Pondelok 22. apríl 2019

extra plus

November 2013

Aktuálne číslo

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Foto: archívFoto: archív

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Peter Hečko: Za dobro dobré nečakaj

Súčasný systém je chorý a speje k rozvratu

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Mnohí si spomenú na skladby Keď cítiš lásku, Kráľovná pavlačí a dvorov, Spútaná láskou, To som ja, Horúci mráz, Taliansky muzikál, Prelom všetky múry, Mesto snov, Maturitné tablo, Náhlenie, Gymnázium Mladosť a iné hity, ktoré si pri rádiách, platniach či na koncertoch spievala jedna celá generácia. Stál za nimi známy muzikant, skladateľ, spevák, textár, scenárista a už osemnásty rok aj režisér detských galaprogramov, ktoré ozvláštňovali televízne Vianoce aj v časoch, keď sa rozprávky a pesničky pre deti vytratili z obrazoviek. So sestrou Júliou tvorili v 80. rokoch legendárne popové duo, ovenčené vavrínmi doma i vo svete. Patrí medzi komplexné umelecké osobnosti, akých sa za posledné polstoročie objavilo v našej populárnej hudbe veľmi málo. Peter Hečko.

Pochádzate zo známej literárnej rodiny Hečkovcov. Prvý strýko, František, bol nezabudnuteľný autor Červeného vína, druhý strýko, Blahoslav, znalec jazykov a prekladateľ, váš otec, Víťazoslav, redaktor, básnik a prekladateľ. Vy ste sa však, zdá sa, vyčlenili z tejto rodinnej tradície - očarila vás hudba?

V našej rodine sme mali k hudbe vždy veľmi blízko. Mama bola veľmi dobrá speváčka, s krásnou farbou hlasu a veľkým rozsahom. Keď bola mladá, v ochotníckom divadle v Suchej nad Parnou spievala v operetách a dodnes, napriek svojmu veku, pekne spieva a čisto ladí. Po nej sme obaja, Júlia a ja, zrejme zdedili schopnosť spievať. Ale nemyslím si, že som sa vzdialil od rodinnej tradície, píšem si texty piesní a píšem aj scenáre.

Kedy sa u vás prebudil intenzívnejší záujem o populárnu hudbu?
Keď som mal pätnásť-šestnásť, obdivoval som Beatles a spieval som si pesničky Cliffa Richarda, ktorého som veľmi uznával. Tak nejako sa všetko začalo - jednoducho, cítil som, že muzikalitu a spev mám v sebe.

Chodili ste na hodiny spevu?
Zo začiatku na husle. Bola to taká chlapčenská motivácia: chcel som vedieť, z čoho je vyrobený sláčik, lebo som vtedy netušil, že sa vyrába z konského chvosta. Neskoršie som začal študovať klasickú gitaru, spev aj kompozíciu na Ľudovom konzervatóriu v Bratislave. Toto štúdium som bral poctivo a doteraz som rád, že sa toho na mňa dosť nalepilo.

Potom ste v štúdiu pokračovali na Vysokej škole múzických umení?
Nie, na filologickej fakulte som študoval slovenčinu a francúzštinu a Ľudové konzervatórium som navštevoval popri tom ďalej.

Prečo francúzštinu?
Preto, lebo sa mi páčil tento jazyk a potom asi z rodinnej tradície. Môj otec prekladal zo siedmich jazykov a jeho doménou bola španielčina, slovinčina a francúzština.

Kedy ste objavili vo vašej mladšej sestre Júlii speváčku? Jej úžasný hlasový rozsah asi neunikol vašej bratskej pozornosti...
Júlia chodila na strednú školu umeleckého priemyslu, venovala sa textilu a pri tom, ako pracovala, mala pustený magnetofón a spievala si. Raz som prišiel domov, počúvam, počúvam, ale veď tam znejú dva hlasy: Amii Stewart spievala svoje výšky v pesničke Knock on Wood a k tomu sa pripájal Júliin hlas. Tak som zistil, čo som dovtedy nevedel, že moja sestra má velikánsky dar od Boha. Doviedol som ju do Slovkoncertu k dramaturgovi Pavlovi Danekovi, zaspievala tam a všetci naokolo skoro padli na zadok...

Bolo to v čase, keď ste spievali a hrávali na koncertných pódiách?
Vtedy som už mal svoju kapelu, skupinu Profily, s ktorou sme profesionálne vystupovali a mali sme za sebou náš najväčší hit Keď cítiš lásku. Júliu som vzal do svojho programu, kde spievala so mnou aj sólovo dve-tri pesničky. V tandeme so sestrou som sa cítil výborne, pretože bola o dvanásť rokov mladšia a ja som vlastne začínal s oveľa mladšou generáciou.

Ten vekový rozdiel nebolo ani vidieť. Mnohí televízni diváci si vás ako speváka pamätajú zo seriálu o slovenských hradoch a zámkoch Na vysokej skale. Vašou partnerkou však nebola Júlia, ale speváčka Katka Karovičová. Ako k tomu prišlo?
Pôvodne v tom sedemdielnom programe začala spievať dvojica Topoľský - Karovičová, ale čo čert nechcel, Topoľský sa v Amerike oženil, zostal tam a režisérka Ľuba Vančíková hľadala za neho náhradu. Našla mňa a tak som v šiestich dieloch toho seriálu spieval s Katkou ja.

Zaujímavé, diváci si ani nevšimli, že sa vymenili speváci...
V mladosti sme sa s Petrom Topoľským na seba dosť podobali. Keď sme sa po mnohých rokoch stretli v Bratislave, povedal som mu: „Počúvaj, keď sa ľudia pozerali na ten náš seriál, nikto si nevšimol, že v jeho prvej časti som nespieval ja." On mi na to hovorí: „To je nič, moji známi si doteraz myslia, že ja spievam aj v tých šiestich dieloch."

Seriál Na vysokej skale mal veľký úspech, dočkal sa viacerých repríz. Aké bolo vaše ďalšie súrodenecké smerovanie na popovej scéne?
Dali sme sa dokopy s rockovou skupinou Knock Out, s ktorou začínala Júlia v bratislavskom V-klube. Tam sa spievali a hrali do tanca pop-rockové hity od takých speváčok ako Donna Summer, Olívia Newton-John, Amii Stewart a iných osobností svetovej popmusic. So skupinou Knock Out sme potom pripravili spoločný koncertný program Peter a Júlia Hečkovci. Tým sa začala naša úspešná kariéra.

Dnes sa spomínajú ako víťazi Bratislavskej lýry speváci Gott, Vondráčková, Matuška, Žbirka, Gombitová a iní, ale skvele ste na tomto populárnom festivale obstáli aj vy s Júliou. V ktorých rokoch ste na lýre excelovali?
V roku 1983 sme sa zúčastnili na Bratislavskej lýre s pesničkou To som ja a získali sme s veľkým náskokom cenu diváka. O rok neskôr Júlia vyhrala Zlatú lýru s pesničkou Spútaná láskou s textom Ľuboša Zemana a mojou hudbou. Obe tieto pesničky sa hrávali v rádiách ešte veľmi dlho.

To bol podľa všetkého iba začiatok vašich festivalových ocenení. Na ktorých významných medzinárodných súťažiach ste sa zúčastnili?
V Bulharsku to bol Zlatý Orfeus, kde sme s Júliou ako interpreti získali zvláštnu cenu. Júlia sa potom zúčastnila na festivale Sopot 1984, kde obsadila 2. miesto a v Drážďanoch na Schlagerfestivale získala cenu diváka. Sám som bol na jednom z najväčších svetových festivalov populárnych piesní Festival Yamaha Music Fondation, na ktorom sa dovtedy zúčastnili len Karel Gott, Helena Vondráčková a Karol Duchoň. V Tokiu, kde vtedy súťažilo 1 750 piesní z 53 štátov sveta, som sa prebojoval do finále medzi 25 najlepších a získal som cenu organizátorov festivalu.

S akou piesňou?
Prvý syn, text napísal Ľuboš Zeman. Tú pieseň som skomponoval, keď sa narodil môj prvý a jediný syn Mišo. A jedna z verzií tejto pesničky je s jeho detským plačom na začiatku a na konci.

Osemdesiate roky tvorili jednu z najúspešnejších dekád slovenskej populárnej hudby a Hečkovci boli na výslní. Refrén vášho najväčšieho hitu Taliansky muzikál „Mandžáre dormire, poi kantáre, e bere" si spievali tínedžeri a pesničku si púšťali v šatni pre povznesenie nálady a „vyhecovanie sa" pred ťažkými zápasmi aj naši hokejoví reprezentanti na majstrovstvách sveta v roku 2002 v Göteborgu, kde získali zlato. Vraj to bol najkrajší duet v histórii, ktorý prežil aj náš „nežný prevrat..."
Dá sa to tak povedať. V roku 2007 zorganizoval denník Pravda s Forza Music internetovú súťaž o dvanásť najúspešnejších piesní interpretov slovenskej pop-music všetkých čias s názvom Dvanásť do tucta. A prvé miesto v celej súťaži získal suverénne Taliansky muzikál, pretože dostal skoro 74 percent všetkých hlasov.

Po roku 1989 sa pretrhla hrádza so západnou populárnou hudbou, ako to povedal svojho času Jožo Ráž. Malý trh slovenskej pôvodnej tvorby musel čeliť zahraničnej presile nielen v hudbe, ale v celej kultúrnej sfére. Ako sa dotklo ponovembrové obdobie Hečkovcov?
Prvé roky boli likvidačné pre všetkých, iba postupne sa ľudia svojou vlastnou prácou dostávali do éteru. Ale nie všetci. Rádiá i televízie hrali a doteraz hrajú hlavne zahraničnú hudbu. Všimnite si také televízne súťaže ako Superstar - domáca tvorba je v úzadí, všetci siahajú po zahraničných piesňach zväčša anglosaskej proveniencie. To nie je otázka vzorov. Aj ja som zo začiatku spieval Cliffa Richarda, ale hodnotu predstavoval Cliff Richard, nie ja. Ale potom sme my Hečkovci robili svoju vlastnú muziku podobne ako Peter Nagy alebo Modus a bol to náš originálny hudobný prejav, náš nezameniteľný hudobný štýl aj imidž.

Nebol váš imidž na tú prednovembrovú dobu extravagantný?
Áno, naše účesy, moje tričká, tenisky, bundy a Júliine náušnice boli nápadité, extravagantné, ale usilovali sme sa obliekať v medziach vkusu, veď Júlia študovala na umeleckej priemyslovke a obaja sme mali vrodené estetické cítenie. Tak sme obliekali aj našu kapelu.

V elektronických médiách dnes Hečkovcov takmer nepočuť. Nezdá sa vám, že náš slovenský trh populárnych piesní je priveľmi sploštený?
Všeobecne sa hrá málo slovenskej tvorby a z domácich interpretov hrajú rádiá iba niekoľkých vyvolených, možno piatich až desiatich, a tých tridsať ďalších, hoci aj lepších, nehrajú takmer vôbec. Vytvorila sa situácia - týchto hrať môžeme a týchto nesmieme.

Čo je za tým? Vplyvné skupiny? Peniaze?
Samo Chalupka napísal vo svojej básni: „Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre." Táto metafora platí aj dnes. Kultúra je žobrajúca popoluška a o všetkom rozhoduje zlaté teľa. Nuž dobre, peniaze vždy boli nerovnomerne rozdelené, ale bolo by správne, keby tí, čo ich majú veľa, dali istý podiel do oblasti, kde spoločnosť pociťuje ich deficit, napríklad do kultúry. Na jednej strane sa hromadia neproduktívne peniaze a na druhej sa ich nedostáva tam, kde sa produkujú skutočné hodnoty. Žiaľ, na rebríčku spoločenských hodnôt klesá kultúra, vzdelanie, slušnosť, charakter i zdravý rozum stále nižšie a nižšie.

Niektorí špičkoví slovenskí skladatelia a interpreti ako Jožo Ráž a Maťo Ďurinda sa u kompetentných činiteľov zasadzovali, aby sa prijala zákonná norma vysielať 30 percent domácej hudobnej tvorby. Táto prirodzená požiadavka prerástla do polemiky so smutným koncom: „Nelze vyhověti," ako napísal Hašek v Osudoch dobrého vojaka Švejka. Čo si o tom myslíte?
Polemiky o tom, či by mali alebo nemali byť povinné percentá vysielania domácej hudobnej tvorby v médiách, sú smiešne. Niektoré rozumné krajiny to majú zakotvené vo svojej legislatíve a nikto sa nad tým nepozastavuje. Myslím si, že rádiá by mali hrať nie 30 percent slovenskej hudby, ako sa uvažovalo, ale hoci aj 40 či 50 percent a pre verejnoprávne médiá by mali byť povinné kvóty ešte vyššie. Nech mi nikto nerozpráva, že niet čo hrať, lebo v archívoch je široké spektrum kvalitnej slovenskej populárnej hudby. Nie je však normálne, ak sa stále dookola hrá ten istý obmedzený okruh interpretov a ich pesničiek, ak sa prezentujú len isté záujmové skupiny.

Pohybujete sa vo svete šoubiznisu a poznáte mienku poslucháčov a divákov. Čo hovoria na nevyváženosť hudobnej produkcie v našich médiách?
Na každom kroku stretávam ľudí, ktorí hovoria, že by jednoznačne chceli pestrejšiu ponuku, že počujú stále len tých istých zopár interpretov. Zdá sa, že s tým nikto nepohne. Médiá riadia monopolní vlastníci a manipulátori a rezort kultúry ich počúva.

Prečo sme sa podľa vás dostali do tohto štádia?
Lebo naša národná hrdosť, naše národné povedomie je na bode mrazu. Vezmite si také krajiny ako Srbsko, Chorvátsko, Taliansko či Maďarsko - tam nepotrebujú percentuálne zastúpenie, všade si spievajú a hrajú väčšinou svoje piesne a skladby od folklóru po populárnu hudbu. U nás je iná situácia, domáca produkcia je popoluškou. Pritom Slováci chcú počuť slovenskú hudbu, len nikto nepočúva hlas ľudu. Vox populi vox Dei pre našich hodnostárov neplatí, akoby všetci boli pod kuratelou nejakého centrálneho velenia.

Napriek tomu, že patríte do hviezdneho panteónu slovenskej populárnej hudby, do televízneho programu Legendy popu vás dramaturgia nezaradila. Dotklo sa vás to?
Neignorovali nás len v Legendách popu, ale aj v programe Hit storočia. Keď robili v STV reláciu o Bratislavskej lýre, akosi pozabudli, že sme s Júliou v roku 1984 získali zlato a tento rok zo zoznamu vynechali, akoby neexistoval. Tomu sa nedá rozumieť. Iróniou je, že keď som v minulosti šéfoval redakcii zábavy a hudby v STV, tak som práve tvorcom týchto relácií umožnil realizovať viaceré programové projekty. Už sa tým netrápim, ale vtedy sa ma to dosť dotklo. Jednoducho, za dobro dobré nečakaj.

Zdá sa, že ste nezatrpkli, s vervou ste sa pustili do nových projektov. Ozaj, prečo ste sa začali orientovať na televíznu produkciu pre deti?
Rozprávky mám rád od detstva pre ten večne platný princíp spravodlivosti a víťazstva dobra nad zlom. Kedysi som zložil pesničku Rozprávka Vianoc o detských Vianociach, v ktorej vystupuje malá morská víla, statočný cínový vojačik a iné postavičky z rozprávok Hansa Christiana Andersena. Táto myšlienka rozprávkových Vianoc sa stala základom väčšieho projektu. Keď som pozeral vianočné programy, pociťoval som absenciu programu, v ktorom by účinkovali interpreti populárnej hudby, rovnako dospelí ako deti. Tak vznikol galaprogram Rozprávka Vianoc a neskôr aj jeho letný pendant ku Dňu detí Najkrajší dar je pieseň. Mojou partnerkou pri tvorbe týchto dvoch najväčších slovenských galaprogramov pre deti, ktorá má obrovský podiel na ich náročnej produkcii, je riaditeľka umeleckej a reklamnej agentúry AMADE-POP a producentka Ditka Kmeťová. Na týchto výpravných charitatívnych programoch pracujeme spolu od roku 1996, ale stále s väčšími realizačnými ťažkosťami.

Niektoré otrepané, obsahovo lacné, ale finančne drahé programy realizačné ťažkosti nepociťujú. RTVS pokojne vyhodí milióny za podenkovú reláciu Nikto nie je dokonalý, ale na umelecké programy nemá. Nie je to pre vás ako tvorcu deprimujúce?
Nechcem byť v úlohe sťažovateľa, čo ustavične nad niečím plače. Robím ďalej, ale musím konštatovať, že v mnohom rozhodujú mafie, že sa delíme na tých, ktorí môžu, a tých, čo nesmú, alebo na rovných a rovnejších.

Nerovnosť sa pociťuje v spoločnosti veľmi intenzívne. Mnohí národne orientovaní intelektuáli, umelci aj novinári sú ostrakizovaní. Pokiaľ ide o medializáciu, nezhoršila sa vaša situácia tým, že ste začiatkom deväťdesiatych rokov vystupovali na veľkom matičnom zhromaždení Za slovenčinu a v deň vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 ste v priamom televíznom prenose ako jediní zástupcovia domácej pop-music účinkovali v slávnostnom programe v štúdiu Slovenského rozhlasu?
Poviem len toľko, že máte absolútnu pravdu. Myslím si, že štát neriadi vláda, ale záujmové skupiny, tak ako aj kultúru neriadi ministerstvo kultúry, ale skupiny vlastniace médiá, ktoré majú korene v zahraničí. Keď sme v roku 2008 vydali Júliino CD Trinásta izba trochu s obavami, ako nás prijme po dlhých rokoch kritika, boli sme prekvapení vysoko pozitívnymi ohlasmi. Kritika sa zhodla na tom, že ak rádiá nestrčia pred týmto cédéčkom hlavy do piesku, tak Slovensko čakajú tri-štyri veľké pôvodné hity. Lenže rádiá hlavy do piesku strčili.

Prečo?
Lebo do úlohy hodnotiteľov sa pasujú rôzni samozvanci a manipulátori, ktorí nie sú schopní vytvárať hodnoty, ale majú moc rozhodovať.

Čiže pre koho je potom demokracia, o ktorú si často obtierame ústa?
Mala by byť pre všetkých, keby sa do najvyšších pozícií netlačili ľudia, ktorí demokraciu koristnícky zneužívajú na vlastné obohatenie a na ovládanie ľudí. Už som neraz hovoril, že demokracia sa končí tam, kde sa necenia ľudské hodnoty, ako je láska k blížnemu, priateľstvo, láska, spravodlivosť, tolerancia, slušnosť, charakter, zdravý rozum a morálka.

V ľudskej povahe je aj nespravodlivosť, netolerancia, nepriateľstvo, ziskuchtivosť a všetky opozitá k vami vymenovaným hodnotám. Lenže ak to všetko vyrástlo z podhubia a rozbujnelo, nie je na vine samotný spoločenský systém, v ktorom morálka praská vo švíkoch?
Systém je určite chorý a speje k rozvratu. Bol by dobrý, keby ho neovládali mocibažní a bezohľadní jedinci a skupiny. Nie je to ale v histórii ľudstva nič nové, cyklicky sa to opakuje. Keď sa priepasť medzi ovládajúcimi a ovládanými priveľmi otvorí, keď chamtivosť a nenásytnosť nepoznajú hraníc, rozdiel medzi obrovským bohatstvom na jednej strane a veľkou chudobou na druhej strane ľudskej spoločnosti nadobudne  patologické črty, tak skôr či neskôr príde k veľkej búrke, k veľkým zmenám.

Poučili sme sa z novembra 1989? Nastala veľká zmena, prišlo k ozdraveniu spoločnosti?
K zmenám prišlo, k ozdraveniu sotva. Kým sme my, pospolitý ľud, štrngali kľúčmi po námestiach, zatiaľ tí, čo stáli v pozadí za tribúnami, si už delili budúci majetok. Prioritnou hodnotou sa stali peniaze, kultúra ako hodnota týchto ľudí nezaujímala a nezaujíma.

Pre existenciu národa je dôležitá kultúra, tradície a jazyk. Nepokrivkávame vo všetkých týchto atribútoch, ktoré vytvárajú a formujú národné spoločenstvo?
Na to nie je ťažká odpoveď - pokrivkávame. Ak v širšom zmysle slova priradíme k tradíciám aj historické povedomie, tak práve tu máme veľký deficit. Nielenže si nectíme svoje korene, svoju históriu, ale si ju aj očierňujeme. Keď niekto vyhlási, že štúrovci boli nedoukovia, alebo niektorí historici sa vysmievajú iným historikom, že Svätopluk nebol kráľ a iní zase spochybňujú naše cyrilo-metodské tradície, tak sa to nedá nazvať inak ako zámerné krivenie pamäti národa.

Je tu ešte jedna téma, o ktorej sme nehovorili: Úpadok jazykovej kultúry a vnášanie cudzích výrazov a názvov do jazyka aj tam, kde je to nenáležité a nevhodné. Keď sa na Slovensku otvorí nový pohostinský podnik, majiteľ ho nenazve povedzme Krčma pod zeleným stromom, ale Pub All Inclusive. Neprekážajú vám anglické názvy domácich firiem, dokonca nových mestských štvrtí?
Prenikanie anglických slov do bežnej hovorovej reči je naozaj smiešne. Namiesto otázky - kedy máte posledný termín dodania? už často počujete: kedy máte deadline? Iné je používanie cudzích slov tam, kde si to vyžaduje komunikácia, alebo kde by bolo nevhodné nahrádzať anglické slová slovenskými ekvivalentmi, napríklad pri práci s počítačom. Ako filológovi mi prekáža, keď sa v ženských originálnych domácich slovenských priezviskách neprechyľuje na -ová. Je to opičenie sa po cudzích vzoroch.

Môže spoločnosť dlhodobo existovať bez kultúry?
Spoločnosť áno, národ nie. A mnohým zrejme ide práve o to, mať spoločnosť bez národnej identity. Prekážkou globalizačných cieľov je okrem národnej identity kultúrna originalita, kultúrna odlišnosť, teda variabilita národných kultúr, ktorou sa vyznačuje Európa. Mali by sme si to uvedomiť, ale mali by si to uvedomiť najmä predstavitelia nášho štátu a nedovoliť nijakým vonkajším ani vnútorným deštrukčným silám potláčať či siahať na atribúty národného štátu.

Fotografie:

Hoci dnes sa Peter Hečko venuje aj iným aktivitám, najlepšie sa stále cíti v nahrávacom štúdiu.

„Všeobecne sa hrá málo slovenskej tvorby a z domácich interpretov hrajú rádiá niekoľkých vyvolených."

Hečkovci na fotografii z roku 1984 - v deň, keď získali zlatú Bratislavskú lýru. Ľudia na známu popovú dvojicu stále nezabudli a majú záujem o ich piesne - nedávno získali ocenenie Zlatá platňa za rekordný predaj CD kompilácie s ich najväčšími hitmi.

Peter Hečko pripravuje vydanie CD album s názvom Pyramídy. Hovorí o ňom ako o hudobnom pomníku, ktorý si sám postavil. „Je to asi to najlepšie, čo som kedy urobil," povedal nám. Obsahuje 16 inštrumentálnych skladieb z jeho najznámejších piesní, ale aj z novej tvorby. „Album venujem nášmu milovanému psíkovi Ramonkovi, ktorý odišiel do psieho neba minulý rok".