Utorok 23. apríl 2019

extra plus

Február 2012

Aktuálne číslo

Kresba: Andrej MišanekKresba: Andrej Mišanek

Reprodukcie: archívReprodukcie: archív

Z piedestálu na popravisko

Priekopník lekárskej vedy Ján Jesenius sa stal ideológom protihabsburského povstania

Zuzana Makovská

Neveľa Slovákov zohralo takú významnú úlohu v politickom živote Európy a vo svetovej vede ako všestranne nadaný lekár Ján Jesenius.

Humanista a osvietenec, veriaci v nekonečné schopnosti ľudského rozumu, zasvätil svoj život vzdelávaniu, šíreniu novátorských myšlienok a boju za slobodu, ktorý ho nakoniec stál život.

Slávny lekár, politik a filozof sa narodil 27. decembra 1566 v sliezskom Vroclave, kde jeho otec, rodák z turčianskeho Jesena, našiel útočisko po tureckých nájazdoch. Hoci Ján Jesenius prežil takmer celý život mimo územia Slovenska, považoval sa za Slováka, udržiaval živé kontakty so svojimi krajanmi a rád sa do rodiska svojich predkov vracal.

Humanistické idey
Protestantské prostredie, v ktorom budúci lekár odmalička vyrastal, ho neskôr podnietilo k úvahám o slobode vierovyznania. Základy vzdelania dostal vo vroclavskej škole sv. Alžbety. Školské zákony, ktorými sa riadila, vypracoval Lutherov blízky spolupracovník, humanista a pedagóg Philipp Melanchthon. Tak ako veľa vzdelancov tých čias, aj Jesenius získal vzdelanie na viacerých prestížnych európskych univerzitách. Medicínu a filozofiu vyštudoval v nemeckom Wittenbergu v roku 1583, kde niekoľko desaťročí predtým prednášal Martin Luther.

Vzdelanie si ďalej rozšíril v Lipsku a neskôr aj v talianskej Padove na vychýrenej lekárskej fakulte. Ústava tohto talianskeho štátu v sebe spájala demokratické aj aristokratické prvky, čo bolo v tých časoch nezvyčajné. Jeho obyvateľov označovali za protestantov, pretože podporovali stavovskú Republiku siedmich provincií na území súčasného Holandska. Často poskytovali útočisko prenasledovaným kacírom či rebelom. Toto prostredie podporujúce slobodu jednotlivca a úzke kontakty so vzdelancami európskeho formátu vplývali na mladého Jesenia. Na slávnej padovskej univerzite získal nielen vynikajúce odborné lekárske znalosti, ale dostal sa bližšie aj k renesančným a humanistickým ideám. Tu sa zrodil jeho záujem o politiku a kultúrne dianie, ktorý ho neopustil po celý život. V roku 1591 Jesenius obhájil doktorský titul prácou O ochorení žlče po trojdennej zimnici. Okrem medicíny študoval aj filozofiu, ako evanjelikovi mu však v Taliansku odmietli udeliť doktorát. Titul mu neskôr priznala až pražská univerzita.

Tajomstvá ľudského tela
Po štúdiách sa na krátky čas vrátil do rodného Vroclavu. Onedlho sa však presťahoval do Drážďan a stal sa lekárom saského kurfirsta. Oženil sa a istý čas žil pomerne pokojným rodinným životom. Manželka Mária mu bola veľkou oporou. V roku 1594 sa presťahovali do Wittenbergu a na univerzite, kde Jesenius kedysi začínal svoje štúdiá, prednášal anatómiu, chirurgiu a lekársku botaniku. Ambiciózny lekár sa po troch rokoch stal dekanom lekárskej fakulty, neskôr dokonca rektorom univerzity. Za svojho krátkeho pôsobenia sa mu podarilo mimoriadne pozdvihnúť odbornú úroveň lekárskej fakulty. Napísal tu množstvo prác a k záujmu o vedu viedol aj svojich študentov. Okrem odborných poznatkov im sprostredkúval aj pokrokové myšlienky humanizmu.

Svoje diela - nielen filozofické a politické, ale aj lekárske - pritom písal veľmi pútavým štýlom. Okrem vlastných prác vydával aj knihy iných humanistov a popredných vedcov. Prispieval tak k šíreniu novátorských myšlienok a svojim súčasníkom približoval najnovšie vedecké poznatky. V stredoeurópskom prostredí presadzoval napríklad aj originálne idey dominikánskeho rebela Savonarolu, ktorého dielo rukopisne vydal v Prahe.

Ako lekára ho mimoriadne fascinovalo ľudské telo. Jedným zo spôsobov, ako sa mohol čo najviac dozvedieť o funkciách jednotlivých orgánov, bola pitva. Po celý svoj život šíril vzdelanosť, a tak sa rozhodol aj ostatným záujemcom ukázať, aké tajomstvá sa skrývajú v ľudskom tele.

Počas svojej návštevy Prahy 8. až 12. júna 1600 vykonal v priestoroch jej univerzity prvú verejnú pitvu. V časoch silných náboženských predsudkov to bol nesmierne odvážny čin. Netradičné „predstavenie", trvajúce päť dní, prilákalo približne päťtisíc divákov. Pohľad do vnútra ľudského tela vyzval veľmi protichodné reakcie - odborná verejnosť bola nadšená, katolícku cirkev však priekopník lekárskej vedy mimoriadne pobúril.

Proti tyranom
Priebeh pitvy a jej výsledky zhrnul v cykle deviatich prednášok. Nebol to len pragmatický opis zloženia ľudského tela a funkcií jednotlivých orgánov. Bola to predovšetkým óda na najúžasnejšie a najfascinujúcejšie dielo Stvoriteľa - ľudské telo.

Jesenius mnohými lekárskymi poznatkami a prístupmi v liečení prekonal svojich súčasníkov. V lekárskej praxi vyzdvihoval predovšetkým správnu diagnostiku ako základ úspešnej liečby. V jednom zo svojich diel opísal určovanie chorôb podľa farby, hustoty a zrážanlivosti krvi. Presadzoval aj uplatňovanie modernej chirurgie. Pomerne podrobne opísal ľudskú kostru a z jeho presnej anatómie oka vychádzal Kepler pri konštrukcii ďalekohľadu. K jeho významným lekárskym prácam patria aj Rady proti moru, zaujímavý je opis liečivých vlastností karlovarských prameňov.

Jeho záujmy sa však neohraničovali len medicínou a politikou. Bol otvorený novým myšlienkam a objavom. Ako humanista vyznával silu rozumu a jeho schopnosť poznávať materiálny svet. Jesenius sa živo zaujímal o astronómiu, o ktorej vravieval, že je to čítanie myšlienok Boha. Opieral sa predovšetkým o Aristotelovo a Ptolemaiovo nazeranie na svet. Jeho heliocentricky orientovaný Zoroaster obsahuje prvky novoplatonizmu, ktorý tvrdí, že celý svet je veľký organický celok. Okrem prírodných vied sa zaoberal aj históriou, písal dokonca aj básne - ako študent kresťansky ladenú poéziu, neskôr príležitostné verše.

Pre svoju aktuálnosť si však získala obrovskú popularitu najmä jeho politická tvorba, predovšetkým dizertačná práca Pro vindiciis contra tyranos (O nároku na odpor proti tyranom). Podľa Jesenia si ľud panovníka volí, aby udržiaval vonkajší aj vnútorný mier. Ak vládca porušuje zmluvu a stáva sa tyranom, ľud má právo zvrhnúť ho. Toto unikátne dielo - mimochodom, dodnes nevyšlo v slovenčine - z neho urobilo ideológa protihabsburského stavovského povstania v rokoch 1618 - 1620.

Na dvore Rudolfa II.
Praha ho natoľko fascinovala, že sa v nej usadil. Od roku 1601 dokonca prednášal na univerzite - podľa prísnych katolíckych pravidiel vyučujúci nesmeli byť ženatí, pre Jesenia však profesori urobili výnimku, aby mohli rozšíriť možnosti vzdelávania aj o medicínu, ktorá sa na univerzite dovtedy nevyučovala.

V roku 1602 sa stal osobným lekárom Rudolfa II. Habsburského. Na dvore tohto „cisára ezoterikov, alchymistov a astrológov" sa sústreďovali poprední vedci, filozofi, lekári a astronómovia z celého sveta. Ján Jesenius tu získal blízke kontakty s poprednými humanistickými vzdelancami. Stretol tu dokonca aj priateľa zo študentských čias, matematika a astronóma Johanna Keplera, ale aj slávneho Tycha de Brahe. V Prahe istý čas pôsobil dokonca Giordano Bruno.

Rudolf II. bol po náboženskej stránke veľmi umiernený. Udržiaval blízke kontakty aj s príslušníkmi nekatolíckych náboženstiev a vydaním Rudolfovho Majestátu zaručil protestantom slobodu vierovyznania. Postupne však začínal podporovať protireformačné snahy, čo u Jesenia vyvolalo nevôľu.

Keď na uhorský trón nastúpil cisárov brat Matej II., prisľúbil českým stavom náboženské slobody. Za to získal ich podporu a prebral vládu nad Moravou, Uhorskom a Rakúskom. Jesenius sa v roku 1608, plný nádejí, stal jeho osobným lekárom. Keď však Matej II. po smrti brata zasadol na cisársky trón, svoje sľuby nedodržal. Aby udržal moc v rukách Habsbur­govcov, potreboval podporu katolíkov, a tak im ustúpil v cirkevných požiadavkách a vrátil sa k protireformácii. Pre Jesenia to bolo ďalšie sklamanie sa v Habsburgovcoch. V roku 1612 teda odišiel zo služieb Mateja II. V tom čase prišiel aj o milovanú manželku. Smútok zaháňal štúdiom, vydávaním ďalších diel a cestovaním po Slovensku, Nemecku a Švajčiarsku.

Rektor a diplomat
V roku 1617 sa vrátil do Prahy na univerzitu, nielen ako prednášajúci, ale aj ako jej rektor. Výber vynikajúceho vedca a zároveň stavovského ideológa na túto pozíciu bol predovšetkým politickým krokom.

Európa tých čias sa zmietala v zápase medzi dvoma typmi zriadenia - španielskou monarchiou tradičného typu a novým demokratickým zriadením, ktoré predstavovala Republika siedmich provincií na území dnešného Holandska. Republika sa stala vzorom aj pre radikálnu stavovskú opozíciu v Česku, ktorá chcela zvrhnúť Habsburgovcov a pripojiť sa k Benátčanom, Holanďanom a švajčiarskym kantónom.

Vedec sa svojej novej funkcie ujal s obrovským zanietením. Pod jeho vedením sa univerzita zmenila na centrum evanjelickej stavovskej opozície. Viedla sa na nej ostrá opozičná politika a jej rektor sa stal významnou postavou stavovského povstania. V poslednom desaťročí svojho života sa tak Jesenius vrátil k radikálnym filozofickým názorom, ktoré zastával počas štúdií v Padove.

Za nové štátne zriadenie bojoval nielen svojou tvorbou, ale aj aktívnou diplomatickou činnosťou. Keď sa rozhodovalo o nástupcovi Mateja II., ktorý bol bezdetný, Jesenius sa vybral na rodné Slovensko, aby zabránil podpore Ferdinanda II. uhorskými stavmi. Napriek jeho obrovskému nasadeniu a odvahe riskovať v neistých časoch sa cesta skončila neúspechom. Svoj cieľ nedosiahol, navyše ho zatkli a niekoľko mesiacov väznili vo Viedni. Jeho vyjednávanie s Gabrielom Betlenom sa počas neskoršieho súdneho procesu stalo priťažujúcou okolnosťou.

Čia zem, toho viera
Napätie v krajine sa vyostrovalo už za Mateja II. Po nástupe Ferdinanda II. na trón sa však situácia radikálne zhoršila. Absolutistický vládca neuznával svetské práva šľachty a jeho popularita rapídne klesala. Prichádzalo k čoraz častejším porušeniam Rudolfovho Majestátu. Zatvárali sa protestantské kostoly, pretože stáli na pozemkoch patriacich katolíckej vrchnosti, čím porušovali dávne pravidlo: Čia zem, toho viera. Protestanti však boli rozhorčení a po zbúraní kostola v Hrobe sa 21. mája 1618 napriek kráľovmu zákazu zišli v priestoroch univerzity.

Na druhý deň na tajnej schôdzi radikálnej opozície dohodli plán tretej pražskej defenestrácie. Keďže za pôvodcov zákazu zvolávať snem na ochranu svojich práv považovali dvoch kráľovských miestodržiteľov, Viléma Slavatu a Jaroslava Bořitu, hnev nekatolíkov sa zameral na nich. Predstavitelia stavov sa húfne vybrali na Pražský hrad. V miestodržiteľskej kancelárii zinscenovali improvizovaný súd, Slavatu a Bořitu obvinili z porušenia Rudolfovho Majestátu, nepriateľstva k stavom a odsúdili ich na vyhodenie z okien kancelárie.

Generálny snem Českej koruny po defenestrácii vyhlásil Ferdinanda II. za oficiálne zosadeného. Po ňom nastúpil na trón mladý Fridrich Falcký, ktorý spočiatku otvorene podporoval české stavy. Za jeho vlády vydal Jesenius spolu s prorektorom Petrom Fradeliom rad dokumentov, v ktorých sa celá univerzita radikálne postavila proti Habsburgovcom ako predstaviteľom absolutistickej moci. V slávnom lekárovi horel obrovský oheň nadšenia. Okrem Habsburgovcov vystupoval ostro aj proti jezuitom, ktorí bránili náboženskej slobode a presadzovali nadvládu katolíkov. Proti nim bol namierený jeho spis z roku 1619, v ktorom ich obvinil z úkladov proti pražskej univerzite.

Kruté predstavenie
Onedlho však nastal zlom. V prebiehajúcej tridsaťročnej vojne s rímskokatolíckou cirkvou protestantské vojsko 8. novembra 1620 prehralo rozhodujúci boj - Bitku na Bielej hore. Hoci trvala iba hodinu, definitívne spečatila osud stavovského povstania. Zbabelý Fridrich Falcký utiekol z Prahy. Organizátorov vrátane doktora Jesenia zatkli a za účasť na protihabsburskom sprisahaní ich odsúdili na smrť. Verejná hromadná poprava 27 urodzených pánov bola 21. júna 1621 na Staromestskom námestí. Väčšina z nich sa pritom previnila iba tým, že prijala nejakú funkciu.

Jesenius bol potrestaný najprísnejšie, pretože ako diplomat v službách stavov prehováral uhorský snem, aby sa odklonil od cisára. Okrem toho boli jeho proticisársky zamerané spisy ideovým základom protihabsburského odporu. Idey, pre ktoré ho jeho súčasníci postavili na piedestál, ho priviedli na popravisko. Za trest mu mali zaživa vytrhnúť jazyk - pretože zradil jazykom na „poradách a posolstvách", rozštvrtiť ho - pretože „štvrtil ľudí" a potom sťať. Cisár však trest „zmiernil" tak, že ho najprv sťali a až potom mu kat vytrhol jazyk.

Hlavu aj s jazykom spolu s hlavami ďalších jedenástich pánov na výstrahu pribili na Staromestskej veži, kde zostali desať rokov. Telo lekára pri Horskej bráne rozštvrtili a jeho časti nabodnuté na koly verejne vystavili. Zahynul rukou toho istého kata, ktorý mu zabezpečil mŕtvolu obesenca na jeho slávnu prvú verejnú pitvu. Jeseniove pozostatky neskôr premiestnili do Týnskeho chrámu, po čase však zmizli a dodnes nevedno, kde ležia.

Poprava „troch pánov, siedmich rytierov a sedemnástich mešťanov" predstavovala drastickú bodku sa vlnou protihabsburského odporu. Toto kruté predstavenie malo svetu ukázať, že sa Habsburgovci nedajú zastrašiť vzburami a tvrdo potrestajú každého svojho odporcu. Prehra protestantov na Bielej hore zároveň spustila silnú protireformačnú vlnu, ktorej výsledkom bola násilná rekatolizácia.

Literárne dielo slávneho lekára v Prahe po jeho poprave systematicky ničili, takže sa veľa jeho spisov nezachovalo. Miesto jeho tragického konca dodnes pripomínajú dlažobné kocky na Staromestskom námestí, vyznačujúce priestor, kde stálo popravné lešenie. My sme však na svojho slávneho rodáka akoby zabudli - na jeho počesť je pomenovaná len lekárska fakulta v Martine.

Časy všestranne nadaných polyhistorov, akým bol aj Ján Jesenius, sú nenávratne preč. Jeho humanistické posolstvo viery v nekonečné možnosti ľudského umu je však aktuálne dodnes.

Reprodukcie:
Dr. Jesenius sa v roku 1600 preslávil prvou verejnou pitvou v priestoroch pražskej univerzity.

Mnohé Jeseniove diela boli zničené, viaceré sa však zachovali.

Dobová kresba Jeseniovej popravy 21. júna 1621.