Utorok 11. december 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Fica vnímam ako most

Rozhovor s Fedorom Flašíkom (2001)

Pavel Kapusta

Je vyštudovaný právnik, no v praxi svoje povolanie nikdy nevykonával. Za socializmu bol napríklad šéfom odbytu a zásobovania vo výrobnom družstve Detva, kultúrnym pracovníkom na ústrednom výbore ZČSSP, kde mal na starosti manažovanie vystúpení ruských umelcov, či dramaturgom, produkčným i barmanom v Klube priateľov českej kultúry.

To je však len zlomok zamestnaní (vždy vraj chodil minimálne do troch naraz), ktorými za tie roky prešiel. Aj keď mal symbolicky svoj pracovný stôl, nikdy za ním nemusel sedieť. Nemal pevnú pracovnú dobu a väčšinou sa pohyboval v teréne. Popri tom všetkom ako absolvent konzervatória tancoval a hrával v divadle. V posledných rokoch sa stal známym ako majiteľ reklamnej agentúry Donar, ktorá pripravila viacero predvolebných kampaní. Sám sa považuje za slovenského priekopníka v politickom marketingu, ktorý v súčasnosti aplikuje v strane Smer Roberta Fica. Dnes má 43 rokov a v budúcnosti nevylučuje svoj vstup do aktívnej politiky. Fedor Flašík.

Čomu ste sa venovali po roku 1989?
Po odchode z ÚV ZČSSP som pomáhal získať pre petržalské divadlo Ludus, v ktorom som hrával ešte ako dieťa, štatút profesionálneho divadla pre deti a mládež. Odtiaľ som sa dostal do firmy Davay, kde sme sa zaoberali ako jedna z prvých firiem videoprodukciou, dabovaním. V tejto firme som bol chvíľu aj šéfproducentom nástupníckeho časopisu Mladé rozlety M-Report. Tam ma už zastihli predčasné voľby v roku 1994. Vymyslel a zrealizoval som úspešnú predvolebnú kampaň pre HZDS. V tomto čase nastal zlom, keď som sa postavil na vlastné nohy a začal pracovať pre vlastnú firmu. Zároveň sa začala datovať éra môjho pôsobenia v reklame.

Čo vás priviedlo k reklame a tzv. politickému marketingu?
Už v roku 1992 som cez reklamnú agentúru Soria & Gray robil zopár predvolebných sloganov pre SDĽ. V roku 1994 som si so spoločníkom založil reklamnú agentúru Donar a odvtedy som sa začal tvrdo venovať výlučne reklame. I tej politickej, pretože aj politika je do istej miery šoubiznis a k tomu som mal vždy blízko.

Vaše meno sa po prvý raz verejne medializovalo v súvislosti s predvolebnou kampaňou HZDS v roku 1994. Na to obdobie bola dosť novátorská. Lídri HZDS dokonca spievali vo videoklipe volebný hymnus Vivat Slovakia. Ako sa vám podarilo presvedčiť ľudí z HZDS, že práve toto bude to pravé? Ako ste vlastne získali túto lukratívnu zákazku?
Hovorím, že celý život je séria náhod. Ja som vtedy politickú scénu vnímal veľmi sekundárne, vrátane oného parlamentného puču na jar v roku 1994. Mal som pocit, že sa niekomu ublížilo, že sa tu udialo niečo nečestné, ale bohvieakú pozornosť som tomu nevenoval. Potom ma stretli kamaráti, ktorí sa zaoberali výrobou darčekových predmetov, ktorí už v roku 1992 vyrábali pre HZDS nejaké darčekové predmety. Nahovorili ma, aby sme sa pokúsili zapojiť do blížiacej sa kampane. Mám rád nové veci, tak som si povedal, že vymyslím niečo dobré, čo by poviedlo k víťaznému koncu. Za dva týždne som vymyslel komplet kampaň, ktorú som zaznamenal v knihe so 150 stranami. Napísal som v nej postup, ako si predstavujem vedenie, čo si predstavujem pod pojmom politický marketing. Oslovil som s tým niektorých ľudí z HZDS, myslím, že prvými boli páni Straňák a Brhel, ktorých som predtým nepoznal. Keď počuli, že Mečiar a vedenie hnutia majú spievať pesničku a nakrútiť videoklip, zostali skeptickí a vraveli, že to „u starého" neprejde. Vtedy som pochopil, že sa musím stretnúť priamo s Vladimírom Mečiarom.

Ako sa vám to podarilo?
Využil som známosť s pánom Kandráčom, terajším poslancom, ktorý ma kedysi učil právo a teraz je dekanom právnickej fakulty na banskobystrickej univerzite. On zasa poznal pani Nagyovú, ktorá vtedy externe študovala v Bratislave na fakulte a mala uňho skúšky. Takže cez tieto kontakty som sa dostal k predsedovi HZDS. Mečiar ma prijal, boli sme tam štyria - on, Nagyová, Kandráč a ja. A dostal som asi hodinový priestor na monológ o tom, ako si to predstavujem. Nikto mi neskákal do reči, každý počúval.

Brali ste to ako vašu životnú šancu?
Keby neprišlo práve toto, určite by som sa nevzdal a skúšal by som ďalej. Ale bola to veľká výzva. Mečiar sa ma opýtal, či verím tomu, že je to dobré. Odpovedal som, že áno. Takže sme to zrealizovali - na osemdesiat až deväťdesiat percent môjho pôvodného zámeru. Jediné, čo išlo mimo mňa a na čo som sa hneval, boli bilbordy „Len on to dokáže". Zbytočne sme tak išli do konfrontácie, lebo v pesničke sa spievalo „Už nikdy žiaden svár" a jedno z hlavných hesiel bolo „Bez falošných tónov". Chceli sme totiž ukázať Slovensku ľudskú, príjemnú tvár. Nemohol som to však zastaviť. Našťastie, nakoniec sa ukázalo, že to preferenciami HZDS veľmi neotriaslo. Dosiahli sme tuším okolo 35 percent. Bolo to fajn a tak som bol veľmi, veľmi spokojný.

Hovorí sa, že v tom čase ste robili aj televízne šoty pre vtedajšieho rivala HZDS Demokratickú úniu...
Je to pravda. Keď som už mal pre HZDS všetko nastrihané a odovzdával som videokazety do STV, zavolali mi z agentúry GGK, že im Demokratická únia vrátila komplet všetky televízne šoty ako zlé a prosia ma, či by som im nepomohol. Ešte v ten večer som sa vo firme Davay stretol skoro s celou vtedajšou vládou na čele s Jozefom Moravčíkom. Dohodli sme sa, že cez víkend ideme nakrúcať narýchlo nové šoty.

S čím neboli v DÚ spokojní?
Nakrúcali to na výletnej lodi na Zemplínskej šírave. Bolo veľmi zlé počasie, pôsobilo to pochmúrne. Lídri DÚ stáli na palube v námorníckych čapiciach. Celá tá atmosféra pôsobila ako na Titanicu. Možnože mali smolu na ten dážď. To sa jednoducho stáva - tých politikov tam máte na jeden, maximálne dva dni a niekedy to v exteriéri jednoducho nevyjde. To je ako s fotografovaním. Jeden deň niečo nafotíte bez problémov a na druhý deň sa to už neodfotíte nijako. Bohužiaľ. Takže sme to potom narýchlo nakrúcali na Železnej studničke. V klipe deti skladali papierové lodičky s logom DÚ a púšťali ich po vode. Tie deti boli moje vlastné, lebo v sobotu som nikoho nemohol narýchlo zohnať. Povedal som: Decká, nedá sa nič robiť , budete účinkovať vo volebných spotoch DÚ. Takže, to tiež bola určitá výzva. Urobilo sa, podarilo sa. DÚ v tých voľbách úplne neprepadlo. Samozrejme, že mali vyššie ambície, ale tam bola chyba v tovare, nie v kampani.

Vedeli vtedy ľudia z DÚ, že robíte kampaň aj pre HZDS? Vy osobne ste sa necítili tak trochu „rozpoltený"?
Vôbec som s tým nemal problém. Zobral som to absolútne profesionálne. Dokonca Moravčíkova vláda bola prvá, ktorá videla televízny klip HZDS, lebo som ho mal úplne čerstvo dostrihaný v strižni, keď prišli. Oni vedeli, že robím pre HZDS a nemali proti tomu nič. Bola to zaujímavá reakcia, keď som im ten klip prvý raz pustil. Stáli tam Jozef Moravčík, Roman Kováč, Milan Kňažko a ďalší. Dobre si pamätám, že boli poriadne namäkko. Ten klip bol sugestívny, bol nakrútený s dôrazom na podprahové vnímanie. Po skončení projekcie nastalo v strižni ticho. Musím povedať, že boli k HZDS korektní a uznali, že to majú dobre urobené. Nemali smerom k HZDS žiadne hanlivé výroky, práve naopak, padali tam slová uznania.

Dodnes sa traduje, že ste mali veľmi blízko k Vladimírovi Mečiarovi. Vraj ste mali k nemu kedykoľvek prístup, čím sa nemohli pochváliť ani najvyšší predstavitelia HZDS a vlády. Tú dôveru ste si získali vďaka úspešnej kampani?
No, to je trošku mýtus. Nebolo to až také dôverné. Za tie štyri roky po voľbách som sa málokrát stretol s pánom Mečiarom. Vždy len v rámci nejakého podujatia, na ktorom som spolupracoval. Je pravda, že keď ma zbadal, vždy prišiel, podal mi ruku, opýtal sa, čo robím, ako sa mám. Nikdy sme nemali zachmúrené tváre, pretože som ho neotravoval hlúposťami. Povedali sme si zopár vtipov, niekedy aj sprostých, keď nám to umožnilo okolie. To bolo celé. Možno aj z toho plynuli nejaké mýty, že máme nadštandardné vzťahy. Nemal som však nejaké privilégiá. Naopak, chodili za ním iní a snažili sa dostať do jeho priazne. Ja som neprivatizoval, ja som nechodil otravovať, že chcem taký a taký podnik a ešte toto. Nemal som k tomu vzťah, ja som normálne pracoval. Aj keď som nebol členom HZDS, tým, že som robil kampaň, som získal veľa kontaktov v nižších štruktúrach. Keď som niečo potreboval, spojil som sa s nimi. Čiže, nemal som potrebu otravovať predsedu.

Ale zrejme vám veľmi dôveroval, lebo aj v roku 1998 vás poveril kreovaním kampane...
Asi oceňoval moju profesionalitu. Lenže kampaň v roku 1998 bola úplne iná. V roku 1994 sa okolo kampane krútilo z HZDS možno desať ľudí, takže sa dalo rýchlo a operatívne reagovať. Keď som o štyri roky neskôr prišiel na prvé zasadnutie volebného tímu, sedelo tam okolo sto ľudí, ktorým predsedal pán Rezeš. Už vtedy som pochopil, že je zle, lebo to sa nedá takto robiť. Z tej stovky ľudí bolo asi deväťdesiat percent zo štruktúr HZDS. Nastal boj, kto bude lepší, taký ten typický pätolízačský boj. Jeden druhého začali udávať, začali sa predháňať, kto bude mať bližšie k Rezešovi, kto bude mať bližšie k premiérovi a celý ten volebný štáb vlastne nikdy nenabral tie správne obrátky. Bol to štáb intríg. Boli tam aj schopní ľudia, napríklad Juraj Schenk a Ivan Mjartan, ale aj napriek tomu to nikdy nebolo ono. Urobili sme množstvo návrhov, množstvo marketingových ciest, ktorými by sa kampaň mala uberať. Vedeli sme, že naša achillova päta je komunikácia s médiami. Ešte rok pred voľbami sme navrhovali úplne zmeniť komunikáciu s médiami.

A prečo sa nezmenila?
Narážalo to na odpor v straníckych štruktúrach. Nechcem hádzať všetku zodpovednosť iba na Šaňa Rezeša, ale práve on hlásal nezmyslený slogan „Päťdesiat plus jeden hlas", ktoré malo HZDS získať vo voľbách. Všade bolo cítiť neuveriteľnú bohorovnosť a nezdravé sebavedomie. Profesor Schenk chodil takmer pološialený, trhajúc si posledné vlasy a hovoril: Kristepane, tie prieskumy hovoria, že máme dvadsať, že máme devätnásť, že máme dvadsaťdva percent. Ale v žiadnom prípade to nemôže byť päťdesiat plus jeden hlas! A jediný Juraj Schenk v deň vyhlásenia volieb prišiel ráno za mnou a hovorí mi: Nezískame viac ako dvadsaťsedem percent, tuto mám tabuľku. V HZDS tomu v tej chvíli nikto neveril, ešte ho okríkli, že čo robí paniku. Nakoniec to bolo tých dvadsaťsedem percent.

Ako sa vám spolupracovalo s Alexandrom Rezešom?
Boli sme v stálom pracovnom konflikte. Tvrdo si presadzoval svoje. Mal blízko k premiérovi, čo si zaumienil, o tom ho presvedčil. Nakoniec som mu napísal ostrý list proti otváraniu autostrád systémom modelky a herci.

Ale ten nápad s modelkami sa prisudzuje práve vám...
Ale kde! Ja som tam síce bol, lebo som to organizoval. Ale Mečiarovi som povedal, čo si o tom myslím. Jeho argument bol taký, keď nás nechcú podporiť naši umelci, podporia nás zahraniční. To je nezmysel. Podľa mňa to HZDS zobralo desať percent hlasov. Ľudia si mysleli, že sme sa už naozaj všetci zbláznili, keď vypadol opitý Depardieu zo svojho lietadla. Nevedel, či je v Košiciach alebo v Saint Tropéz. Chudera Ornela Muttiová sa bezhlavo motala po Kramároch a Claudia Schifferová sa močila pri žaburinci niekde na Zelenej vode. A Belmondov syn sa nezmyselne prevážal po Poprade a potom na mítingu boxoval s Mečiarom. Skrátka, bol to hrozný chaos a séria nezmyselných krokov. Malo sa postaviť minimálne ešte raz toľko autostrád, ale mali to otvárať tí ľudia, ktorí tam pracovali a zaslúžili sa o tie stavby.

Takže považujete kampaň z roku 1998 za neúspešnú?
To by som nepovedal. Televízne šoty a bilbordy, ktoré som navrhol, mali veľký úspech. Získali sme dokonca cenu Viedenskej akadémie výtvarných umení za vizuálnu zložku. Tam nikto nehodnotil, či je HZDS prijateľné alebo nie, ale profesionálnu prácu. Vrátim sa do roku 1994. Klip Vivat Slovakia bol v roku 1994 nasadený v 42 hitparádach sveta. Hral sa aj Mexiku, Peru. Jeho premiéra bola na Nove. Tam dokonca postúpil v hitparáde Eso. Nova samozrejme tvrdila, že klip získala z utajeného zdroja. V skutočnosti som ho tam však priniesol ja osobne na betacamovej kazete. To bol jeden z typických reklamných ťahov, ktoré sa v takýchto kampaniach robia. Potom sa to spustilo ako lavína: začali chodiť z BBC, CNN a ďalších svetoznámych spoločností a jedna za druhou si kupovali vysielacie práva. Záujem pramenil z toho, že to bola prvá vláda na svete, ktorá nahrala populárnu pesničku a nakrútila k nej videoklip. Nakoniec sme aj na Slovensku vyhrali cenu. Vtedy sa to vyhodnocovalo v Harley a bolo to za najlepšiu a najprofesionálnejšie stvárnenú politickú kampaň tých volieb. Len bohužiaľ, zatiaľ čo sa v roku 1994 realizovalo až 90 percent zo spomínanej predlohy, v roku 1998 možno len 30 percent. Takže sa nedalo presadiť myšlienky, o ktorých správnosti sme boli presvedčení.

Aké to boli myšlienky?
Napríklad myšlienka výmeny politickej generácie za nových, „neokukaných" ľudí. Či na kandidátku do parlamentu, či do vlády. Bolo to však absolútne zablokované. Neviem, či už vtedy za to mohol pán Mečiar, alebo bol na vine príliš demokratický systém HZDS, že ľudí si volili stranícke štruktúry a preto nebolo možné presadiť niekoho nového. Táto potreba je aktuálna aj v súčasnosti, nemajú ju iba Fico a Flašík. Zrazu zisťujeme, že je tu Mjartanova či Ruskova strana. A všade sa vážne hovorí o výmene politickej generácie. Takže prišlo na moje slová a myslím si, že keby to vtedy bolo vedenie HZDS schopné urobiť, boli by voľby dopadli inak. Pri všetkej úcte k tým, ktorí si za tých desať rokov odrobili svoje.

Nemyslíte si, že chybou bolo aj to, že kampaň HZDS bola zbytočne megalomanská?
Určite. Oni stále operovali tým, že to je manažérsky riadená kampaň. Pre mňa nebolo problémom pripraviť trnavský nominačný snem - bola to fantastická skúsenosť. Zrazu som robil pre 30-tisíc ľudí jednu päťhodinovú politickú šou, ktorá bola veľmi sugestívna. Vydarila sa aj preto, že som na ňu dostal veľmi veľa peňazí a že som si mohol dovoliť naozaj všetko, čo som tam po umeleckej stránke potreboval mať.

Nebol to zbytočný luxus?
Bolo to megalomanské a zbytočné, pretože sa tam navozili členovia hnutia z celého Slovenska. Samozrejme, pre tých 30 000 ľudí to bol ohromný zážitok. Videli špičkových umelcov, videli niečo, čo možno ešte nikdy nevideli. Začali sme za svetla, končili sme v tme s fakľami, ohňostrojom s laserovou šou. V mnohých očiach bolo vidno slzy dojatia vrátane premiérových. Ale politicky to HZDS nič neprinieslo. Oslovili sme v podstate iba sami seba. Žiadny nový hlas nám to neprinieslo. Vnímal som to ako demonštráciu sily dovnútra.

Nakoniec, aj napriek volebnému víťazstvu, HZDS v roku 1998 nezostavovalo vládu. V čom bola, podľa vás, chyba?
Chcel som, aby ten náš klub, tá naša strana, ten môj klient, vyhral. To je základ snaženia každej reklamnej agentúry - aby získalo čo najväčší podiel na trhu. HZDS najväčší podiel na trhu získalo. No a to, že sa o zložení vlády išlo rokovať absolútne neprofesionálne, že nešli pozitívne signály k iným potenciálnym koaličným partnerom, to už bola vec rýdzo politická. Nebola to teda vec agentúry, ale predsedu a politického grémia. Tí to, myslím si, nezvládli. Dokonca som dnes presvedčený, že pán Mečiar nechcel zostavovať vládu.

Aké by mal na to dôvody?
Možno si uvedomoval, že parametre slovenskej ekonomiky nie sú najšťastnejšie, že by nemohol dobre naplniť predvolebné sľuby. Určite vedel, že by muselo prísť k množstvu nepopulárnych reštrikčných opatrení. Možno nechcel byť tým, ktorý bude musieť tomuto obyvateľstvu ešte viac pritiahnuť opasok. Počas celej volebnej kampane sa udialo toľko školáckych chýb, že neverím, že mohli byť robené z nevedomosti. Podľa mňa boli robené z nejakej taktiky. Je to môj osobný pocit.

Už dlhší čas pôsobíte ako mediálny poradca strany Smer, ktorá má ambície podieľať sa na budúcej vláde. Svojho času ste sa vyjadrili, že Fico je dobrý produkt, čo sa potom dosť vulgarizovalo. Aké boli vaše pohnútky robiť politický marketing pre úplne novú stranu?
Ja som už spomínal, že v roku 1998 som mal myšlienku výmeny politickej generácie. Ja som stále vnímal politické strany ako nevyhnutné zlo, prostredníctvom ktorých prišli v roku 1989 do politiky elévi a rôzni „politickí herci", ktorí nikdy s politikou nemali skúsenosti. Je to prirodzené. Tu sa nikto nevychovával na politika, neboli profesionálni politici tak ako v zahraničí. Tieto „agitky" tu hrajú už desať rokov a tak veľmi sa im to zapáčilo, že uverili, že sú naozaj dobrými politikmi, uverili, že sú tí vyvolení. A prepadli takému úžasnému sebaklamu, že z ich úst dokonca počujeme: Neprekáža nám, že nemáme podporu voličov. My máme určité hodnoty, my máme myšlienky a raz to ten volič pochopí. Hovorím najmä o politikoch Demokratickej strany. Za tých desať rokov už vyrástli profesionáli, čo mali možnosť študovať v zahraničí, ktorí budú v politike konať úplne inak ako tí súčasní. Takže, k Smeru ma pritiahla práve viera, že sa stane platformou pre nové tváre slovenskej politiky.

Predtým ste hovorili, že nie ste členom HZDS. Ste členom Smeru?
Áno, som zakladajúci člen Smeru. Predtým som nikdy nebol v žiadnej strane. Prvá moja strana je Smer.

Máte politické ambície?
Momentálne nemám žiadne politické ambície. Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, možno o päť rokov to bude aktuálne. Ale momentálne to cítim skôr na tričko a texasky.

Je Smer opozičná politická strana?
Aj keď je Smer zatiaľ mimoparlamentným subjektom, určite je v opozičnom postavení voči politike tejto vládnej garnitúry. Koalícia dokazuje, že nevie vládnuť. Slovensko je predsa jedna akciová spoločnosť a vláda je predstavenstvo. No a keď mám jednu veľkú firmu a viem, že potrebujem na mzdy, na telefóny, na režijné náklady firmy, musím niečo vyrábať. Musím aktivizovať vnútorné zdroje. Nemôžem robiť ekonomickú politiku spôsobom, že keď nie je na mzdy, predám dvadsať áut. Ide ďalší mesiac, nemám na telefóny, tak predám pozemky. Príde tretí mesiac a predám počítače, a tak ďalej. Zrazu však príde deň D a ja už nebudem mať čo predať. A práve takto sa správa naša vláda. Je to jej totálna neschopnosť. Veď Slovensko je taká maličká krajinka, že to tu musí desať manažérov zvládnuť aj s prstom v nose tak, aby tu bol onedlho blahobyt. Tento bordel, čo tu existuje, je nelogický. Z našich ekonomických ministrov ani jeden nikdy nemal firmu. Ani jeden nič nedobudoval, či pani Schmögnerová, či páni Mikloš, Harach a ďalší. Veď oni nevedia, čo je to dvadsiateho tretieho odviesť DPH. Oni nevedia čo je to zaplatiť odvody. Svoju neschopnosť zakrývajú argumentovaním o potrebe vstupu do EÚ a NATO, čo je neodškriepiteľná priorita, ale tam sa dá vstupovať oveľa veselšie a nie takto dramaticky.

Na základe čoho usudzujete, že práve Smer je tou stranou, ktorá by dokázala priniesť do slovenskej politiky nové tváre a spolu s nimi nový prístup? Nakoniec, ani Robert Fico nie je v pravom zmysle slova novou tvárou...
Fica vnímam ako most. Most pre nové tváre do politiky, cez ktorý prejdú a dostanú sa do politiky. Inak to nejde. Je nemysliteľné, aby sa niekde stretlo, desať či dvadsať neznámych šikovných manažérov a aby sa dokázali razantne presadiť v špičkovej politike. Jednoducho potrebujú nejakú tú barličku, to premostenie. Ale sám Robert Fico povedal, že nebude dlhšie v politike, maximálne jedno, dve volebné obdobia. V jeho veku to znamená, že najneskôr v štyridsiatich piatich rokoch Fico odchádza z politiky a prejde na inú profesionálnu dráhu, zrejme právnickú. Nie je z tých politikov, ktorí sú presvedčení, že do smrti musia sedieť v parlamente a do smrti musia robiť politiku. Fico hrozne riskoval. Dnes mohol byť predsedom parlamentu, prípadne ministrom, akého by si vybral. Všetko mu núkali pred odchodom z SDĽ, keď zakladal novú stranu. Zachoval si však svoju tvár.

Ako vnímate stále silnejúce útoky na Smer a osobu jej predsedu? Dnes sú už pomaly intenzívnejšie ako na HZDS...
Tie útoky sú prirodzené. Samozrejme, že Smer ohrozuje celú politickú scénu, pretože jasne hovoríme všetkým politikom, aby odišli. Viem sa vžiť aj do myslenia väčšiny novinárov. Mnohí z nich zapredali celú svoju novinársku a žurnalistickú česť vo voľbách 1998 v prospech SDK. A teraz ich bývalá opozícia a súčasná koalícia sklamala. Sklamala ich v tom, že nie je schopná vládnuť, sklamala ich v tom, že rozkráda omnoho viac ako za Mečiara, že nikoho nepotrestala, že nenaštartovala žiadne rozvojové programy, že Slovensko ide naďalej dole kopcom, že sa znova zdražuje, že sa znova sťažujú sociálne podmienky obyvateľstva, a tak ďalej. A už skoro tri roky vládnu a nič sa nemení. Skôr naopak. A viem sa vžiť do duše tých novinárov, ktorí sa nemôžu pozrieť do zrkadla. A tak teraz tvrdohlavo tvrdia, aká je to vynikajúca vláda. Do toho prišiel nejaký Fico, ktorý začína rúcať ich vzdušné zámky, ktorým kedysi uverili. Preto útočia, snažia sa to ešte zvrátiť. My sme však dosiahli preferencie okolo 20 percent za absolútne najväčšieho mediálneho útoku proti nám. Čiže bez akejkoľvek podpory médií. Neviem si celkom dobre predstaviť, aké by to boli percentá, keby médiá aspoň normálne informovali o činnosti Smeru.

Smer by podľa súčasných preferencií mohol tvoriť budúcu vládnu koalíciu. Aká je vaša súkromná povolebná prognóza?
Predvolebná kampaň je už vlastne v plnom prúde. Vidím ju tak, že bude veľmi nečestná. Vládna koalícia bude schopná použiť - a už i používa - akékoľvek metódy na diskrimináciu a na likvidáciu svojho politického nepriateľa. To, čo sme doteraz zažívali vo volebných kampaniach, bola oproti tejto nastávajúcej iba prechádzkou ružovou záhradou. Bude to boj na život a na smrť. Na druhej strane to bude veľká výzva sa na tomto boji zúčastniť a zvíťaziť v ňom. Dokázať, že nepomôžu ani všetky tieto nečestné metódy, ktoré môžu vyvrcholiť aj v rôznych volebných podvodoch.

Hovoríte o víťazstve, to znamená, že predpokladáte, že Smer vo voľbách zvíťazí?
Ja si myslím, že áno. Že porazíme aj HZDS.

Na základe čoho si to myslíte?
Verím tomu. Samozrejme, nestačí to len vysloviť. Poviem to takto. Zo Smeru som jediný, ktorý má až takéto nadštandardné ambície. Myslím si to preto, že HZDS nerobí dostatočne účinnú, agresívnu opozičnú politiku. Mám pocit, že pánovi expremiérovi dnes viac záleží na ňom samom, snaží sa nejakým spôsobom kryť seba a svoju rodinu. Ako keby mu už na HZDS a jeho členskej základni až tak nezáležalo. Mám taký osobný pocit, že sa tých 25 až 30 percent preferencií HZDS bude ešte deliť. Ak sa v prístupe HZDS a jeho predsedu niečo radikálne nezmení, pre mnohých voličov HZDS bude možno prijateľnejší Smer. My si veľmi vážime voliča HZDS. Nikdy sme ho neurážali ani neponižovali. Netvrdím, že porazíme HZDS o desať percent. Možno o pol percenta, možno o desatinu, možno o jedno percento. Pokiaľ ide o povolebnú koalíciu, do úvahy pripadá aj HZDS, ale so známou podmienkou. Mečiar urobil pre Slovensko veľmi veľa, ale jeho osoba je dnes pre Európu neprijateľná. S ním na čele nám bude hroziť izolácia, či to už chceme alebo nie. Veľkosť politika sa meria aj tým, keď si uvedomuje, že je lepšie odísť z politickej scény so štítom, a nie na štíte.

(Tento rozhovor uverejnil dvojtýždenník Extra plus 5. marca 2001, jeden a pol roka pred parlamentnými voľbami 2002, ktoré vyhralo HZDS, ale vládu nakoniec opäť zostavovala SDKÚ na čele s Mikulášom Dzurindom.)