorého identita nebola nikdy vierohodne preukázaná. Slovenské úrady vodičovi umožnili okamžite opustiť územie SR. V SRN páchateľ dostal za svoj skutok iba pokutu. V čase rozhovoru bol J. Ráž poradcom V. Mečiara v jeho predvolebnom tíme a viackrát pripustil, že sa zaoberá myšlienkou založiť vlastnú politickú stranu. Ostro vystupoval proti politike vtedajšej Dzurindovej vlády a zúčastnil sa na verejnom proteste pred americkým veľvyslanectvom proti vojenskej agresii USA a NATO v Juhoslovanskej zväzovej republike.)