Piatok 25. september 2020

extra plus

Apríl 2010

Aktuálne číslo

Foto: TASR/Henrich MišovičFoto: TASR/Henrich Mišovič

Živoriaci poľnohospodári

Eugen Paľcev

Nedávno som sa stal svedkom širšieho stretnutia slovenských poľnohospodárov: riaditeľov podnikov, predsedov družstiev, ekonómov aj súkromne hospodáriacich roľníkov. Diskutovali, sťažovali sa, nadávali.

Čo trápi našich poľnohospodárov, akých sú pod Tatrami tisíce? Vlaňajší rok bol vraj ten najhorší v novodobej histórii Slovenska. Ceny palív, hnojív, postrekov či energií sa po značnom raste v ostatných rokoch takmer nezmenili, alebo sa znížili iba minimálne. Nákupné ceny prakticky celej poľnohospodárskej produkcie sa však prepadli minimálne o polovicu.

Kým v roku 2008 predávali poľnohospodári ,metrák‘ kŕmneho obilia priemerne za 530 korún, vlani už len za 220 korún (niečo vyše 7 eur). Dnes sa rovnaké množstvo potravinárskej pšenice predáva za 9,70 eura. Ceny pred 20 - 30 rokmi boli dokonca vyššie. Ako môže roľník prežiť, keď nákupné ceny zostali na úrovni z obdobia socializmu, no ceny vstupov sú niekoľkonásobne vyššie? Ceny obilia odvtedy katastrofálne poklesli. Rožok ani chlieb však nezlacneli.

V roku 2008 predávali poľnohospodári potravinársku pšenicu za 713 korún, dnes je takmer dvaapolnásobne lacnejšia. Pred pár rokmi mohli žiť aspoň z predaja repky alebo slnečnice. Vlani sa však ceny týchto komodít prepadli o 45 - 50 percent! Cena kukurice v porovnaní s rokom 2008 poklesla „iba" o 30 percent. Dokedy môže roľník produkovať straty? Ešte rok, dva? Naše poľnohospodárstvo je na kolenách a len ťažko sa opäť pozviecha. Štátne dotácie veľmi nepomôžu, účinnejšie by boli stanovené nákupné ceny. Ich výška by sa mala určiť na reálnej úrovni, zhruba o polovicu vyššej ako v súčasnosti.

Štát nie je ochotný pomôcť a nechal poľnohospodárov, nech si pomôžu, ako vedia. Podľa nich sa však už na družstvách nedá viac šetriť. Prepúšťanie zamestnancov, ako to robia priemyselné podniky a firmy, nie je východis­kom. Ľudia sa ocitnú na úrade práce a platiť ich bude v konečnom dôsledku aj tak štát. A z čoho štát zaplatí nezamestnaných? Z daní občanov.

Pre obrovský cenový nepomer vstupov a výstupov sa na Slovensku prakticky likviduje poľnohospodárska výroba. Pred­se­dovia družstiev vyratúvali: domáci ovocinári miznú, zeleninári sa úplne vytratili, výroba mlieka sa redukuje. Stav hovädzieho dobytka klesá, chov ošípaných sa likviduje, rastlinná výroba je stratová. Onedlho sa pod Tatrami neoplatí zaoberať sa nijakou poľnohospodárskou činnosťou. Dvoj­milió­nová injekcia z európskej centrály nepomôže. Nákupná cena mlieka sa možno zvýši na 23 alebo 27 centov, nijaký domáci výrobca však nedokáže znížiť výrobné náklady pod 32 - 33 centov.

Zachráni naše poľnohospodárstvo agroturistika? Kdeže. Kým sa rozbehne, prejdú desaťročia. Po­dobná činnosť je zatiaľ veľmi nákladná a prináša minimálny zisk. Kde hľadať východisko? Žiaľ, vedenie rezortu si vhodné cesty predstavuje iba matne a nevie vypracovať dobrú stratégiu.

Roľníkom nedá pokoj ani veselý výpredaj slovenskej pôdy. Po­zemky postupne prechádzajú do rúk zahraničných majiteľov. Domáci poľnohospodári šomrú, že sa ich zahraniční kolegovia tešia oveľa väčšej podpore štátu a benevolentnej politike európskych úradov, preto si môžu dovoliť pracovať s nulovým ziskom a podnikať v zahraničí, kupujúc najlukratívnejšie pozemky.