Nedeľa 17. jún 2018

extra plus

Apríl 2013

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Marián Vitkovič: Európska únia neprežije

Pravica je mŕtva, Smer porazí len niekto zľava

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Je absolventom Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ako vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV sa zaoberal makroekonómiou, finančnou vedou, menovou politikou, bol redaktorom ekonomického časopisu, pôsobil na stážach a učil na školách v Nemecku a Holandsku, pracoval na ministerstvách financií a hospodárstva, zastupoval Slovensko v OECD. O sebe hovorí, že patrí k prvým disidentom po transformácii na Slovensku. Provokujúci ekonóm Marián Vitkovič.

Svetová hospodárska, finančná či dlhová kríza je témou našich všedných dní už niekoľko rokov. Najmä o nej by sme sa chceli s vami rozprávať. Zaujíma nás otázka, ktorú počujeme najčastejšie: Potrvá ešte dlho?
Sme v piatom roku krízy, ktorá sa podľa mňa neskončí ani o ďalších päť rokov. Ak sa aj náhodou skončí, tak možno nejakou secesiou európskej menovej únie alebo aj Európskej únie. Problém krízy spočíva v tom, že je intelektuálne a politicky renesanciou konzervativizmu vo svete, ktorá sa niekedy vydáva za neoliberalizmus až feudálneho rozmeru. Kríza je vo svete fakticky 40 rokov, od pádu Nixona, keď sa začala demontáž tzv. štátu blahobytu alebo veľkej spoločnosti.

Dôsledky krízy sa však viditeľne prejavili až neskôr. Dá sa určiť čas zlomu, keď sa vytvorili podmienky, aby kríza prerástla únosnú hranicu?
Súčasná kríza je substanciou vývoja niekoľkých desaťročí, krízou sociálneho štátu, je dôsledkom odstúpenia od užitočnej bipolarity sveta. Rozpad bipolarity v roku 1989 umožnil svet ešte viac globalizovať v rámci jednej vyhranenej ideológie. A tie bubliny, tie asymetrie, ktoré vznikajú v makroekonomickom priestore, sa len prehlbovali a umelo sa živili politikou nízkych úrokových mier, politikou FED-u, politikou ECB, európskou menovou úniou, rozširovaním EÚ.

Po 2. svetovej vojne nastal dosť výrazný hospodársky rozmach. Čo zapríčinilo, že sme dnes svedkami hlbokej krízy?
Západné štáty boli po 2. svetovej vojne nútené uchýliť sa k štátnemu kapitalizmu, pretože na východe existovala protiváha, hoci nedokonalá, ale predsa existovala. Po roku 1989 však svet totálne obsadili globálne sily, do veľkej miery zrušili sociálne štandardy a čo je podstatné, zrušili národné hospodárske politiky. Svet sa stal pre väčšinu pracujúcich ľudí, pre strednú triedu sociálne nestabilným prostredím.

Krízy nie sú ničím novým, zažili ich už generácie pred nami. História sa opakuje?
Svet stojí tam, kde stál do roku 1914 po prvej veľkej vlne globalizácie, len má iné javové formy. Od zjednotenia Nemecka, zhruba od roku 1870 po rok 1914, bol voľný pohyb kapitálu, ale svet napriek tomu alebo práve preto skončil v kríze, pretože neregulovaný kapitál sa už nemal kam rozširovať.

Sú symptómy vtedajšej a dnešnej krízy rovnaké?
Rovnaké, ale v iných javových formách. Afrika bola vtedy kolonializovaná, Čína bola bezvýznamná, ale mechanika sociálneho pohybu je rovnaká.

V akej fáze sociálneho pohybu sme dnes?
Podľa môjho odhadu sme v polovici krízových procesov.

Krízové procesy sa usiluje zastaviť alebo aspoň zmierniť tak Amerika, ako aj Európa. Počína si správne?
Politika kvantitatívneho uvoľňovania neznamená v USA, EÚ či v Británii nič iného, iba poskytnutie likvidity bankám na istý čas, aby umelo vylepšili svoju bilanciu. Reálna ekonomika sa však vyvíja inak, kontraktuje tak či tak. Podľa bazilejských dohôd sa banky dohodli, že zvýšia kapitálovú primeranosť, že vyčistia bilancie od asymetrických obchodov, že dostanú finančný svet do nejakej regulácie, aby bol transparentný. Je to však veľmi pomalé, postupne sa termíny odsúvajú, najprv do roku 2013, potom 2014, 2016 až do roku 2018.

Znamená to, že koniec krízového procesu sa stráca takmer v nedohľadne?
Problémy, ktoré sa desaťročia kumulovali v dôsledku globalizácie výroby ako znižovanie nákladov, zvyšovanie produktivity pri stagnujúcich mzdách, dislokácia výroby, využívanie lacnej práce, bohatnutie bohatých a ochudobňovanie chudobných, sa neodstránili a pozície jednotlivých vrstiev spoločnosti sa nevyrovnali. Výsledkom je mizerný dopyt, lebo ani stredná vrstva už nemá za čo kupovať.

Európa stavila na solidaritu. Skladáme sa na dlhy Grécka a ďalších štátov, euro sa zatiaľ drží. Neblýska sa na lepšie časy po rozličných opatreniach hláv štátov eurozóny a Európskej centrálnej banky?
Skrachované Grécko či Cyprus sú len epizódy. Nakoniec sa bude musieť globálny koncept v tom prehnane integračnom európskom vydaní rozpadnúť, pretože národné štáty nebudú schopné zabezpečiť ani vonkajšiu finančnú stabilitu, ani vnútornú stabilitu medzi úzkou vrstvou oligarchie a väčšinou, ktorá prakticky nič nemá.

Nemali by sme hľadať riešenie v integrovanom európskom superštáte?
Nemám nič proti európskej integrácii, ale integrácia v Európe sa mala skončiť zónou voľného obchodu. Ekonomická logika v EÚ je porušená - nemôžete mať spoločnú menovú politiku s menou, ktorá funguje ako zlatý štandard celého toho nesúrodého spolku, lebo je nastavená na nemeckú, vlastne pruskú efektívnosť, možno ešte trochu na holandskú, rakúsku a severskú. A všetci ostatní musia podliezať ceny práce a ceny čohokoľvek, aby sa priživili ako subdodávatelia nemeckej efektívnosti. Predstava, že Európska únia prežije na úrovni blahobytu pred krízou s 27 krajinami, ktoré sú diametrálne odlišné, patrí do ríše snov.

Ako to potom funguje v Spojených štátoch? Tam sú tiež odlišnosti medzi jednotlivými štátmi, ale spoločná mena je pre nich výhodou...
Používať príklad USA, že tam majú rôzne štáty rôzne rozpočty a spoločnú menu, je historicky neporovnateľné. Fungovanie európskej menovej únie by sme si ešte mohli predstaviť vtedy, keby reálne fungovala čistá fiškálna únia. Ale takáto predstava je dosť iluzórna. Nemecko zarába na tom, že je najvyspelejšie, že má svoj kapitál, ktorý zarába po celej Európe aj inde, že naň pracujú slovenskí, českí, poľskí, bulharskí a iní robotníci. Ak niekto v Európe navrhne a presadí, že keď Nemecko zarába na lacných Slovákoch, Čechoch, Rumunoch, Bulharoch, tak prijmeme väčšiu mieru solidarity, prijmeme nejaký mechanizmus, ktorý tým krajinám pomôže podľa toho, aký je rozdiel medzi ich prispievaním do spoločného produktu a tým, aké majú reálne mzdy a dôchodky - potom uverím, že model menovej únie môže fungovať. Ale bude to čistý transfer zo strany Nemecka a možno ešte v malej miere zo strany Rakúska, Holandska alebo Fínska.

Je možný takýto scenár?
Podľa mňa nie. Možno časom, pri rozumnej národnej aj celoeurópskej politike, ktorú nepredpokladám, by sa dobiehanie tzv. vyspelých krajín EÚ mohlo urýchliť. Predstavovať si však dnes jednotnú menu na úrovni nemeckej konkurencieschopnosti s rovnakými regulatívami, ktoré majú tvrdé dôsledky na menej konkurencieschopné štáty, je nezmysel na entú.

Ako by mala eurozóna naložiť s neuralgickým bodom, akým je Grécko? Nie sú to stratené investície?
Čítam každý deň osem až desať hlavných ekonomických serverov na svete a za posledné dva roky už pomerne veľa ekonomických autorít napísalo, že doterajšie riešenie problému Grécka nemá zmysel. Jednoducho, pokým Grécko nevystúpi z menovej únie, neprijme vlastnú menu, nikdy sa so svojou žobráckou ekonomikou nevyhrabe z problémov. Mnohí to dokázali matematicky, modelovo, rovnicami, a nikto si to nevšíma. Rozpráva sa len o konkurencieschopnosti, udržateľnosti, inkluzívnom raste, zelenom raste, rodovej rovnosti a iných javových nezmysloch, ktoré nič neriešia.

Má Slovensko v Európskej únii nejaký hrací priestor?
Dodnes sme nedokázali spracovať európsky koncept, ktorý na nás dopadá ako obrovská debna na malú myš. Nemáme na to ani ekonomický rozmer, ani inštitúcie, ani vyprofilované politiky. Jednoducho, dostali sme sa do niečoho, čo je stavané ako veľký celok, v ktorom nie je pre nás hrací priestor. Proces prijatia eura bol pre nás predčasný, neuvedomili sme si, že krajina sa musí štrukturálne zmeniť, že musíme trochu dobehnúť Západ a až potom sa uchádzať o Maastricht. Česi, ale najmä Poliaci to pochopili napriek tomu, že majú omnoho väčšiu ekonomiku. Slovenské elity v tomto procese zlyhali.

Ako je možné, že u nás predstavuje produktivita práce 80 percent úrovne eurozóny, ale mzdy sú len na tretinovej úrovni? Je tento nerovnovážny stav normálny?
Normálne to nie je, ale pánmi sú investori a keby sme od nich požadovali zvýšiť plat o päť percent, zutekali by, lebo sú od nás aj lacnejšie krajiny, ktoré by im dali, ak by bolo treba, aj storočné daňové prázdniny.

Nie je to absurdné?
Je. Keby ste povedali pred štyridsiatimi rokmi nejakému svetovému ekonómovi, že produktivita práce má trvale predbiehať reálne mzdy, povedal by vám, že ste blázon. Znamená to, že budete viac a viac vyrábať, kapitál bude mať stále väčšie zisky, ale zamestnanci budú mať menšie a menšie reálne mzdy. Istý čas to môže fungovať, ale nie stále a nie na celom svete. Dnešná realita je však taká.

Kam to povedie?
K zníženiu dopytu a zníženiu spotreby.

A následne ku kríze. Je politika nepoučiteľná?
Paralýza politiky, hospodárskej, priemyselnej či sociálnej je fatálna. Svet sa z toho globálneho marazmu, z neexistencie agregátneho efektívneho dopytu, nevie vyhrabať, lebo sa utápa v neokonzervatívnych a neoliberálnych dogmách.

Je naša slovenská cesta podriaďovania sa globálnej politike jediná možná?
To nie je nijaká cesta. Nech sa minulý režim volal akokoľvek, bol to plánovací režim, ktorý vybudoval predtým celé storočia nepredstaviteľné aktíva. Tie aktíva mohli byť vybudované s rôznymi chybami, ale krajina bola konštruovaná na určitý riadený mechanizmus. Po roku 1989 všetci, ktorí sa mohli informačnými kanálmi a politickými cestami dostať k tým aktívam, teda fabrikám, podnikom a statkom, sa ich bez škrupúľ a väčších problémov zmocnili. Dnes Slovensko nevlastní nič, iba dlhy. Štát sa zbavil verejného priestoru, zbavil sa majetku, zbavil sa sieťových odvetví, čo je strašné, lebo ak sa zbavíte sieťových odvetví, vydávate sa na milosť a nemilosť silnejšiemu vonkajšiemu partnerovi, či už je to Nemecko, Turecko alebo ktokoľvek.

Akú politiku môže robiť štát v situácii, keď vlastne nič nemá?
Ale veď štát sa zbavil aj politiky. O politike rozhoduje v mediálnom diskurze niekoľko privatizérsko-mafiánsko-politických zoskupení, ktoré sa hrajú na to, akú ponuku treba dať voličom či parlamentnú, prezidentskú alebo nejakú inú -izmovú. Je to vlastne kontrolovaný proces vypúšťania pary, aby sa kotol so sociálnou polievkou neprehrial, aby sa dotyční nejako ohradili vo svojich haciendách. To nie je len o Miklošovi, ale o všetkých, čo dostali krajinu do nulovej sociálnej mobility, kde mladí ľudia nemajú nijakú perspektívu. Je tu obrovský rozdiel medzi víťazmi transformácie a porazenou väčšinou.

Vidíte na Slovensku politikov, ktorí by dokázali túto situáciu zmeniť?
Takých politikov tu nevidím.

Naozaj sa nedá nič robiť?
Vždy sa dá niečo urobiť, ale ak máte na mysli európsky kontext, tak možnosti sú minimálne. Ak aj nejaké boli, nevyužili sa. Napríklad mám problém s tým, že keď nejaká vláda prijme akože progresívne zdanenie a pritom určí len dve sadzby bez nejakej logiky. Každý štát na svete má pri progresívnom zdanení štyri-päť pásiem, čo je prirodzené, lebo čím mám vyšší príjem, tým platím vyššie dane. Okrem toho, prečo nemáme zavedené majetkové dane, tak ako v Rakúsku a Nemecku, aby sa aspoň trochu znížila koncentrácia bohatstva?

Zato v penzijnom systéme máme druhý pilier. Má podľa vás jeho zavedenie nejakú výhodu pre poisťovateľov, pre štát?
Druhý pilier bol zavedený politicky, samozrejme, s bakšišom a teraz sa trochu okresáva. Pýtam sa, prečo ho u nás dávno nezrušili, tak ako v Poľsku a Maďarsku? Celý svet od toho ustupuje. Vtip je v tom, že na jednej strane vy budete mať náklady z toho, že tu existuje takýto suplement, a na druhej strane politici vždy dostanú svoju „kabelu". Tí to akože okrešú a schvália stopätnástu novelu, ale nechajú to ešte žiť. Čiže vy platíte dvakrát - ako budúci dôchodca, potom ako spotrebiteľ povinne platiaci energomonopolom, povinne platiaci do poistných systémov, povinne platiaci do zdravotníctva, ktoré cicajú rôzne firmy, siete dodávateľov atď. atď.

Nemyslíte si, že sa situácia na Slovensku predsa len zmenila po posledných parlamentných voľbách, keď vytvorila vládu ľavicová strana Smer-SD?
Situácia na Slovensku je taká, že politika nie je relevantná ani vpravo, ani vľavo. Chvalabohu, dopracovali sme sa aspoň k tomu, že tu vládne jedna strana, čomu sa veľmi teším, pretože tá sa teraz nemôže vyhovárať, že pre malých koaličných partnerov nemôže dôsledne realizovať svoj program. Sociálna demokracia v Európe aj u nás dnes fakticky neexistuje, hrá len takú hru - áno, my budeme progresívne zdaňovať, my budeme redistribuční, budeme zabezpečovať nejaké istoty, ale v princípe urobíme len malý krok doľava, aby sme sa vymedzili vo vzťahu k neoliberálnym režimom. Diskurz v Národnej rade sa pohybuje v takom tesnom pravo-ľavom priestore, že sa ani nemá ako ľavicovo prejaviť, pretože čokoľvek, čo ide doľava, sa označí za boľševizmus, komunizmus, nacionalizmus, bláznovstvo a podobne.

Tvrdíte teda, že Smer vlastne nemôže robiť dôslednú ľavicovú politiku?
Strana Smer to má veľmi dobre marketingovo zvládnuté, oveľa lepšie ako vo svojom prvom volebnom období. Jednoducho, vie vymedziť témy a živiť ich zdanlivo aj v spolupráci s pravicou, čo však nie je podstatné - sú to placebo témy. Všetko sa odohráva verejne, mediálne ako veľký boj medzi ľavicou a pravicou, lenže skutočný boj sa nekoná, pretože sa vedie v úzkej oligarchicko-záujmovej sfére.

Pred pár rokmi sa pripravovala Stratégia rozvoja Slovenska do roku 2020, na ktorej pracoval tím odborníkov. Čo zostalo z tých akademických plánov?
Domáce akademické elity, ktoré kedysi napísali čosi ako víziu Slovenska, to je dnes jedna katastrofa. U nás je akútny nedostatok kritických intelektuálov, ktorí by povedali: Páni politici, teraz nejde o to, či ste červení, modrí alebo zelení, ale uvedomte si, že tu máme samodegeneračný mechanizmus - fiškálne, daňovo, verejne... Štát, ktorý ide rokovať do Pittsburghu o udržaní fabriky, na ktorej U.S. Steel zarobil bez zdanenia 2,5 miliardy dolárov bez toho, aby ju technologicky aspoň trochu posunul, nemôže byť normálnou krajinou. O pár mesiacov môžeme ísť vyjednávať do Rakúska v záujme udržania SCP Mondi Ružomberok, potom môžeme ísť do Wolfsburgu rokovať o Volkswagene. Kam sa ešte vyberieme? Štát, ktorý nemá vertikalizovanú priemyselnú základňu a nemá vlastné funkčné sieťové odvetvia, sa nemôže dlhodobo rozvíjať.

Ako sa dá podľa vás z toho všetkého vybŕdnuť? Na jednej strane zažívame tlak Európskej únie, Medzinárodného menového fondu a na druhej strane tlak domácej oligarchie...
Po prvé: musíme sa minimálne jedného z tých tlakov zbaviť, inak sa nepohneme. Nemôžete všetkým vyhovieť a všetkých živiť. Po druhé: treba sa vrátiť k centralizovanému riadeniu štátu, školstva, zdravotníctva, treba urobiť vnútornú administratívnu reformu, zrušiť VÚC, ponechať len 38 okresov, maximálne centralizovať verejné obstarávanie, definitívne sa dostať späť k sieťovým odvetviam cez reguláciu, nebrať európske smernice a normy ako písmo sväté.

Keby vás počuli ideológovia pravice, nazvali by vás komunistom...
To ja neriešim. Pravica na Slovensku je pre mňa mŕtva, tá sa už nepozviecha. Smer neporazí nikto sprava, porazí ho len niekto zľava. Vývoj však nie je jednosmerná ulica. Tvrdím, že najväčším zločinom posledných dvadsiatich piatich rokov transformačného vývoja je debilizácia vzdelania po rozpade školského systému.

Pred Veľkou nocou chodili ľudia z pohraničných oblastí Slovenska nakupovať kvalitnejšie potraviny do Rakúska a lacnejšie do Poľska a Maďarska. Čo je príčinou anomálie, že malý trh s potravinami na chudobnom Slovensku má menej kvalitné potraviny, no vyššie ceny ako v bohatom Rakúsku?
To je dané tým, že na malom trhu sa marže, fixné náklady rozložia inak ako na veľkom trhu. Nemáme výrobu domácich potravín, ktoré by boli schopné konkurovať cenou, a v porovnaní s okolitými krajinami máme vysokú DPH na potraviny. A keď hovoríme o kvalite potravín, postup je jednoduchý: keď je slabší dopyt, urobí sa špeciálna kvalitatívna edícia pre východné trhy a my jeme potraviny z odpadkového koša EÚ.

Často sa v súvislosti s celosvetovou krízou skloňuje termín otvorená ekonomika. Čo si myslíte, nie je tá naša slovenská otvorenosť zhubná?
Štúdia Arnauda Costinota, momentálne najtalentovanejšieho ekonóma na Harwarde dokazuje, že Slovensko je najviac naddimenzovane otvorenou ekonomikou. To znamená, že ak sa svet deglobalizuje a zavedú sa tarify a clá, tak sa Slovensko z malých ekonomík prepadne najviac. Hovoria o tom čísla a fakty, ktoré Costinot pozbieral za posledných 25 rokov. Dostali sme sa do stavu dvojitých klieští, nechápeme, že vysoký vývoz pri 80-percentnej otvorenosti ekonomiky je nezmysel, lebo vývoz ako taký nie je garanciou ničoho. Pritom stále počúvame floskuly, že treba inovovať, že nás spasí vývoz.

Je zaujímavé, že sa v médiách o podobných alternatívnych názoroch nevedú nijaké diskusie...
V médiách na Slovensku nie sú okrem nešťastnej Hríbovej relácie nijaké diskusie, pretože oligarchia, politika a médiá si uvedomujú, že pootvoriť dvere iným názorom znamená uvoľniť rozbušku.

Čo bude podľa vás tou rozbuškou v Európe?
Myslím si, že kameň úrazu európskej menovej únie je v Taliansku, lebo produktívnosť ekonomiky tejto krajiny za posledných dvadsať rokov veľmi upadla. Rozbuškou, ktorá rozbije Európsku úniu, bude podľa všetkého Taliansko. Nehovorím, že to bude zajtra alebo o dva roky, ale kolaps talianskej ekonomiky sa už črtá a pád takej veľkej ekonomiky EÚ neprežije.

Aká perspektíva sa črtá v tomto scenári pre Slovensko?
Koniec druhej vlny svetovej globalizácie - prvá sa skončila v roku 1914 - môže viesť k zásadnej politickej zmene zvnútra v tých krajinách, ktoré naraz absolvovali tzv. reformný proces po zániku centrálnej plánovanej ekonomiky. To je aj prípad Slovenska. Kombinácia globálnych nerovnováh, ktoré majú na nás vplyv, a vnútorného sociálneho pnutia je výbušnou zmesou. Na tomto mieste pripomeniem slová Jána Čarnogurského, že moc leží na ulici. Situácia s ležiacou mocou na ulici sa môže zopakovať, a to ani nemusí prísť z Nemecka Lenin na obrnenom vlaku.

Mnohí ľudia nechápu, čo sa to v Európe vlastne deje. Cyprus, pre našinca vyhľadávaná turistická destinácia, kde sa doteraz dobre žilo, bankrotuje...
Cyprus je krajina, ktorá má 140 miliárd úverov v eurách, z toho väčšinu absolútne skrachovaných. Zároveň to kryje 68 miliárd domácich vkladov, z čoho 38 miliárd majú Rusi a iní vkladatelia. Cyperská ekonomika prakticky neexistovala, žila len z toho, že bola práčkou peňazí. Na tomto maličkom príklade jednej bezvýznamnej exotickej a nafúknutej ekonomiky sme tu za týždeň prešli celým katalógom možného chaosu, ktorý môže nastať v prípade, ak sa objaví podobný problém inde, napríklad v Taliansku. Zažili sme siahnutie na úspory, zažili sme v priamom prenose oživovanie prezidenta po infarkte, zažili sme schôdzku lídrov EÚ v nedeľu o desiatej večer a zažijeme kapitálové kontroly, ktoré sme nevideli v Európskej únii dvadsať rokov. A ďalším bodom programu v eurozóne môže byť už len znovuzavedenie národných mien.

Slovo kríza je posledných pár rokov najčastejším slovom nášho ekonomického slovníka. Keby ste ju mali stručne charakterizovať, ako by ste ju nazvali?
Súčasná kríza je bojom oligarchie v spojenectve s centrálnymi bankami a politikou o to, aby nenastala deflácia kapitálových aktív, čiže aby bohatí neschudobneli. O tomto to celé je.

Fotografie:
„Kríza je vo svete fakticky 40 rokov, od pádu Nixona, keď sa začala demontáž tzv. štátu blahobytu alebo veľkej spoločnosti."

Marián Vitkovič prezentuje svoje pohľady na vývoj ekonomiky a politiky nekompromisne a bez servítky, čo sa mnohým nepáči. Sám sa považuje za jedného zo súčasných disidentov.

Podľa M. Vitkoviča sa na Slovensku treba vrátiť k centralizovanému riadeniu štátu.