Pondelok 22. október 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Martin BaumannFoto: TASR/Martin Baumann

Vlády v područí mafie

Rozhovor s Petrom Staněkom (2005)

Pavel Kapusta, Ľudovít Števko

Roky sa venuje oblasti finančných a kapitálových trhov, doma je však aj vo sfére ekológie, študuje technologické novinky, skúma financovanie samospráv, zaoberá sa otázkami penzijných reforiem, zdravotníctva a vzdelávacích systémov. V rokoch 1994 - 1998 bol poradcom predsedu vlády a v rokoch 1997 - 1998 štátnym tajomníkom ministerstva financií. Dnes je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej a svetovej ekonomiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave a ako skúsený ekonomický analytik registruje a vyhodnocuje i mnohé znepokujujúce trendy súvisiace so stále sa zrýchľujúcim procesom globalizácie.

Nedáva si servítku pred ústa a otvorene hovorí, že prudký nástup neokonzervativizmu a neoliberalizmu začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia naštartoval novodobé zotročovanie ľudstva a rozširovanie chudoby. Jestvuje ešte záchrana pred palebnou silou zglobalizovaného kapitálu? Jeho prednášky a mediálne vystúpenia na túto tému rozhodne nevyvolávajú optimizmus. Sám si pripadá, akoby sedel na úpätí Vezuvu a pozoroval príznaky blížiacej sa katastrofy, ktorú nedokáže odvrátiť. Docent Peter Staněk, kandidát vied.

Premena bipolárneho sveta na unipolárny v deväťdesiatych rokoch minulého storočia znamenala pre krajiny východnej a strednej Európy zásadné zmeny spoločenského a ekonomického systému. V čom vidíte príčiny týchto zmien?
Pred tridsiatimi rokmi začali neokonzervatívci pripravovať novú stratégiu neoliberálnej a neokonzervatívnej teórie a praxe vo svetovej ekonomike i politike. Už vtedy boli pri tom ľudia ako Wolfovitz a Cheyni, ktorí sú dnes po druhej voľbe prezidenta Busha na vrchole moci. Z tohto hľadiska sa treba pozrieť aj na udalosti v roku 1989 a na nasledujúce roky, keď prišlo ku geopolitickému prerozdeleniu moci vo svete. Dnes vieme, že celá oblasť sľubov po roku 1989, keď všetci dúfali a mnohí aj verili v rýchly a ľahký prechod na životnú úroveň krajín Európskej únie, bola iba fikciou.

Hovoríme o unipolárnom svete, ale je náš súčasný svet naozaj jednofarebný a jednosmerný?
Pravda, dnes hovoríme o unipolárnom svete, ale na druhej strane sa stavajú do cesty Američanom ako protiváha noví hráči, ktorí im komplikujú situáciu a tá jednoduchá, jednosmerná predstava o konci dejín sa ukázala ako jeden z hlbokých a zásadných omylov. Tsukujama, tvorca týchto predstáv, prehodnocuje svoj pohľad a hovorí, že naopak - svet sa stal oveľa nepredvídateľnejším, stal sa oveľa rizikovejším z hľadiska vojenského i ekonomického. Vznikli nové polia rozvoja. Možno ste počuli, že dnes z hľadiska investovania do budúcnosti je najzaujímavejšia nie oblasť tradičného vyspelého sveta, ale skupina BRIC - čiže Brazília, Rusko, India a Čína. To sú jediné oblasti, kde sa uvažuje o reálnom investovaní. Okrem toho sa svet sa dostal do veľmi zložitej situácie aj preto, že v marci roku 2000 praskla internetová bublina a dnes sa už vytvorila nová, praskajúca bublina v oblasti nehnuteľností a ich oceňovania.

Mohli by ste bližšie ozrejmiť podstatu, povedzme, spomínanej internetovej bubliny?
Od 90. rokov sa začala vytvárať subkultúra internetových firiem, ktoré neboli financované tradične cez banky, ale cez kapitálový trh emitovaním akcií. Kvantum ľudí vyberalo peniaze zo svojich účtov v bankách a investovalo ich cez kapitálové trhy, čo viedlo k tomu, že sa zvýšila hodnota akcií o osemsto až tisíc percent, hoci reálny zisk nebol žiadny a firma bola v červených číslach. V marci roku 2000 prišlo vytriezvenie a celá bublina praskla. Drobní investori prišli zhruba o sedem a pol bilióna dolárov. Veľká časť amerických domácností a strednej triedy vo vyspelých krajinách má problémy, pretože peniaze, ktoré investovali do nákupu akcií, sa im už nikdy nevrátia, ale na základe vlastníctva akcií dostali úvery na dom, na štúdium detí, na zdravotníctvo atď. Recesia, do ktorej sa dostala svetová ekonomika, je stále hlbšia.

Na Slovensku akoby sme boli odstrihnutí od informácií o týchto procesoch. Iste však majú na nás, malých uprostred Európy, svoje dôsledky. Aké problémy prinášajú podobné javy vo svetovej ekonomike v globálnom i našom národnom priestore?
Problémom je, ako to formulovalo exaktne samotné americké ministerstvo práce, že bohatých je menej, ale sú nesmierne bohatší a chudobných je viacej, ale sú podstatne chudobnejší. Objavuje sa teda fenomén rozpadu strednej triedy, kde časť tejto triedy sa presúva k nízkopríjmovej skupine obyvateľstva. Stredná trieda je však základom doterajšieho trhového modelu a jej dezintegrácia znamená, že už aj na Západe sa enormne rozširuje kategória chudobných pracujúcich, ktorí robia za stále menej peňazí a žijú od výplaty k výplate.

Okrajovo ste sa dotkli neoliberálnej a neokonzervatívnej ekonomickej stratégie. Mohli by ste vysvetliť, čo znamená spojenie týchto dvoch odlišných pojmov do jednotiacej koncepcie?
Je to tzv. Washingtonský konsenzus, ktorý sa objavil zhruba po roku 1992. Je založený na absolútnej liberalizácii, privatizácii, minimalizácii funkcií štátu a myšlienke, že každý je zodpovedný sám za seba. Táto stratégia sa stala dominantnou v hospodárskej politike jednotlivých krajín. Podľa toho vás napríklad penzijná alebo zdravotnícka reforma robí zodpovedným za zabezpečenie vašej staroby i vášho zdravia.

Čo to znamená pre Európu, kde sa vždy zdôrazňoval sociálny trhový model ekonomiky?
Vzniká tu zaujímavý paradox. Celé obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo pre Európsku úniu typické podstatne vyššie sociálne cítenie. Boli tu väčšie úspechy boja proti chudobe ako v Spojených štátoch. Boli tu rastúce pracovné príjmy, boli tu rastúce sociálne dávky, lebo sociálny trhový model bol funkčný. Okrem toho štát poskytoval celý rad služieb za nízke ceny, dotoval dopravu, vzdelávanie, zdravotníctvo a podobne. Ľudia si popritom brali úvery na štúdium detí, na dom, na auto, na spotrebné predmety. Osobná dlhová služba však nebola pre obyvateľstvo hrozbou, lebo rast miezd bol rýchlejší ako rast jeho dlhov. Od roku 1997 sa vytvorila nová situácia - sociálne dávky sa začali redukovať. Američania nemali čo redukovať, lebo väčšinu sociálnych dávok nemali. Štát začal privatizovať činnosti, ktoré predtým poskytoval za zvýhodnené ceny, čo spôsobilo ďalší pokles príjmov obyvateľstva. Ďalej prišlo k zmrazeniu rastu miezd, pretože pri vyjednávaniach sa postavila táto alternatíva: buď prijmete zmrazenie miezd a zostanú pracovné miesta, alebo budete požadovať mzdový rast. Potom sa však zníži rozsah zamestnanosti v danom štáte, v danom regióne, v danej fabrike. Dnes k tomu pristupuje ešte ďalšia požiadavka: nielenže zmrazíte mzdy, ale budete robiť dlhšie bez mzdovej kompenzácie. Príkladom je Siemens, Bosch a ďalšie nemecké firmy, ktoré prešli z 38-hodinového pracovného týždňa na 44-hodinový bez zvýšenia miezd.

A čo znamená washingtonský konsenzus pre nás, kde sa sociálny princíp už vyhodil von oknom a zachrániť nás vraj majú zahraniční investori?
Vzťah nových členských krajín EÚ a starých členských krajín je v mzdovej rovine, ktorú krásne môžete definovať takto: priemerné celkové náklady na jednu hodinu sú na Slovensku 2,74 eur a v Európskej únii 24 eur. Ak do tejto jednoduchej rovnice ešte dosadíte investičné stimuly - musí vám byť hneď jasné, prečo prichádza k vlne presunu výrob zo západnej Európy do nových členských krajín. Pri vysokej konkurencii vo svete musia firmy znižovať náklady a pretože sa nedá pohnúť s nákladmi na surovinu a energie, zostáva jediná oblasť, ktorou sa môže pohnúť - náklady na mzdy. U nás platia zahraniční investori desatinovú mzdu oproti tomu, čo by platili u nich. Väčšina firiem už uvažuje globálne, čiže planetárne, výrobu premiestňuje podľa podmienok pre príslušnú fázu výrobno-obchodného a marketingového reťazca a v podstate operuje na planetárnom trhu. Druhý aspekt, ktorý v súčasnosti funguje, je segmentácia klientov alebo zákazníkov. Dnes už nikto nehovorí o miliarde tristo miliónoch Číňanov, ale hovorí o dvesto miliónoch bohatých Číňanov. Len tí sú dostatočne kúpyschopní a teda zaujímaví z hľadiska spotreby a odbytu. Mimochodom, pokiaľ ide o bohatú klientelu, čínsky trh je väčší ako trh Európskej únie a USA dokopy. Platí to aj o ruskom trhu, o 16 miliónoch bohatých Rusoch, ktorí prichádzajú na riviéru, kupujú zlato na kilá a ekonomicky živia všetky švajčiarske a francúzske horské strediská. Takáto príjmová polarizácia, má, prirodzene, negatívne následky na väčšinové obyvateľstvo.

Príjmovú polarizáciu zažívame aj na našej slovenskej koži, je dôsledkom a možno cieľom našich antisociálnych reforiem. Dá sa povedať, že Slovensko a východná Európa je akýmsi pokusným laboratóriom neoliberalizmu?
V deväťdesiatom siedmom som napísal, že jednou z najväčších výhod strednej Európy bude to, že sa tu uskutočnia experimenty, kam sa až dá zájsť s reformami. Tieto pokusy na občanoch, ktoré dnes predvádza aj slovenská vláda, by v žiadnej západoeurópskej krajine neprešli. Pritom pre veľké štáty to nie je hrozba, pretože štáty určené na experimenty sú malé. Prijatím nových členov sa obyvateľstvo EÚ rozrástlo iba o 70 miliónov, čo sa na raste HDP prejavilo len asi štyrmi percentami. Čo je však najzaujímavejšie - ak by tieto reformy vyšli, tak sa uplatnia aj v krajinách EÚ a USA, a keby nevyšli, nič sa nedeje, veď to postihne nepodstatný počet obyvateľov. Chudoba vo východoeurópskych krajinách je taká veľká, že keď sa z nej náhodou posunieme aspoň o kúsok, všetci budú nadšení.

Ako hodnotíte skutočnosť, že sa tento náš experiment vydáva za vzor pre západnú Európu?
Vtip je v tom, že všetci, čo oslavujú naše reformy, zároveň vyhlasujú, že si ich doma nemôžu dovoliť. Ak sú však naše reformy dokonalé, prečo sa sem nechcú presťahovať? Ak nie sú dokonalé a vyhovujú len pre ich profit, potom sú reformy o niečom inom a všetky hodnotenia, ktoré prezentujú vládne vrstvy, sú hodnoteniami len úzkej skupiny ľudí. Súhlasím s pánom Schillerom, nemecko-rakúskym ekonómom, ktorý vo väzbe na globalizáciu povedal: „Z globalizácie profituje 20 percent obyvateľstva, ale 80 percent to zaplatí." To isté platí aj o slovenských reformách. Profituje z nich 15 - 20 percent ľudí, ale 80 percent na ne škaredo doplatí.

Ako je možné, že sa dal neoliberalizmu a neokonzervativizmu taký voľný priechod v Európe a vo svete?
Odpoveď je jednoduchá, na príčine je aj moc médií. Skúsme si analyzovať scenár neokonzervatívnej revolúcie. Najprv sa vytvoria myšlienkové skupiny mladých ľudí nezaťažených vedomosťami a skúsenosťami, potom sa vytvorí niekoľko desiatok vedeckých ústavov, v ktorých vedci podporujú tieto neoliberálne myšlienky a napokon sa pre ne vytvorí dostatočne široký mediálny priestor. Odrazu vznikne dojem, že celý vedecký front a celá spoločnosť je zapálená pre neoliberálne koncepcie. To, že je skutočnosť iná, sa už v médiách neobjaví. Kto dnes ovláda médiá, môže verejnosti implantovať čokoľvek.

Ľudia si mediálne manipulácie neuvedomujú. Okrem toho majú iné starosti - selektovať správy, overovať si informácie, zamýšľať sa nad spravodajskou a programovou ponukou médií im nenapadne. A možno chcú iba zabudnúť na svoje problémy s vidinou nereálneho života. Aký obraz sveta im vlastne ponúkajú médiá?
Celá spoločnosť je postavená tak, že vlastne všetci by mali dosahovať úspech. Zoberte si telenovely, reality šou, SuperStar, ale aj prípravu v škole - všade vás presviedčajú, že každý z vás bude milionár, celebrita, superhviezda alebo génius. Nikto vás však nepripraví na fakt, že 90 percent populácie budú v skutočnosti priemerní občania. Aby sa ľudia dostali zo sociálnej frustrácie, ponúknu sa im aspoň sľuby, že sa ich deti budú mať dobre. A všetci dúfajú, že musí byť aj lepšie, keď zle už bolo. Ročné zvýšenie reálnych miezd o dve percentá oficiálni činitelia označia za fantastické, ale pomlčia o tom, že ľudia predtým stratili 40 percent reálnych príjmov a nedostali sa ani na úroveň spred pätnástich rokov.

Tomu sa hovorí neoliberálna revolúcia, ktorá v našich končinách dostala prívlastok zamatová. Aké sú ciele podobných revolúcií? Demokracia alebo bohatstvo elity?
Posledný aspekt neoliberálnej revolúcie spočíva v tom, že bolo treba prekryť a vyriešiť geopolitické rozdelenie sveta. Stalo sa. Ocitli sme sa v unipolárnom svete a žijeme v zajatí nových hrozieb a nových rizík od terorizmu cez ekologické katastrofy až k fatálnym klimatickým zmenám. Vlastne sme už prešli od ekonomiky ku geopolitike, ale obe tieto veci sú prepojené, fungujú ako jeden celok a smerujú k jednému cieľu. Lenže ten cieľ nie je šťastná budúcnosť planéty.

A čo je to teda?
Moc, absolútna moc. Všimnite si vývoj: kedysi bolo cieľom získať suroviny a obyvateľstvo, potom to boli už len suroviny, boj o trhy, vzápätí boj o ovládnutie národných štátov a dnes je to boj o moc - absolútnu a totálnu.

Vieme, kam mierite, skúsme však veci pomenovať. Kto je nositeľom mocenských cieľov na našej planéte?
Odpoveď nie je zložitá. Sedemtisíc nadnárodných korporácií ovláda 70 percent svetového trhu a 60 percent svetového obchodu je vnútri týchto korporácií. Obrat korporácií je väčší ako hrubý domáci produkt Belgicka, Holandska a Portugalska dovedna. Každý deň sa uskutočnia na kapitálových trhoch operácie v hodnote jedného bilióna dolárov. Nič nevzniklo, nič nezaniklo, len akcie zmenili vlastníka, prišlo k poklesu či nárastu kurzu a podobne. Iný príklad: zo 6 miliárd obyvateľov našej planéty žije jeden a pol miliardy ľudí z jedného dolára na deň a 3 miliardy ľudí žijú denne z desiatich dolárov. Veľmi bohatých ja asi 600 miliónov. Jedna miliarda obyvateľov planéty je nezamestnaná alebo pracuje z donútenia na kratší pracovný úväzok. V Európskej únii je 18 miliónov evidovaných nezamestnaných a 30 miliónov pracuje v tzv. sivej práci.

Sprievodným javom našej doby je nielen zadlženosť štátov, ale aj osobná zadlženosť obyvateľstva. Nečudo, že pri lákavých a všadeprítomných reklamných sloganoch typu „Kupujte dnes, plaťte až zajtra" pomaly všetci žijeme na dlh. V akom stave zadlženosti sa vlastne nachádza svet?
Najzadlženejšie sú Spojené štáty americké, kde zadlženosť predstavuje 168 percent HDP. V Európe je najzadlženejšia Veľká Británia - tam je to 109 percent. Priemerná zadlženosť štátov EÚ je 48 percent. V nových členských krajinách EÚ sa zadlženosť pohybuje na úrovni 7 - 8 percent.

Teda máme čo doháňať...
Preto sem idú reťazce, preto tu majú obrovský odbytový priestor, lebo je tu väčšia možnosť života na úver. Ale rast zadlženosti bude u nás prebiehať v oveľa rýchlejšie a za oveľa horších podmienok.

Čo z toho vyplýva pre radového, do smrti zadlženého občana?
Pozrite sa - v USA prežíva najväčší boom profesia osobného finančného poradcu pre prípad vášho osobného bankrotu. Nemecko išlo dokonca tak ďaleko, že prijalo legislatívu pre prípady osobného finančného bankrotu vrátane ochrany pred veriteľmi. Znamená to, že stále väčšia časť obyvateľstva sa dostáva do situácie, v ktorej nie je schopná uhrádzať svoje vlastné finančné záväzky.

Kam to povedie?
V EÚ a v USA banky úverujú obyvateľstvo, nie podniky. Podniky sa stále viac a viac financujú cez kapitálové trhy alebo cez rizikový kapitál. Keď k tomu pridáte zadlženosť štátov, bánk, firiem, môžete si len domyslieť, kam to všetko povedie.

Kam?
Ku všeobecnému hospodárskemu kolapsu.

Je to živelný alebo riadený vývoj?
Na to by som nechcel odpovedať.

Kolaps však nemôže byť konečné štádium vývoja. Príde k nejakému dejinnému zvratu?
Kľúčovou otázkou ďalšieho vývoja nebude problém demografických zmien, ale otázka, kam zmizli peniaze, ktoré ľudia v duchu troch grošov odkladali zo svojich platov. K tomu len malé vysvetlenie: v USA za posledných tridsať rokov vzrástli príjmy u desiatich percent najbohatších ľudí o 300 percent a u desiatich percent najchudobnejších príjmy vzrástli len o 16 percent. Hovorí sa tomu príjmová stratifikácia obyvateľstva, ktorá sa posúva v neprospech nízkopríjmových skupín. Z toho vám vyplynie predstava, čo bude ďalej. Viac by som o tom nechcel hovoriť.

Obraz súčasného sveta, ktorý tu načrtávate, nie je ani trochu optimistický. Vlády štátov, ale aj naše životy riadia veľké, pre väčšinu ľudí anonymné skupiny, ktoré nielenže ovládajú trhy, ale riadia informačné toky a majú technické prostriedky ako kontrolovať prakticky každého jednotlivca na našej planéte...
Nie ste ďaleko od pravdy. Iste si pamätáte na diskusiu v Európskej únii o americkom špionážnom satelitnom systéme Echelon, ktorý môže naraz monitorovať akékoľvek telefóny, faxy a e-maily používané vo svete. Európska komisia zriadila vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala zistiť rozsah pôsobenia Echelonu nad štátmi EÚ s tým, že boli podozrenia, že americká strana zneužíva informácie získané týmto spôsobom. Činnosť vyšetrovacej komisie sa však nikdy nedostala na rokovací stôl, výsledky neboli nikde publikované. Parlamenty krajín síce majú rozličné výbory na kontrolu tajných služieb a ministrami obrany a vnútra sú civilisti, ale viditeľne tu funguje nekontrolovaný tok informácií, ktorý sa dá kúpiť vo forme predajných balíkov. Jeho súčasťou sú vaše osobné údaje, o ktoré môže mať záujem ktokoľvek. Takže aké zákony, aká kontrola?

Ešte sme nehovorili o tzv. čiernej ekonomike, ktorá tiež úspešne pôsobí v našom unipolárnom svete. Mohli by ste uviesť, v akom rozsahu odčerpáva financie zo súkromných i verejných zdrojov tento druh ekonomiky?
Podľa oficiálnych údajov OSN, alebo aj Eurostatu, čierna ekonomika mafiánskych zoskupení predstavuje ročný obrat 2,5 - 3 bilióny dolárov, čo je jedna pätina svetového obchodu. Moc mafiánskych zoskupení prekročila národné hranice, dokonca prvé globálne dohody boli medzi mafiánskymi zoskupeniami - japonskou jakuzzou, čínskymi triádami, talianskymi mafiami, ruskou, kosovskou, albánskou mafiou - o rozdelení teritórií a obchodných artikloch. Dnes napríklad len výroba falšovaného tovaru, čiže neoriginálnych duplikátov značkových výrobkov vykazuje obrat 500 - 600 miliárd dolárov ročne. Na tejto čiernej výrobe sú zainteresované aj národné vlády. Najväčším biznisom v čiernej ekonomike sa okrem drog, prostitúcie a predaja zbraní stávajú ilegálni migranti. Pri cene dve-tri tisíc dolárov za jedného migranta je to pri 12- až 15-miliónovej ilegálnej migrácii ročne gigantický finančný tok. Veľkú moc majú drogové kartely v Afganistane, ktorý bol nedávno „zdemokratizovaný" Američanmi, v tzv. zlatom trojuholníku v Ázii, v Južnej Amerike. Dnes sa čierne peniaze drogových kartelov stávajú jedným z hlavných zdrojov investičných operácií na kapitálových trhoch. Obrovské zisky nemôžu mafiáni, ľudovo povedané stráviť a tak si kupujú politikov, prokurátorov, sudcov, policajtov, podnikateľov... Mafiánskymi praktikami je poznačená najmä oblasť verejného sektora. Niektorí teoretici konštatujú, že ak to pôjde takto ďalej, tak o dvadsať-tridsať rokov budú o všetkom rozhodovať finančné skupiny a mafiánske zoskupenia.

Nie vlády?
Tie už nerozhodujú ani dnes. Taký je obraz sveta, v ktorom žijeme. Možno povedať, že slovenská vláda rokovala so spoločnosťou KIA Motors ako rovný s rovným, keď jej venovala sedem miliárd korún investičných stimulov? Okrem KIA Motors k nám príde aj ďalšia dcérska spoločnosť tejto automobilky, ktorá bude organizovať kooperačné a subkontaktorské slovenské firmy, v dôsledku čoho väčšina zisku zostane v spoločnosti KIA.

Získanie moci je večná téma od čias, keď sa začala písať história ľudstva. Dnes, pravdaže, v procese získavania moci fungujú iné prostriedky ako v časoch Alexandra Veľkého či Rimanov. Potvrdíte nám, že informačné technológie dokážu v tomto procese dnes robiť doslova zázraky? Alebo je pes zakopaný v našej prírodnej mentalite?
Keby ste zobrali väčšinu dnešných ľudí a preniesli ich v čase do hľadiska starorímskeho cirkusu, rovnako by ukazovali palec otočený smerom dole ako diváci pred dvetisíc rokmi. V tom sme sa asi nezmenili. Iná vec sú informačné technológie, ktoré po prvý raz umožnili ovládať celú planétu v reálnom čase. Dnes nie je doceňovaný práve faktor času. Ešte pred desiatimi-pätnástimi rokmi mohla banka postihnúť krachujúci podnik za jeden až dva roky. Dnes vás informačné technológie, ak bol podnik úverovaný cez kapitálový trh, môžu zničiť do jedného týždňa.

Je reálna možnosť brániť sa proti globalizácii?
Pán Bowie z Francúzska a jeho prívrženci rozbíjajú McDonaldy a tvrdia, že takto treba bojovať proti globalizácii. Iní navrhujú nespotrebu, pretože celý vývoj, o ktorom sme hovorili, je založený na konzume. Keď zredukujete spotrebu na prijateľné minimum, tak vlastne ten, kto produkuje, stratí reálnu hospodársku a politickú moc, alebo musí vyjsť s iným riešením. Mnohé vlny antiglobalistov preto uprednostňujú nespotrebu ako hlavný nástroj, ktorým možno eliminovať moc nadnárodných korporácií alebo finančných skupín. Záleží na každom človeku akú cestu si zvolí, ale nedá sa predpokladať, že to bude úspešná cesta.

Mnohé z toho, o čom sme hovorili, pripomína katastrofický science fiction. Aj tento žáner však poskytuje účastníkom diania vo väčšine prípadov východiská. Aké východisko vidíte vy v našom reálnom svete?
Nevidím východisko. V tomto slova zmysle naozaj nevidím východisko, pretože sa dali do pohybu také sily, proti ktorým je jednotlivec absolútne bezmocný.

(Tento rozhovor vyšiel v mesačníku Extra plus v marci 2005, čiže dávno predtým, než sa začala globálna ekonomická kríza. Peter Staněk v nezverejnenej časti rozhovoru predpovedal, že okolo roku 2035 bude Slovensko potrebovať na vykrytie deficitu v prvom dôchodkovom pilieri zhruba 1 bilión 300 miliárd korún. Na vykrytie tohto schodku by nestačili ani príjmy z privatizácie, keby štát predal všetko, čo ešte vlastní. Ako ďalej povedal, predpokladaná finančná kríza, ktorá je dnes realitou, nebude krátka - môže potrvať osem až desať rokov.)