Streda 19. jún 2019

extra plus

Apríl 2012

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

Cesta k štátnosti

Čo predchádzalo zrodu prvej Slovenskej republiky

Marián Mišún

Štrnásteho marca sme si pripomenuli 73. výročie vzniku prvého samostatného štátu Slovákov v moderných dejinách.

Hoci v povojnovom období dostával rôzne negatívne prívlastky (počas štyridsiatich rokov komunistického režimu sa žiaci v dejepise učili o „tzv. Slovenskom štáte" či „farskej republike"), podľa ústavy z 21. júla 1939 jeho oficiálny názov znel Slovenská republika. Cesta k prvej slovenskej štátnosti nebola jednoduchá.

Pomery v Československu
Po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky vývoj v tomto smere urýchlil fakt, že už v prvých rokoch po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy slovenský národ pociťoval dôsledky dotknutej maďarskej hrdosti, ako aj ambícií pražskej centralistickej politiky.

Nedá sa však poprieť, že skončenie 1. svetovej vojny v roku 1918 a vznik ČSR priniesol slovenskému národu aj mnohé pozitívne zmeny. V novom štátnom útvare s pomerne rozvinutou demokraciou sa od základu zmenili životné podmienky všetkých občanov, žijúcich dovtedy v porobe polofeudálneho Uhorska. Zaviedlo sa všeobecné volebné právo, osemročná povinná školská dochádzka, osemhodinový pracovný čas, štát garantoval právo spolčovania, slobodu tlače, nezávislé súdy, kontrolu policajnej moci, ako aj vzdelávanie národnostných menšín.

Nové Československo bolo štátom s pestrým národnostným zložením. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1930 na Slovensku žilo 3 329 793 obyvateľov, z ktorých 66,8 percenta tvorili Slováci, 17,2 percenta Maďari, 4,4 percenta Nemci, 3,6 percenta Česi, 2,7 percenta Rusi a Ukrajinci, 2 percentá židia, jedno percento Cigáni a zvyšok, 2,3 percenta, občania inej národnosti.

Práva menšín zabezpečovali mierové zmluvy, podpísané po skončení 1. svetovej vojny, ale aj Ústava ČSR z roku 1920. To, že sa v Československu mohla maďarská menšina pomerne slobodne rozvíjať nielen v oblasti kultúrnej, ale aj politickej, dokazujú výsledky prvých povojnových volieb do poslaneckej snemovne a senátu ČSR z apríla 1920, v ktorých na štvrtom mieste skončili štyri maďarské strany.

Vtedajšiu povolebnú situáciu opísal významný slovenský historik Milan S. Ďurica nasledovne: „Zvíťazila Československá sociálna demokracia, druhou najsilnejšou stranou sa stala Hodžova Slovenská národná a roľnícka strana, tretia skončila Slovenská ľudová strana, ktorá išla do volieb s českou Lidovou stranou pod spoločným názvom Československá strana ľudová na Slovensku, a na štvrtom mieste sa ocitli štyri maďarské strany, s ktorými sa zlúčili aj slovenskí Nemci. Treba však podotknúť, že už v týchto voľbách sa volebným zákonom diskriminovalo Slovensko: kým v Čechách stačilo na predloženie volebnej kandidátky sto podpisov, na Slovensku zákon vyžadoval desaťkrát toľko. Andrej Hlinka, ktorého ako zvoleného poslanca prepustili z českého väzenia, uznal porážku svojej strany a vyhlásil: ,Budem pracovať vo dne i v noci dovtedy, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské."

Nerovnaké práva
Aj keď politický systém prvej ČSR maďarsky hovoriacim občanom dostatočne garantoval ich práva, len veľmi ťažko sa zmierovali s postavením menšiny. Pritom koncom 20. rokov malo maďarské obyvateľstvo v republike 881 škôl a aj politicky sa organizovalo vo viacerých stranách. V úplne inej situácii však boli Slováci v horthyovskom Maďarsku, kde pokračovala asimilácia menšín, a to aj napriek tomu, že sa Maďarsko v mierovej zmluve zaviazalo rešpektovať ich práva.

Spôsobila to najmä povojnová situácia, keď sa po dvoch revolúciách dostali k moci maďarské nacionalistické a iredentistické sily na čele s Miklósom Horthym. Zlé podmienky Slovákov možno doložiť najmä sledovaním vývoja slovenskej menšiny podľa oficiálnych maďarských štatistík po roku 1918. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1920 žilo v Maďarsku 141 882 obyvateľov, hlásiacich sa k slovenskej materinskej reči, v roku 1930 ich bolo už iba 104 819.

Ako napísal slovenský historik Ján Sirácky, „žijúcim národnostiam v trianonskom Maďarsku sa často upierali aj tie najzákladnejšie národnostné práva, čo sa výrazne prejavilo najmä v oblasti školstva. Kým pred 1. svetovou vojnou bolo na území Maďarska 44 slovenských cirkevných škôl, v roku 1919 bola už len jedna a 43 zmiešaných. Do roku 1924 sa ich počet znížil na 33".

Obdobie hospodárskej krízy
Slovensko-maďarské vzťahy po 1. svetovej vojne veľmi výrazne ovplyvnila aj veľká hospodárska kríza v tridsiatych rokoch, ktorá prispela k prejavom extrémneho nacionalizmu v európskych štátoch. V tomto období sa stupňovali hlasy volajúce po revízii nenávidenej Trianonskej mierovej zmluvy najmä v Maďarsku, kde sa v roku 1932 dostali k moci nacionalistické nátlakové skupiny.

Po tom, ako Horthy 1. septembra 1932 vymenoval vodcu týchto skupín Gyulu Gömbösa za premiéra, radikáli s nadšením uvítali nové zahraničnopolitické ciele Maďarska. Významné miesto v Gömbösových plánoch zohrávalo Taliansko, ktoré bolo po roku 1933 hlavným bojovníkom za revíziu versaillského systému.

Gömbösova prvá zahraničná návšteva smerovala k Mussolinimu, pričom sa súčasne snažil využiť politickú zmenu, ktorá nastala v Nemecku - Hitlerov nástup k moci v roku 1933. Keď v júni toho istého roku Gömbös navštívil Hitlera, chcel nielen získať trhy pre maďarský export, ale tiež predstaviť plán na vytvorenie Nemecko-taliansko-maďarsko-rakúskej revizionistickej aliancie. Ten však Hitler odmietol a zdôraznil, že záujmy oboch štátov sa zhodujú iba v prípade Československa.

Počas krízy sa prebúdzajú radikálne nacionalistické sily aj v ČSR. V tomto období sa priemyselná výroba na Slovensku znížila o 40 percent. Kým v roku 1930 bolo na Slovensku 1 136 podnikov, v ktorých pracovalo 255 364 osôb, vo februári 1932 z nich už bolo asi 150-tisíc nezamestnaných.

Za príčinu radikalizácie nacionalistických síl v ČSR však nemožno považovať len ekonomickú krízu, ale aj pražský centralizmus, uprednostňujúci české záujmy pred záujmami Slovákov a príslušníkov národností, túžbu slovenských vlastencov prevziať konečne osud národa do vlastných rúk, ako aj maďarské, nemecké a poľské územné požiadavky voči Československu.

Revizionistická taktika
Adolf Hitler po nástupe k moci hlásal program spojiť všetkých Nemcov do jednotného štátu novej Nemeckej ríše, na čo pražskí centralisti reagovali veľmi podráždene, keďže v ČSR žila početná nemecká menšina.

V druhej polovici tridsiatych rokov, keď sa zhoršila medzinárodná pozícia ČSR v dôsledku vyhrotenia situácie s Nemeckom, Maďarsko zareagovalo zladením zahraničnej politiky s treťou ríšou. Zvolili účinnú revizionistickú taktiku, poukazujúcu na útlak a diskrimináciu menšín v Československu.

Podľa vzoru Konrada Henleina, ktorému sa v roku 1935 podarilo zjednotiť väčšinu Nemcov v republike do Sudetonemeckej strany, začali naliehať aj maďarské oficiálne kruhy na maďarské opozičné strany na Slovensku, aby sa zjednotili. Výsledkom bol v roku 1936 vznik Zjednotenej maďarskej strany, pričom jej úlohou bolo plniť taktické pokyny z Budapešti.

Na Slovensku sa od nej očakávalo, že po zjednotení bude lákavejším partnerom a politickou silou, ktorá pomôže k dlhoočakávanej spolupráci s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS) a najmä k sformovaniu autonomistického bloku. V ďalšej etape Budapešť predpokladala, že šikovnou taktikou sa podarí v HSĽS utvoriť promaďarskú skupinu, ktorá preorientuje autonomistické hnutie z československej pôdy na dosiahnutie autonómie v rámci maďarského štátu.

Deštruktívny český nacionalizmus
V dôsledku pražského centralizmu a uprednostňovania českých záujmov sa v ČSR objavujú pokusy vytvoriť spoločnú protičeskú koalíciu. Jedným z takýchto pokusov bolo zasadnutie nacionálne uvedomelých politických strán národnostných menšín v Prahe v septembri 1938, na ktorom sa za HSĽS zúčastnili Jozef Tiso a Štefan Haššík.

Koalícia však nemala šancu na úspech, keďže vo vláde boli nemeckí agrárnici a sociálni demokrati. „Sudetských Nemcov vohnal Beneš do náručia Konradovi Henleinovi, ktorého Sudetskonemecká strana bola odnožou Hitlerovej Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany.

Jej vodca svojich voličov neklamal, keď tvrdil, že Česi im nikdy nič nedajú. V parlamentných voľbách v roku 1935 dostala táto strana dve tretiny všetkých nemeckých hlasov, v obecných voľbách v roku 1938 už asi 90 percent a stala sa tak najsilnejšou stranou v pražskom parlamente," napísal ďalší zo slovenských historikov Anton Špiesz.

Beneš však nebol ochotný sudetským Nemcom ani Slovákom nič dať. Vedeniu HSĽS pritom sľúbil, že problém autonómie Slovenska vyrieši, keď bude zaňho hlasovať v prezidentských voľbách. A tak Slovákov oklamal nielen prvý, ale aj druhý prezident štátu.

Neriešenie požiadaviek sudetských Nemcov pražskými centralistami koncom leta 1938 spôsobilo, že sa v českom pohraničí rozpútali ozbrojené zrážky medzi nemeckými polovojenskými jednotkami a československými ozbrojenými silami. Hitlerovou reakciou na daný stav bolo volanie po riešení sudetskej otázky.

V snahe, aby sa predišlo hroziacej vojne, stretli sa v Mníchove na konci septembra 1938 predstavitelia európskych veľmocí - Hitler, Mussolini, Daladier a Chamberlain, aby podpísali dohodu, ktorou prinútili Československo odstúpiť Nemecku české pohraničné územia obývané Nemcami. Do histórie vstúpila ako mníchovská zrada.

(Dokončenie v budúcom čísle)

Fotografia a reprodukcia:
Andrej Hlinka: „Budem pracovať vo dne i v noci dovtedy, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské."

Škodoradostné nacistické parte zaniknutého Československa z roku 1938 vyrobené henleinovcami.