Sobota 31. október 2020

extra plus

August 2011

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Záhada prírody

Guľový blesk považujú vedci za plazmu, antihmotu, ale aj čiernu dieru

Počas letných búrok sa možno občas stretnúť aj s jedným z najväčších tajomstiev prírody - guľovým bleskom.

Väčšina vedcov ho dlho považovala za optický klam alebo nereálny jav a zaraďovala ho do podobnej kategórie ako UFO alebo yetiho. A to aj napriek skutočnosti, že v roku 1753 tento „prelud" zabil v ruskom Petro­hrade nemeckého fyzika Georgea Wilhelma Richmanna. Vedec práve vypúšťal šarkana do búrkového mraku, keď z konca povrazu vyskočila desaťcentimetrová namodro žiariaca guľa a zasiahla ho priamo do čela. Guľový blesk mu spálil aj topánky a kabát, vyrazil dvere z pántov a rozštiepil ich rám.

Nevypočítateľné správanie
Existenciu guľového blesku oficiálne potvrdil až medzinárodný vedecký kongres v Salzburgu v roku 1993. Pritom sa ním zaoberali už starorímski filozofi Seneca a Plinius starší. Často o ňom písali aj stredoveké kroniky. V roku 1105 žiarili nad Prahou veľké ohnivé gule dúhovými farbami a pomaly sa krútili. Vo Francúzsku v roku 1557 pokazil guľový blesk manželom svadobnú noc, keď počas nej preplával ich spálňou. O dvadsať rokov neskôr poctil svojou návštevou katedrálu vo Wellse. Počas kázne vnikla cez okno tmavá nesúmerná vec veľkosti lopty, pohybovala sa popri stene a náhle sa hlučne rozprskla. Guľové blesky sú častými návštevníkmi kostolov - požiar v chráme vo francúzskej obci Couesson spôsobili až tri súčasne. Obrovský blesk, ktorý sa objavil počas silnej búrky v istom anglickom kostole, mal priemer takmer jeden a pol metra. Zabil štyroch veriacich a niekoľko desiatok vážne zranil. Tento úkaz pozorovali aj v Zlatom chráme v indickom Amritsare a na stretnutie s ním v pravoslávnom chráme spomínal aj posledný ruský cár Mikuláš II. Útoky guľových bleskov na chrámy však nemusia byť prejavom Božieho hnevu nad hriechmi ľudí. Kostoly boli zvyčajne najvyššie stavby vo väčšine obcí a ich veže, vtedy ešte bez bleskozvodov, priam nasávali statickú elektrinu z atmosféry.

Guľové blesky sa neprestali objavovať ani v racionálnejšom 19. a 20. storočí - len vedci mali s nimi stále problém. Vysvetlenie podstaty tohto záhadného útvaru komplikuje jeho nevypočítateľnosť. Niekedy dokáže prejsť hrubou stenou alebo kovom bez zanechania akejkoľvek stopy, inokedy po ňom ostane otvor ako po rane z dela. To isté platí aj o správaní k ľuďom. Dokáže zabiť, ale niekedy sa dá jednoducho odohnať. Neobjavuje sa pritom len na zemi. V roku 1963 uverejnil vedecký časopis Nature článok o 20-centimetrovom guľovom blesku, ktorý sa zjavil v prúdovom dopravnom lietadle počas nočného letu z New Yorku do Washingtonu, preletel uličkou medzi sedadlami a opustil ho bez toho, aby sa ľuďom alebo stroju niečo stalo.

Energeticky sebestačný
Guľový blesk sa podľa svedkov raz ponoril do nádoby s vodou a zostal v nej dovtedy, kým sa všetka voda vyparila. Pre vedcov má takéto bizarné pozorovanie veľký význam, pretože dokazuje, že jav je energeticky sebestačný a nezávislý od látok obsiahnutých vo vzduchu. Dokáže sa pohybovať proti vetru alebo prechádzať pevnými predmetmi. Existujú aj svedectvá o zakrivení priestoru v jeho bezprostrednej blízkosti. Niektorí svedkovia dokonca pozorovali v jeho správaní prvky inteligencie...

Svetoznámy chorvátsky vedec Nikola Tesla bol možno jediným človekom, ktorý poznal tajomstvo guľového blesku. Nielen to - zrejme ho vedel aj vyrobiť. „Vysoký chudý muž vyčaruje obyčajným lusknutím prstov v zlomku sekundy guľu z plamenných jazykov a pokojne ju drží v ruke. Žasnete, že si nespáli prsty, ale on si ju dáva do vrecka, do vlasov, položí vám ju do lona a nakoniec ju uloží do drevenej debny. Neviete pochopiť, prečo plameň nikde nezanechal stopy a pretierate si oči, aby ste sa presvedčili, či sa vám to nesníva," napísal o návšteve u slávneho vynálezcu novinár Chauncey McGovern. Svoje tajomstvo si však Tesla vzal do hrobu.

Nemožnosť vyrobiť guľový blesk dáva veľký priestor na hypotézy vysvetľujúce jeho podstatu. Prevládajúca teória, že ide o plazmu, nedokáže vysvetliť jeho stabilitu ani ďalšie vlastnosti. To isté platí o názoroch, že je to horiaci metán, zhluk častíc pochádzajúcich zo Slnka, alebo prelud vznikajúci ovplyvnením mozgu bežným bleskom. Divokejšie teórie ho považujú za antihmotu, termojadrové reakcie prebiehajúce za studena, miniatúrne čierne diery, duchov alebo iný druh nebiologického života. Isté je zatiaľ len to, že guľový blesk predstavuje jedno z najvzrušujúcejších tajomstiev prírody. Jeho odhalenie by možno prinieslo návod, ako lacno vyrábať či skladovať obrovské množstvá energie.

Jan A. Novák