Piatok 22. február 2019

extra plus

August 2009

Aktuálne číslo

Reprofoto: internetReprofoto: internet

Dvadsať rokov po

Augustová príprava 17. novembra 1989

Pavol Janík

V tomto roku si pripomenieme 20. výročie 17. novembra 1989, lenže známym udalostiam predchádzali menej známe zákulisné prípravy, ktoré vyvrcholili v auguste 1989.

Vtedy sa skupina popredných československých politických predstaviteľov, medzi nimi tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart a prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, stretla v pražskej reštaurácii Paríž na Václavskom námestí na večeri s veľvyslancami hlavných členských štátov NATO.

Nie kto, ale ako
Predmetom stretnutia bola koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov. Počas roka 1988 a ešte aj na jar 1989 západné veľmoci podľa analytických záverov československej spravodajskej služby kalkulovali, že hegemónom zmien v ČSSR budú pragmatické sily v štátnom aparáte, ale aj v KSČ. Pravdaže - v koordinácii so Sovietskym zväzom. Niet pochýb, že zásadné zmeny na rozhraní 80. a 90. rokov boli podmienené predovšetkým rezignáciou Sovietskeho zväzu na veľmocenské postavenie v strednej a východnej Európe. Zlom nastal začiatkom leta 1989, čo zainteresovaní experti dávajú do súvislostí s informáciami o ubezpečení Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Nasledovalo vyhlásenie Gorbačova, že ZSSR nemá politické ani morálne právo zasahovať do vývoja v týchto krajinách. Potom boli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v Maďarsku, neskôr v NDR a napokon aj v ČSSR.
Oficiálne miesta ČSSR sa do polovice roka 1989 usilovali o zachovanie pozície vedúcej sily zmien, ktoré už boli jasné. Koncom leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou otázkou už nie je, kto bude na čele transformačných procesov, ale spôsob, akým sa zmeny uskutočnia. Retrospektívne treba vziať do úvahy, že 4. júna v Poľsku vo voľbách zvíťazila Solidarita, 10. septembra Maďarsko umožnilo občanom NDR prechod do Rakúska, 7. októbra rozpustili maďarskú robotnícku stranu (obdoba našej KSČ), ktorá sa prihlásila k sociálnodemokratickému hnutiu, 9. novembra NDR otvorilo hranice do NSR. Osobitnou kapitolou bolo ustanovenie Občianskeho fóra v Prahe a Verejnosti proti násiliu v Bratislave, pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované.

Pochybné ovocie zmien
Očakávania geopolitických stratégov sa v bývalom Československu začali napĺňať po 17. novembri 1989. Z dnešného pohľadu nežná revolúcia otvorila - tak ako v ostatných krajinách východného bloku - priestor predovšetkým pre nadnárodnú integráciu a globalizáciu. V súčasnosti mnohí uznávaní politológovia nevidia dostatočnú perspektívu národných štátov. Významný liberálny politik Ralph Gustav Dahrendorf sa na jednej strane hlási ku kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, no na druhej strane hovorí: „... neexistujú nijaké známky toho, že by sa národný štát i so svojimi kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil..." Oprávnene možno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu 21. storočia vyzerá pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii.
Napriek rozmanitým a protichodným želaniam, víziám, prognózam i scenárom bude reálny obraz budúcnosti logickým výsledkom pokračujúceho pôsobenia rozhodujúcich hospodárskych a politických síl. Ak sa Slovensko bude riadiť väčšmi rozumom a srdcom ako žlčníkom, má šancu prejsť aj cez tento horiaci kruh so zdravou kožou a dosiahnuť postavenie, na aké má nárok podľa všetkých prirodzených práv svojprávnych ľudí, zvrchovaných národov a suverénnych krajín v dynamických civilizačných a kultúrnych kontextoch Slovanstva, Európy a sveta.
Aj toto patrí k dedičstvu a odkazu 17. novembra 1989, ktorého prípravy dosiahli najvyšší medzinárodný stupeň práve v auguste 1989 na rokovaní českých a slovenských komunistických prominentov s ambasádormi rozhodujúcich členských krajín NATO v Prahe. Aj naše najnovšie dejiny si zaslúžia komplexné, ucelené a objektívne poznanie.