Pondelok 8. marec 2021

extra plus

Máj 2008

Aktuálne číslo

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

Mimozemšťania

Tak, kde teda všetci sú?

Milan Kenda

Taliansky fyzik Enrico Fermi (29. 9. 1901 - 28. 11. 1954), navrhovateľ prvého jadrového reaktora a realizátor experimentálnej jadrovej reťazovej reakcie, sa rád zaoberal náročnými teoretickými problémami, zdanlivo neriešiteľnými rébusmi a vesmírnymi záhadami.

V máji 1950 pri obede s Edwardom Tellerom, „otcom" vodíkovej bomby, ale aj s ďalšími kolegami debatoval o existencii lietajúcich tanierov a prekonávaní rýchlosti svetla. Vtedy sformuloval svoju rečnícku otázku, známu ako Fermiho paradox: „Tak, kde teda všetci sú?" Otázka sa týkala inteligentných návštevníkov z iných planét, lebo ak by niekde vo vesmíre žili, už dávno by nás museli navštíviť.
Tento azda najznámejší spomedzi Fermiho paradoxov či odvážnych nápadov zaujal viacerých vedcov, astronómov, astrobiológov, astrofyzikov a teoretických fyzikov. Jeden z nich, teoretický fyzik Stephen Webb na základe vlastných úvah, ale aj rozhovorov s kolegami, napísal zaujímavú a svojím spôsobom pikantnú knihu s názvom Kde teda všetci sú?, ktorá prináša päťdesiat návrhov riešenia tejto znepokojivej záhady. Sú medzi nimi aj groteskné nápady, ako je tento: Sú medzi nami a hovoria si Maďari.

Logika - kľúč k záhade?
Ale vážne: Kde teda všetci sú? V skutočnosti zrejme netreba cibriť fantáziu a formulovať celý vejár možností. Stačí sa zamerať na tento problém s využitím psychológie, analógie a elementárnej logiky. Pomôže nám, keď ho obrátime hore nohami: Ak by sme my pozemšťania sami objavili nejakú podstatne menej vyspelú civilizáciu, ako je naša, čo by sme potom robili? Na dnešnej úrovni poznatkov, medzinárodného práva a etických princípov by sme nechceli zasahovať do ich vývoja. Možno by sa ozvali hlasy dožadujúce sa urýchlenia ich vývoja a odovzdávania im dôležitých vedecko-technických poznatkov, ale azda by predsa len zvíťazil zdravý rozum, ktorý by velil nezasahovať.
Akékoľvek urýchľovanie vývoja je totiž dvojsečnou zbraňou. „Urýchľovače vývoja" môžu priniesť nežiaduce ovocie. Umelo obohatený a urýchlený vedecko-technický pokrok by nekorešpondoval s dosiahnutým psychosociologickým a morálnym vývinom takejto „z nebies" inštruovanej zaostalej civilizácie. Umelo dodaný poznatkový vklad, ak by sa vôbec zužitkoval, by nebol v rovnováhe s psychickými, sociologickými a etickými vývojovými stupňami takto obdarovaných indivíduí. A to ani nehovoríme o ich šoku z takého poznania a úzkosti prameniacej z neistôt nad otázkou, čo všetko môžu od nás, intelektuálne nadradených, očakávať. Mnohé dovtedajšie istoty by sa im náhle zvrhli na trýznivé neistoty. Nuž, preto by sme sa asi obmedzili nanajvýš na odkazy či znamenia naznačujúce: nie ste vo vesmíre sami. To preto, aby raz pri vlastnom prieskume vesmíru neboli fatálne prekvapení! Asi by sme sa vyvarovali iných, drastickejších a jednoznačnejších zásahov, ak by sme nechceli narúšať ich prirodzený autonómny vývoj. Sledovali by sme ich však, strážili by sme ich, aby sme sa včas dozvedeli, čoho sú schopní a či nechystajú nejaké akcie proti nám, prípadne iné nepríjemné prekvapenia. Prečo toľká ostražitosť? Nuž preto, že by sme nemohli vopred s istotou vylúčiť, že ich technická úroveň výrazne nepredbehne úroveň morálnu. Napokon, agresívne zámery, ak by také boli, vždy podnecujú a výrazne urýchľujú vedecko-technický pokrok. V tomto prípade by bolo lepšie hovoriť o hrozivom rozvoji. Spomeňme si na predvojnové agresívne prípravy nacistického Nemecka a cisárskeho Japonska v minulom storočí!

Pravdepodobný model uvažovania
Z hľadiska elementárnej evolučnej, teda vývojovej logiky, je pravdepodobné, že takto uvažujú aj cudzí, mimozemskí cestovatelia putujúci oceánom hviezd. Ak existujú, istotne sme ich zaujali - už aj preto, že ich tiež zaujíma otázka, či sú vo vesmíre sami, alebo majú nejakých mysliacich súkmeňovcov.
Ak zoberieme do úvahy záhadné úkazy vrátane UFO a obrazcov v obilí, môžeme pripustiť, že nás sledujú aspoň ich sondy, ak nie priamo vyslaní pátrači. Ide o sledovanie, nie zasahovanie. Aspoň zatiaľ... Z tohto hľadiska sú veľmi zaujímavé obrazce v obilí. Už ich lokácia svedčí o ich signálnej funkcii. Nezjavujú sa totiž kdesi v hĺbke sibírskej či kanadskej tajgy alebo uprostred takmer nepriechodných pralesov Novej Guiney, ale na kultivovaných poľnohospodárskych plochách, v dosahu našich očí. Sú to geometrické, výtvarne koncipované obrazce, akýsi op-art, od jednoduchších až po poriadne zložité tvary, aké nemôžu byť produktom slepých síl prírody. Sme tu, zanechávame vám svoje vizitky, ale nemusíte sa nás báť, nechceme hviezdne vojny, takisto nechceme u vás rozpútať ani genocídu, ani revolúciu vesmírneho rozsahu.
Pravda, takéto opatrné odkazy, decentné vizitky sú vodou na mlyn odporcom existencie života mimo našej planéty. Vždy ich budú vysvetľovať nejakým pozemsky prirodzeným spôsobom. Veď nejde o jednoznačné odkazy či dôkazy. Iba ak o jemné varovanie: Pozemšťania, nenamýšľajte si, že ste jediným originálom a intelektuálnym vrcholom vesmíru!