Piatok 25. september 2020

extra plus

Apríl 2010

Aktuálne číslo

Reprodukcia: archívReprodukcia: archív

V službách národa

Slepý Matej Hrebenda šíril vzdelanie a osvetu

Zuzana Makovská

Od 16. storočia na území dnešného Slovenska vzdelanci zbierali knihy a zakladali knižnice. Medzi bibliofilmi, ktorí zachránili množstvo vzácnych starých výtlačkov pred skazou, vyniká legendárny Matej Hrebenda.

S vynálezom kníhtlače sa kniha ako nositeľ tlačeného slova stala hlavným prostriedkom vzdelanosti. Ľudové vrstvy však neboli zvyknuté čítať, väčšina z nich bola negramotná. Kníh­kupectvá boli aj v 19. storočí len vo veľkých mestách, a tak sa o rozširovanie kníh v tých časoch zaslúžili predovšetkým ich dobrovoľní kolportéri.

S batôžkom a palicou
Zberateľ národných piesní a rozprávok, národný buditeľ a jeden z prvých slovenských rozširovateľov kníh Matej Hrebenda sa narodil 10. marca 1793 v dnešnej Rimavskej Píle. Osud ho ťažko skúšal od detstva. Jeho otec mal kvalifikáciu notára a hoci to bolo v tých časoch jedno z najváženejších zamestnaní, rodina trela biedu. Hre­bendov otec sa tomuto povolaniu venoval len sporadicky a keď im zomrela matka, žila rodina často z almužien. Deti museli pracovať a zarábať si na živobytie, a tak na školu nemohli ani len pomyslieť. Preto sa Matej vzdelával ako samouk. Veľmi rád čítal, ale už v detstve začal strácať zrak. V deviatich rokoch nedokázal čítať v noci pri svetle, ako pätnásťročný už ani pri dennom svetle. Zato mal vynikajúcu pamäť. Keď už nedokázal čítať sám, prosil iných, aby mu čítali.

Zarábal si najprv ako mendík, neskôr ako obecný hlásnik v Krokave a Hačave, kde sa usadil a prežil veľkú časť života. V osobnom živote ho stihlo niekoľko rán osudu - utopil sa mu brat, veľmi skoro po svadbe mu zomrela manželka. Oženil sa aj po druhý raz, druhá žena bola chromá. Jeho prvých 58 prácne zozbieraných kníh mu zhorelo v Krokave pri požiari, a tak musel začínať znova.

Knihy boli v tých časoch považované za neveľmi potrebné, určené len pre vzdelancov. Čítanie nemalo v živote jednoduchého človeka miesto. Matej Hrebenda sa rozhodol proti tomu bojovať a svoje nespochybniteľné miesto v histórii si našiel ako prvý rozširovateľ slovenských a českých kníh. Okrem Slovenska bol aj v Prahe, Viedni, Pešti a prešiel aj Dolnú zem. Vydavatelia mu zverovali knihy, ktoré na svojich potulkách predával. Zároveň šíril osvetu a snažil sa o zvyšovanie národného povedomia. Zachra­ňoval staré knihy pred ich zničením a posielal ich popredným vzdelancom, do škôl alebo do rôznych inštitúcií. Pomáhal tak pri budovaní knižníc. Okrem kníh zbieral aj noviny a kalen­dáre.

Hrebenda bol slepý, preto ho na cestách sprevádzal pomocník. Ten zapisoval ľudové piesne a rozprávky - mnohé z nich sa stali súčasťou zbierok Pavla Dobšinského a Jána Kollára. Hrebenda sa snažil aj získavať finančné prostriedky na stavbu škôl alebo na činnosť vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií. Putoval zvyčajne oblečený do rimavského kroja s batôžkom kníh a palicou.

S obdivuhodnou húževnatosťou
Na svojich cestách si písal denník, do ktorého sa mu podpísali mnohé významné osobnosti vtedajšieho života. A tak dnes vieme, že okrem jednoduchých dedinských ľudí ho poznali aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, S. Chalupka, K. Kuzmány či A. Sládkovič. Štúrovci sa snažili rozširovať vzdelanie zakladaním ľudových knižníc a čitateľských spolkov. Knihy sa tak stávali dostupnými aj pre nemajetných ľudí. Podobne slúžila aj Hrebendova súkromná knižnica.

Napriek mnohým nešťastiam Hrebenda stále v sebe nachádzal silu robiť všetko pre svoj národ. S veľkými nádejami privítal založenie Matice slovenskej, ktorej úlohou bolo aj vydávanie slovenskej literatúry a zhromažďovanie slovenských kníh. Rok po vzniku jej daroval 16 cenných kníh, neskôr desať ďalších a niekoľko kalendárov. Slovenskému gymnáziu v Revúcej zasa venoval celú svoju knižnicu, obsahujúcu knihy vydané na Slovensku a v Česku od roku 1848, a dokonca aj všetky svoje úspory, vyše dvesto zlatých. Zrušenie Matice slovenskej aj slovenských gymnázií znášal veľmi ťažko. Hoci mohol požiadať o vrátenie peňažného daru, neurobil to. Veril, že inštitúcie znovu ožijú a jeho ťažko našetrené peniaze sa použijú na vzdelávanie mládeže.

Keď mu okrem očí už prestali slúžiť aj nohy, stal sa trafikantom. Predával tabak, ale aj sviečky a ocot. Zomrel 16. marca 1880 v Hačave. Pri stom výročí jeho smrti ho vyhlásili za jubilanta UNESCO. Od roku 1999 sa v Hnúšti každoročne koná literárna súťaž Hrebendova kapsa - Hrebenda skladal básne a veršované gratulácie k rôznym jubileám, bol aj autorom vlastného životopisu.

Ján Kollár o ňom povedal: Kiežby mnohí vidomí Slováci boli tomuto slepému podobní v láske k národu.