Sobota 23. november 2019

extra plus

Október 2011

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Pavol ĎurčoFoto: TASR/Pavol Ďurčo

Hovorca cudzích záujmov

Za čo sa vlastne Eduard Chmelár angažuje?

Eva Zelenayová

Nie je veľa osobností, ktoré majú „voľný" vstup do mediálneho priestoru. Na Slovensku sú to zvyčajne ľudia s cudzojazyčným prízvukom.

Nie je to však prípad Eduarda Chmelára, vysokoškolského pedagóga a publicistu arabsko-slovenského pôvodu. Tohto neobyčajne snaživého hovorcu cudzích záujmov vidno predovšetkým tam, kde sa demonštruje proti slovenskosti v akejkoľvek súvislosti. Napríklad v televíznej diskusii sa vyjadroval k otázkam národnostných menšín, pričom vyčítal Slovákom, že vraj Komárnu vnucujú súsošie Cyrila a Metoda. Počas parlamentného rokovania o zákone o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ a SR protestoval Chmelár pred NR SR s transparentom „Hitler, Hlinka - jedna linka". „Bol to čestný človek!" kričali na Chmelára hanobiaceho Ďurčanského bustu obyvatelia Rajca. Balením busty do toaletného papiera podľa vlastných slov oslavoval SNP. Na sociálnej sieti Chmelár ponúka svoje „neomylné" tvrdenia, často založené na citáciách, ale vytrhnutých z kontextu. Všetkých, ktorí majú opačný názor, označuje za neofašistov, vlastencov za zakomplexovaných „náckov". Kto je vlastne Eduard Chmelár?

O zamúčených
Predstavil sa sám v rozhovore pre denník SME. Jeho záber je ohromný, domáca aj zahraničná politika, história súčasná či dávno minulá a, samozrejme, médiá. Na všetko má pohotovú odpoveď. Nie je bez zaujímavosti jeho hodnotenie slovenskej žurnalistiky, v ktorej by mal byť doma, veď prednáša na katedre žurnalistiky. Napriek tomu povedal, že najhoršie obdobie slovenskej žurnalistiky vraj boli deväťdesiate roky, keď „vládla čudná ideológia veku - nielen v žurnalistike, ale aj politike či ekonomike sa uprednostňovali mladí ľudia bez ohľadu na osobné kvality. Tento ‚kindermanažment‘ ťažko poškodil imidž žurnalistiky ako takej". A na otázku, čím to bolo spôsobené, odpovedal: „Po roku 1989 musela celkom prirodzene odísť z médií takmer celá generácia žurnalistov, ktorí sa takpovediac ‚zamúčili‘ v bývalom režime." Skutočne? Aj hlavní mienkotvorcovia tohto obdobia, a vôbec nie mladí žurnalisti, ako Július Gembický, Ernest Weidler či František Meliš? Marián Leško, podľa Chmelárovho kritéria z kategórie „zamúčených", je dodnes na žurnalistickom výslní. Alebo majitelia megavydavateľstva 7 Plus, kedysi prominentní funkcionári bývalého režimu, pre ktorých starší novinári nazývajú ich týždenník Plus sedem komunistov. Ani „zamúčený" Karol Ježík neodišiel po roku 1989, ale urobil veľkú kariéru po umelom zániku Smeny. Skôr by bolo zaujímavé skúmať, za akých okolností sa z niektorých „zamúčených" novinárov stali hlásne trúby liberalizmu. Napokon, sám Chmelár skončil žurnalistiku v roku 1993, takže pri uchádzaní sa o štúdium musel vyhovieť kritériám, nastaveným za bývalého ­režimu.

Presvedčený svetoobčan
Aj ďalšie tvrdenia Chmelára o vývoji v európskych médiách sú zavádzajúce. Hovorí napríklad, že európska žurnalistika má éru straníckej tlače dávno za sebou. Prečo potom niektoré štáty v rámci plurality médií subvencujú zo štátneho rozpočtu práve stranícku tlač? Napríklad vo Fínsku ide na ňu 40 percent zo štátnej podpory a v Taliansku sa peniaze z verejného fondu rozdeľujú výlučne novinám politických strán a združení. Aj švédsky parlament rozdeľuje dotácie najmä novinám a časopisom s malým nákladom, pričom väčšinou ide o bývalé stranícke noviny. Má Chmelár niečo proti tomu, aby mal každý právo vyjadrovať svoje názory, ako mu to zaručuje Ústava SR?

Chmelár v minulosti kandidoval do NR SR za SDĽ, no dnes popiera, že by bol ľavicovým intelektuálom. Naopak, sám sa označuje za presvedčeného svetoobčana - je dokonca predsedom Združenia svetoobčanov. Ktovie, či si uvedomuje, že ľavicový internacionalizmus nemá ďaleko od svetoobčianstva, a azda aj preto sú mu cudzie prejavy vlastenectva.

Eduard Chmelár o sebe tvrdí, že vyznáva filozofiu nenásilia, podporuje pestovanie kultúry mieru, odstraňovanie mravných, sociálnych či environmentálnych koreňov vojny. Na základe tejto charakteristiky som nadobudla dojem, že sa zrejme sám nepozná. Ale to sa už dostávame do sféry medicíny, kde neplatia názory, ale diagnózy.

Fotografia:
Jedna z mnohých Chmelárových protislovensky zameraných akcií: za asistencie médií zahalil 29. augusta tohto roku nedávno inštalovanú bustu Ferdinanda Ďurčanského v Rajci toaletným papierom. Kto ho za túto a ďalšie aktivity platí, neprezradil.