Pondelok 22. október 2018

extra plus

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Energetika patrí štátu

Rozhovor s Tiborom Mikušom (2003)

Pavel Kapusta

Jeho tvár sa stala všeobecne známou v polovici deväťdesiatych rokov, keď zasadol na post generálneho riaditeľa jedného z našich najstrategickejších podnikov - Slovenských elektrární. V tom čase mal už za sebou takmer dvadsaťročnú prax v jadrovej energetike.

Dnes patrí medzi odborníkov, ktorí si s absolútnou zodpovednosťou uvedomujú, že zachovanie domácej energetiky v štátnych rukách je pre budúcnosť slovenskej ekonomiky otázkou života a smrti. Aj ako politik chce prispieť k zachovaniu energetickej sebestačnosti našej krajiny, ktorá by dovozom elektriny zo zahraničia v budúcnosti utrpela nenapraviteľné hospodárske škody. Poslanec parlamentu a šéf tieňového kabinetu ĽS-HZDS Tibor Mikuš.

Takmer celý svoj profesionálny život ste zasvätili energetike. Mnohým sa táto problematika na prvý pohľad javí príliš technokratickou. Čím tento obor oslovil vás?
Študijný odbor, ktorý som vyštudoval, nemal toto zameranie. Na elektrotechnickej fakulte som absolvoval fyziku tuhých látok. Po skončení vysokej školy bol problém zohnať adekvátne pracovné miesto, tak som zakotvil tam, kde mi ponukli zaujímavú prácu: v jadrovej elektrárni. Bez problémov som zmenil svoju špecializáciu a zameranie, pretože školu som vždy chápal skôr ako prostriedok, ktorý otvára oči a dáva prehľad. To, čo bude človek v živote robiť, nemusí byť bezprostredne determinované konkrétnym vzdelaním, ktoré nadobudol. Ozajstné vzdelanie získa človek len v praxi. Problematika atómovej energetiky ma zaujala natoľko, že som sa jej začal venovať. Energetiku vidím nielen ako technokratickú záležitosť, ale vnímam ju ako základný pilier funkčnosti každej ekonomiky a štátu. Bez jej prítomnosti v civilizovanej spločnosti sa nedá predpokladať normálne fungovanie čohokoľvek. Nuž, a to je vlastne jednoduchý dôvod, prečo ma zaujíma.

Niet pochýb, že slovenská energetika bola a je na vysokej úrovni. Okrem vodných a tepelných elektrární máme v súčasnosti aj dve jadrové. Práve ich existencia a prevádzka býva predmetom kritiky. Vy sa radíte k zástancom získavania energie z atómu...
Zodpovedné vlády v jednotlivých krajinách sveta vždy mysleli na zebezpečenie energetických potrieb do budúcnosti. Nedávno som čítal článok o tom, ako prvý lord britskej admirality pred sto rokmi odmietal pohon vojnových lodí na báze ropy, a radšej preferoval uhlie. Hovoril, že Británia má uhlia dosť, a čo je hlavné, má ho doma. V tom videl bezpečnosť. Ropa bola až do sedemdesiatych rokov minulého stročia veľmi významným energonosičom. Potom vypukla veľká ropná kríza a mnohé vlády si uvedomili, že nemôžu byť závislé na zdrojoch, ktoré nie sú pod ich kontrolou. Preto sa viacero štátov rozhodlo že budú používať také nosiče, ktorých je dostatok, sú rovnomernejšie rozmiestnené po všetkých krajinách a sú dostupné prakticky všetkým, bez ohľadu na to, aké politické alebo vojnové prekážky by mohli vzniknúť v ich distribúcii. Nastal trend využívania zdrojov, z ktorých sa dá jednoduchým spôsobom a za výhodnú cenu vytvoriť strategická zásoba. Zásoba jadrového paliva na jeden rok sa dá pre takú elektráreň, akú máme v Jaslovských Bohunicach uskladniť v miestnosti nie väčšej ako je plocha štvorizbového panelákového bytu.

To znamená, že atómová energia nás vyjde lacnejšie?
Presne tak. Dovoz jadrového paliva je niekoľkonásobne efektívnejší, ako vytvorenie strategickej rezervy, povedzme z uhlia. Predstavte si, že jadrovým palivom naplníte pár vagónov. Doveziete ho na Slovensko a máte stategickú zásobu na jeden rok. Ak by ste to chceli urobiť s uhlím, potrebovali by ste na to niekoľko tisíc vagónov a stovky vlakov. S ropou je to veľmi podobné. Navyše, závislosť na dodávkach tohto energonosiča z krízovej oblasti ako je Blízky východ môže byť pre nemálo krajín a vlád veľmi riskantnou. Cestu rozvoja jadrovej energetiky si preto zvolili USA, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Holandsko, bývalý Sovietsky zväz, Čína, India a ďalšie štáty sveta.

Odporcovia atómu však argumentujú nepriaznivým vplyvom na životné prostredie a riziko jadrovej katastrofy...
Pozrite sa, každé priemyselné odvetvie predstavuje nejaké riziko. V prípade výroby elektrickej energie z jadra však bola miera rizika potlačená do takej miery, že sa javí ako všeobecne akceptovateľná, bez ohľadu na to, o akú krajinu ide. Aj preto sa jadrové elektrárne využívajú v takej vysokej miere. Pokiaľ ide o odporcov jadrovej energie, najmä tých z Rakúska, s ktorými sa najčastejšie stretávame, treba povedať, že ich aktivity nie sú motivované relevantnými výhradami. Ja ich vnímam skôr ako politické. Tvrdím, že majú svoj pôvod vo frustrácii, keď pred dvadsiatimi rokmi v referende hlas laickej rakúskej verejnosti bez znalosti problematiky polpercentným rozdielom rozhodol o likvidácii dokončenej špičkovej jadrovej elektrárne v Zwentendorfe. Tam kdesi je začiatok rakúskeho "atómového" komplexu. Byť proti jadrovej energetike je dnes súčasťou štandardnej výbavy každej politickej strany v Rakúsku, ktorá chce hovoriť do správy vecí verejných. Rakúski antijadroví aktivisti bývajú väčšinou najatým nástrojom v rukách niekoho iného, preto ich nemožno brať ako reprezentatívnu vzorku objektívnych názorov v neprospech jadrovej energetiky.

Aj napriek tomu majú ľudia voči jadrovým elektrárňam predsudky. Nedôvera iste pramení aj z faktu, že väčšina súčasnej populácie si veľmi dobre pamätá Černobyľ...
Pozrime sa na to cez štatistiku: ak by sme zisťovali obete na životoch počas doterajšej existencie jadrových elektrární v porovnaní s vyrobenými megawatthodinami elektrickej energie, je zrejmé, že fosílne elektrárne sú oveľa nebezpečnejšie ako atómové. V reťazci činností súvisiacich s výrobou elektriny, počínajúc dobývaním uhlia až po sekundárne negatívne vplyvy na zdravie ľudí, cez emisie z klasických elektrární, je rádovo viac obetí, než v jadrovej energetike. Pri OSN existuje medzinárodná agentúra pre atómovú energiu, ktorá dozoruje všetky činnosti súvisiace s využívaním jadrovej energie. Dozor sa navyše robí aj cez mnohé iné inštitúcie - národné aj medzinárodné. Dovolím si povedať, že systém kontroly a právomocí je veľmi dokonalý.

Údajne v súvislosti s jadrovou bezpečnosťou sa ešte prvá Dzurindova vláda zaviazala, že v budúcnosti Slovensko odstaví v Jaslovských Bohuniciach známu V 1. Je to odôvodnené rozhodnutie?
Toto je mýtus, ktorý nijako nesúvisí s bezpečnosťou elektrárne. Nie je to ničím podložené, je to čisté zavádzanie verejnosti. Podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia vláda rozhodla o budúcom odstavení tejto elektrárne bez toho, aby mala akékoľvek bezbečnostné i ekonomické dôvody.

Rozhodla tak na základe tlaku zo zahraničia?
Nie, nebol to tlak zo zahraničia. Jednoducho, je to verdikt na základe neprofesionálnej práce tímov, ktoré boli poverené rokovaniami o tejto otázke s Európskou úniou. Naši vyjednávačí na to zjavne nemali potrebné vzdelanie a nedostatočne zastávali národno-štátne záujmy Slovenska. Výsledkom je uznesenie vlády, ktoré nemá nijaké opodstatnenie. Ale uznesenie vlády nie je zákon, a vláda ho môže aj zrušiť. Uznesenie platí pre ministra vlády, nie pre riaditeľa elektrární. Riaditeľ je zodpovedný za bezpečnú a spoľahlivú prevádzku a ako reprezentant vysoko ekonomickej akciovej spoločnosti aj za jej hospodárske výsledky. Elektráreň V1 nie je z pohľadu súboru bezpečnostných a prevádzkových ukazovateľov o nič horšia, ako mnohé iné elektrárne vo svete alebo Európe, ktoré majú približne rovnaký pôvod.

V JE Mochovce nie sú ešte dobudované dva bloky. Aj k ich osudu sa súčasná vláda stavia dosť vlažne. Mali by byť dokončené?
Je pravda, že v Mochovciach fungujú prvé dva bloky a ďalšie dva sú rozostavané. Postoj vlády súvisí so stanoviskom vlády k základnej vízii rozvoja Slovenska ako celku. Keďže Slovensko dnes nemá žiadnu koncepciu hospodárskej politiky, potom nie je prekvapivé, že vláda Slovenskej republiky nevie zaujať správne stavisko k tomu, či potrebujeme ďalšie zdroje energie, alebo nie. Súčasná vláda nebola schopná spracovať ani národný rozvojový plán, ktorý má odrážať základné smerovania rozvoja Slovenska ako celku. Každá vláda v hociktorej krajine, bez ohľadu na to, na ktorom kontinente sa nachádza, sa zaoberá vyhliadkami spotreby elektrickej energie, alebo energií ako celku, prinajmenšom na dvasať rokov vopred. Zároveň sa zaoberá mechanizmami, ktoré umožnia energetické potreby štátu zaistiť. Európska únia má takúto analýzu urobenú na tridsať rokov. Len u nás sa tvárime, že to nie je potrebné. Slovenská republika by potrebovala mať v prevádzke nielen blok V1 v Jaslovských Bohuniciach, ale aj tretí a štvrtý blok v Mochovciach. To by vykrývalo naše energetické potreby. Existujú štúdie o dostavaní tretieho a štvrtého bloku, ktoré boli vypracované v Slovenských elektrárňach v roku 1995 a 1997. Jednoznačne hovoria o tom, že dostavba jadrovej elektrárne sa oplatí, pretože vložené investície sa vrátia už v polovici predpokladanej doby životnosti. Napriek tomu sa vláda seriózne nezaoberá potrebami krajiny, ale nadraďuje obchodné záujmy určitých skupín nad národnoštátne záujmy Slovenska.

V akom časovom horizonte by sa dali dostavať zvyšné bloky?
V období, keď sa plánovalo, že v Mochovciach plynule prejdeme do výstavby tretieho a štvrtého bloku, predpokladali sme dokončenie v rokoch 2003 a 2004. Predstavitelia vlády po roku 1998 spochybňovali ich dostavbu. Tvrdili, že nie je potrebná a je neekonomická. Nehovorili však pravdu. Tento projekt je uskutočniteľný a Slovensko má na to aj odborný ľudský potenciál. Bez jasného požehnania zo strany vlády sa dnes nik do tohto projektu nepustí. O tom, že je potrebné urobiť dostavbu, vedia mnohí odborníci, ale aj opoziční politici. Dnes to dokonca vedia už aj mnohí ľudia z koalície, a ja len dúfam, že signál na dostavbu v dohľadnej dobe príde.

O čom hovoria svetové energetické prognózy a čo v tomto smere čaká Slovensko?
Dnes odborníci vravia, že do roku 2050 vzrastie spotreba energií až na trojnásobok. Do piatich rokov bude na Slovensku chýbať 1400 megawattov inštalovaného výkonu, čo reprezentuje budúcu tridsaťpercentnú spotrebu.

Znamená to, že onedlho budeme nútení energiu dovážať, aj keď naše výrobné kapacity momentálne prevyšujú domácu spotrebu?
Presne tak. V prípade, ak bude odstavená V1, budeme čeliť nedostatku elektrickej energie už v roku 2006 a budeme ju musieť dovážať. Keď nebudú dostavané Mochovce, budeme dovážať elektrickú energiu už v priebehu štyroch až piatich rokov, povedzme za 15 až 20 miliárd korún. Budeme nakupovať elektrickú energiu, ktorú by sme si mohli vyrobiť aj sami. Pritom by stačilo investovať zhruba dve miliardy do čerstvého paliva a vyrobíme elektrinu asi za dvadať miliárd. Ak to nebudeme robiť, za dvadsať miliárd dovezieme. Keď si uvedomíme určité ekonomické relácie medzi množstvom tovaru, ktorý musíme nakúpiť zvonka, a ktorý by sme mohli vyrobiť sami, a pritom vieme, koľko stojí vytvorenie jedného pracovného miesta, pri určitom zjednodušení môžeme povedať, že sme práve pripravili svojich ľudí o 20 000 pracovných miest. Nie je dobré potierať produkciu elektrickej energie, pretože ju doma môžeme vyrobiť lacnejšie, exportovať ju a byť energeticky sebestační. A popri tom môžeme zamestnať vlastných ľudí. Energetická bezpečnosť a sebestačnosť je pojem, ktorý nemá súvislosť so žiadnou politickou stranou ani érou.

Vláda však tvrdí, že elektrická energia sa dá dovážať relatívne lacno...
Je to zavádzanie. Slovensko má dlhoročnú tradíciu vo výrobe elektrickej energie. Touto komoditou by sme mohli pokrývať vlastné potreby a mohli by sme s ňou dokonca vstúpiť na európske trhy. Vláda práve túto komoditu nepodporuje. Naopak, politickými deklaráciami a neprofesionálnymi vyhláseniami mnohých vysokopostavených vládnych úradníkov v minulosti spochybňovala energetiku ako celok. Okrem toho, doviezť také množstvo energie, aké nám bude v prípade odstavenia V 1 a zvyšných mochoveckých blokov chýbať, nie je pri súčasných prenosových cestách, pri existujúcich možnostiach a obmedzeniach vonkoncom také jednoduché. Povedzme, že v niektorej krajine nastanú politické nepokoje alebo príde veľká živelná katastrofa, ako sú napríklad záplavy. Môže to významne ohroziť dovoz. Potrebné zdroje energie musíte mať lokalizované na svojom zemí. Ak nemáte v meste pekára, a napadne 50 centimetrov snehu v kombinácii so silným mrazom, no cestu vám nikto neodhrnie, tri dni nebudete mať chlieb. To isté platí aj v energetike. Ak nemáte elektráreň, a dopravná trasa sa preruší mimo vášho územia, budete bez prúdu.

Momentálne vo svete badať trend odštátňovania energetiky. Čo naň hovoríte?
Vo viacerých krajinách energetiku podporoval a budoval štát, v iných to boli súkromné spoločnosti. Samozrejme, keď prišiel na rad jadrový program, to už bolo sústo v mnohých prípadoch nad možnosti súkromných spoločností. Preto ich budoval štát, ako napríklad vo Francúzsku. To si dodnes drží štátnu energetickú spoločnosť. Ale je to tak aj inde vo svete. Nesúhlasím s tvrdením blízkym tejto vládnej koalícii, že štát nie je dobrým správcom. Hovorím, že len konkrétna osoba môže byť dobrým alebo zlým správcom. Od roku 1998, keď štát do najvyšších pozícií v Slovenských elektrárňach nanominoval častokrát laikov a ľudí, čo v danom odvetví nikdy nepracovali. Boli len politickými nominantmi. A práve v tomto prípade bol štát zlým správcom, pretože do vedenia vybral ľudí, ktorí nemali elementárne vedomosti o energetike. Nesprávne kroky, ktoré sa urobili, sa neprejavia hneď, ale počas ďalších rokov. A takejto situácii, žiaľ, bude čeliť aj Slovensko.

Ste teda zástancom správy štátu?
Áno, som zástancom štátneho vlastníctva, pretože som presvedečný, že pri nakumulovaní správnych zásad, správnej legislatívy, správnych kontrolných mechanizmov a správneho výberu manažérov nemôže byť štát zlým správcom. Myslím si, že vlastníctvo veľkých podnikov v štátnej držbe je veľmi dôležité z pohľadu rozvoja krajiny a vyrovnávania sa s rôznymi efektami. Dnes ktosi vyhlasuje, že Slovenské elektrárne sú nevýhodné a štát na ne dopláca. To je klamstvo. Slovenské elektrárne zamestnávajú ľudí, produkujú elektrickú energiu, napĺňajú štátny rozpočet a zároveň plnia aj určitú sociálnu úlohu, pretože zamestnávajú tisíce baníkov, tisíce ľudí v obchodnej sfére, niekoľko tisíc ľudí vo výrobnej sfére. Ak príde noví vlastník, čo urobí? V každej spoločnosti, ktorú nechala vláda sprivatizovať - i tak, že ju teraz vlastní iný štát - prichádza k tranzitu ziskov do zahraničia. Smozrejme, zmení sa štruktúra dodavateľov, čím utrpia najmä slovenské firmy. Skrátka, keď sa tieto veľké podniky odpredajú zahraničným majiteľom, nemáme možnosť pozitívne ovplyvňovať ich ďalší rozvoj. Z tohto hľadiska som zástancom, aby bol vlastníkom energetiky štát. Na druhej strane som však aj zástancom čiastočného vstupu strategického investora alebo menších súkromných investorov. Zmiešané vlastníctvo môže priniesť do kontrolných mechanizmov nové prístupy a nápady.

Predchádzajúci vládny kabinet začal na sklonku svojho volebného obdobia s privatizáciou časti slovenských energetických sietí. Myslíte si, že takýto krok bol potrebný?
Nie, bol to nesprávny a nesystémový krok. Ako môže byť správne, ak ktosi najprv sprivatizuje trh, a až potom výrobu? Ak, tak by sa mala sprivatizovať najprv časť výroby, pričom však obchod by mal zostať v rukách slovenského štátu. Predstavte si pivovarníka, majúceho aj sieť reštaurácií, ktorý by chcel rozšíriť svoju výrobu, a prvé, čo by spravil, by bol predaj vlastných reštaurácií svojmu konkurentovi. Určite by to múdry a pragmatický pivovarník nikdy neurobil. Vláda Slovenskej republiky to tak urobila. Cieľom privatizácie má byť zefektívnenie daného odvetvia, ktoré sa dá merať rôznymi parametrami - napríklad technickou efektivitou, spoľahlivosťou či bezpečnosťou. Iným parametrom je však cena produktu pre občana, ktorá sa neznížila. Vláda tvrdí, že privatizácia nám prinesie zníženie cien. Pravda je ale taká, že sa to nikdy nestane - ceny sa zvýšili a budú rásť svojím tempom. Zmení sa komunikácia, na ktorú bol občan doteraz zvyknutý a začne oveľa tvrdší postoj zo strany nových majiteľov voči prípadným neplatičom. Pozrime sa na to aj z pohľadu štátu. Pretože sa bude viac dovážať, štát bude mať na krku nezamestnaných, čím sa znížia odvody do štátneho rozpočtu. Štát získal len jedno: účtovník zodpovedný za rovnováhu v rozpočte zaplátal jednu dieru, ktoru zaplatil desaťnásobnou stratou v budúcich rokoch. Toto sa udialo v SPP, v Transpetrole, a presne to isté hrozí aj v energetike.

Poďme k politike. Prečo ste sa rozhodli vstúpiť do politiky a prečo práve v drese HZDS?
Do HZDS som vstúpil v roku 1995 preto, lebo malo program, ktorý vyhovoval potrebám Slovenska v oblasti ekonomiky. V danom období som ho považoval za reálny a chcel som sa zúčastniť vo väčšej miere na jeho plnení. Ako vysokopostavený manažér som si uvedomoval, že si môžem uľahčiť komunikáciu s vtedajšou vládou v záujme odvetvia, ktoré som spravoval, keď budem svoje názory prezentovať ako člen strany. Neboli v tom žiadne osobné pohnútky. Keď ma v roku 1998 premiér Mečiar požiadal, aby som kandidoval v parlamentných voľbách, nemal som problém povedať áno. Dodal som však, že nechcem byť v parlamente a rád by som pokračoval vo svojej práci. Ako riaditeľ Slovenských elektrární som titiž videl budúcnosť vo svojej práci, predovšetkým v dobudovaní tretieho a štvrtého bloku Mochoviec. Povedal som, že pomôžem HZDS v predvolebnej kampani, čomu zodpovedalo aj moje umiestnenie na kandidátke - bol som na 127. priečke.

Kvôli príslušnosti k HZDS vás však v roku 1998 odvolali z postu šéfa Slovenských elektrární. Stála vám politická angažovanosť za to?
Neľutujem to, pretože ak má človek pocit, že robí správne veci, nemá za čím banovať. Neznáša sa to určite ľahko, ak ste zvyknutý na to, že pracujete na sto percent, a odrazu ste "nepotrebný". Moje odvolanie malo čisto politický podtext, nie odborný. Všelijaké dôvody sa na moje odvolanie síce hľadali, ale nenašli. Najsmutnejší pohľad pre mňa bol, keď sa otváral druhý blok elektrárne Mochovce. Vtedajší minister hospodárstva rozprával šesťdesiatim chlapom o tom, že netreba dostavať tretí a štvrtý blok. Všetci títo muži mali sklonené hlavy. Bol som smutný z toho, že pán minister nekvalifikovane rozpráva, ale najmä z toho, že z tých šesťdesiatich chlapov - odborníkov sa ani jeden nepostavil proti ministrovým slovám. Niekedy mám pocit, že na Slovensku vymierajú chlapi.

V období rokov 1999 až 2002 ste boli členom tieňového kabinetu HZDS. Dnes stojíte na jeho čele. Znamená to, že máte ambíciu pôsobiť na takomto vysokom poste v budúcej vláde?
Ak to doba prinesie, nevylučujem, že takúto výzvu príjmem. Nechcel by som sa nikoho dotýkať, ale keď vidím spôsob riadenia mnohých rezortov, som presvedčený, že by bolo umením zostaviť horší kabinet, ako ten z posledného obdobia.

Akou optikou vidíte najbližší vnútropolitický vývoj na Slovensku?
Môj osobný názor je, že ťažko si predstaviť funkčnosť koalície, ktorá nie je zjednotená v zásadných názoroch na život a na fungovanie štátu ako celku. V koalícii sú tri strany, ktoré o sebe tvrdia, že sú konzervatívne a kresťanské, a na druhej strane je subjekt, ktorý o sebe tvrdí, že je liberálny a má diametrálne odlišný ideologický základ. Koalícia v tomto zložení je nešťastie pre Slovensko a čím skôr by prestala existovať, tým lepšie. Nehovorím, že by sme práve my museli byť vo vláde, ale keby prestala táto vláda existovať, bolo by to rozhodne lepšie riešenie, ako jej pokračovanie v ďalšom období. Som presvedčený o tom, že Slovensko by mohla viesť koalícia strán národných, konzervatívnych a kresťanských so silným sociálnym zameraním.

Veštíte teda predčasné voľby?
Či sa to musí udiať práve predčasnými voľbami neviem, aj keď si myslím, že voľby v takom krátkom časovom odstupe by prinútili občana väčšmi popremýšľať o tom, kto mu čo ponúka. Som však realista. Získať dnes v parlamente 90 poslancov, to znamená z koalície 28, ktorí by zahlasovali za svoje odvolanie, nie je veľmi pravdepodobné, pretože by tým riskovali možnú stratu výsadného postavenia. Možno už navždy.

(Tento rozhovor vyšiel v mesačníku Extra plus 7. apríla 2003 v období, keď bol Tibor Mikuš tieňovým premiérom ĽS-HZDS)