Nedeľa 17. jún 2018

extra plus

Apríl 2011

Aktuálne číslo

Foto: TASR/APFoto: TASR/AP

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: archívFoto: archív

Foto: SITA/APFoto: SITA/AP

O čo ide v Líbyi

Nelson Mandela nazval Muammara Kaddáfího jedným z najväčších bojovníkov za slobodu 20. storočia

CNN, BBC, al-Džazíra či tlačové agentúry nám vnucujú predstavu o ľudovom povstaní proti krvavému diktátorovi Muammarovi Kaddáfímu, jeho synom a nohsledom, ktorí za štyridsať rokov premenili demokratickú krajinu na peklo.

Presne podľa pripraveného scenára pomocou kontrarevolučných síl sledujeme rozhovory s „revolucionármi" uskutočnené údajne na uliciach Benghází alebo Tripolisu s kulisou streľby zo samopalov, pálením obrazov diktátora a jeho vlajok.

Ohromujúci vplyv propagandy
Moderná počítačová technika a televízna technika dokážu divy. Logicky uvažujúci občan si nemôže nespomenúť, že ho podobnými virtuálnymi predstavami, ktoré dokážu neskutočným spôsobom prekonať realitu, denne kŕmi televízia vo vojnových filmoch. Vplyv na ľudskú psychiku je ohromujúci. Keď ľuďom pri obrazovkách neustále ukazujú lietadlá a vrtuľníky útočiace na mierumilovné demonštrácie v uliciach líbyjských miest, vysielajú správy o ministroch a veľvyslancoch, ktorí postupne prechádzajú na stranu ľudu, a keď západná propaganda podsúva informácie, ako desaťtisíce neozbrojených demonštrantov dobývajú celé mestá a regióny Líbye, milióny ľudí tomu uveria. Až neskôr sa k nim dostanú alternatívne informácie o tom „že celonárodné povstanie" nie je nič iné ako televízna inscenácia katarskej al-Džazíry. Dozvedia sa, že všetky vystúpenia proti Kaddáfího režimu pochádzajú vlastne od al-Káidy, ktorá už desiatky rokov slúži na presadzovanie amerických a saudských záujmov, zistia, že mladí „revolucionári" dostávajú za svoju účasť na protestných akciách od organizátorov drogy a 300 až 500 USD denne, že zbrane a muníciu pašujú do krajiny z Egypta CIA, Mossad a tajnými službami NATO najatí teroristi. Keď sa ľudia začnú domáhať záberov rozbombardovaného Benghází, ponúknu im snímky z rozbitých irackých miest a sídel sektora Gazy po útokoch izraelského letectva. Človeku začne byť čudné, že niekoľkokrát dobyté civilné letiská fungujú prakticky bez problémov, to isté sa týka aj námorných ropných terminálov. Z korporatívnych médií, a zaujímavé je, že ani z tzv. ľavicových zdrojov, sa nedozvieme, že Muammar Kaddáfí má od začiatku vyprovokovaných protestov nezanedbateľnú podporu tak v Líbyi, ako aj v zahraničí. Médiá robia to, čo je ich úlohou - dezinformujú, vytvárajú predstavu, že situácia v Líbyi má rovnaké podhubie ako v Tunisku, Alžírsku a Egypte. Predstavujú Kaddáfího ako darebáka a lupiča, akými boli donedávna Mubarak a tuniský bin Alí. Vojna proti Líbyi, ktorej cieľom je ovládnutie surovín, v ktorej už dnes bojujú Arabi získaní Západom proti Arabom vedeným Kaddáfím, usilujúcim sa o udržanie suverenity samostatnej krajiny, členského štátu OSN, sa môže skončiť porážkou progresu a nastolením nemilosrdnej západnej diktatúry.

Líbyjský socializmus
Vojenská prevaha Západu je nesmierna. Len od konca 2. svetovej vojny viedli USA za pomoci svojich spojencov z NATO, Južnej Kórey, Japonska, Izraela a Austrálie vojny proti KĽDR, VSR, Afganistanu, Iraku a Palestíne, nepočítajúc desiatky menších konfliktov po celom svete, stovky štátnych prevratov a intervencií s cieľom ďalej prehĺbiť ovládanie svetového trhu, prírodných zdrojov a národov. Teraz pokračujú proti Líbyi, na rade bude zrejme Irán a ďalšie. Aké zmeny však nastanú po eventuálnej porážke Kaddáfího? Najskôr si treba položiť inú otázku: Bola líbyjská revolta vyvolaná sociálnymi problémami ako nezamestnanosť a bieda, čo nám vnucujú už spomínané médiá? Poďme k faktom. Líbyjské obyvateľstvo sa môže pochváliť najvyššou životnou úrovňou v Afrike. HDP na obyvateľa predstavuje 6-tisíc USD. Pokiaľ ide o oficiálny „index ľudského rozvoja", ktorý je priemerom indexu očakávanej dĺžky života, indexu vzdelania a indexu HDP (štatistiku spracúva každoročne OSN) a ktorý najlepšie charakterizuje kvalitu života obyvateľstva, bola Líbya v roku 2010 ako vedúca africká krajina na 53. mieste na svete. Z ďalších afrických krajín sa v rebríčku najbližšie za Líbyou umiestnilo Tunisko s poradovým číslom 81. Pritom v roku 1951 bola Líbya oficiálne najchudobnejšou krajinou na svete. Dvaja významní britskí žurnalisti David Bluntly a Andrew Lycett, ktorí nie sú v nijakom prípade priaznivci líbyjskej revolúcie, museli priznať: „Mladí ľudia sú dobre oblečení, živení a vzdelaní. Dnes si Líbyjčania zarábajú v priemere na hlavu viac ako Briti. Nerovnosť ročných príjmov je menšia ako vo väčšine štátov. Líbyjské bohatstvo je spravodlivo rozdelené v celej spoločnosti. Každý Líbyjčan má zabezpečené bezplatné (a často vynikajúce) vzdelanie, lekársku a zdravotnú starostlivosť. Nové školy a nemocnice sú impozantné podľa všetkých medzinárodných štandardov. Všetci Líbyjčania majú vlastný dom alebo byt, automobil, televízor, video a telefón."

V porovnaní s väčšinou krajín tretieho sveta, a dokonca aj prvého, sa Líbyjčania majú naozaj dobre. V celej krajine prebieha rozsiahla bytová výstavba. Za byty sa neplatí nájom. V Kaddáfího (západnými ideológmi vysmievanej) Zelenej knihe sa dočítame: „Dom je základnou potrebou indivídua a rodiny, preto nesmie byť vlastnený niekým iným."

Líbyjská revolúcia vďaka príjmom z exportu ropy a zemného plynu zabezpečila Líbyjčanom takú vysokú životnú úroveň, že začali odmietať vykonávať manuálne práce v priemysle, poľnohospodárstve a službách. Vláda musela dlhodobo importovať pracovné sily. Za historicky krátke obdobie sa nepodarilo zlomiť psychiku líbyjských Arabov, podľa ktorej musí mať každý Líbyjčan vlastný podnik. Rodiny by považovali za potupné, keby ich synovia museli manuálne pracovať. Preferujú, aby zostali nezamestnaní a žili z podpory. Nijaký režim nie je perfektný a ani Líbya nie je výnimkou. Ekonomike a sociálnemu systému krajiny spôsobili najväčšie škody takmer desať rokov trvajúce sankcie. Globálnej kapitalistickej kríze sa nevyhla ani jedna krajina sveta, zasiahla všetkých vrátane krajín, ktoré po revolúciách odmietli trhové hospodárstvo.

Bitka o Afriku
Súčasné búrky tzv. arabských revolúcií, ktoré sú prezentované ako sociálne vzbury proti diktatúre, sú konfliktom dvoch politických skupín: Kaddáfím vedených panafrických síl, ktoré presadzujú realizáciu jeho vízie „jednotnej Afriky", a reakčných rasistických síl líbyjských Arabov, odmietajúcich túto víziu a presadzujúcich spoluprácu (a teda plnú podriadenosť) s EÚ. Kaddáfího perspektívny zámer zjednotiť Afriku, zaviesť jednotnú menu, vytvoriť spoločnú armádu a presadiť slobodu a nezávislosť celého kontinentu, na ktorý sa spotrebovalo veľa energie a prostriedkov, sa stal hlavnou politickou zbraňou, ktorú odporučili západní poradcovia opozícii, aby ju využila na jeho odstránenie. Opozícii sa podarilo presvedčiť časť obyvateľstva, že ďalšie predlžovanie pobytu „revolučného vodcu" vo vedení štátu spôsobí úpadok životnej úrovne. K tomu sa pridala aj tradičná nenávisť Líbyjčanov voči „čiernemu obyvateľstvu" Afriky, o ktorom Kaddáfí v Zelenej knihe aj vo svojich verejných vystúpeniach pred Líbyjčanmi a revolučnými vodcami z celého sveta tvrdí, že aj Líbya patrí v skutočnosti černochom, ktorí ju vlastnili dlho pred príchodom Arabov. Kaddáfí je presvedčený, že čierna rasa sa stane „najmocnejšou vo svete". Je nespochybniteľné, že Kaddáfí je nesmierne obľúbený u väčšiny obyvateľov Afriky, ktorí ho nazývajú „vodcom revolúcie", „kráľom kráľov" a podobne. V januári 2011 vyzval na vytvorenie spoločného sekretariátu tradičných afrických kmeňových náčelníkov a kráľov (má s nimi výborné vzťahy), ktorý by koordinoval vytváranie novej africkej jednoty. K tomuto kroku pristúpil až potom, keď bol odmietnutý oficiálnymi hlavami štátov.

Naozaj žoldnieri?
Západné médiá, ktoré neposkytujú prívržencom Kaddáfího nijaký priestor, označujú čiernych Afričanov za žoldnierov. Ako je to v skutočnosti? Ako všetko, čo sa dlhodobo tvrdí o Líbyi, je lož založená na rasistickom pohľade vo vývoji situácie v Afrike. Čierni vojaci v uniformách líbyjskej armády sú ľudia z celej Afriky a africkej diaspóry v Líbyi, podporujúci a rešpektujúci Kaddáfího za jeho príspevok k africkej emancipácii. Za posledných dvadsať rokov prišli do Líbye tisícky Afričanov z celého kontinentu. Tu získali vzdelanie, prácu a vojenský výcvik - mnohí z nich patria k oslobodzovaciemu hnutiu z celej Afriky a sveta. Z nich boli sformované medzinárodné prápory, pevne odhodlané brániť vymoženosti revolúcie. Sú to Afričania, odhodlaní položiť za Kaddáfího a revolúciu svoje životy. Nelíšia sa od španielskych internacionálnych brigád. Patria medzi nich aj tisíce Tuarégov, ktorí počas revolúcie vstúpili do Islamskej légie a potom do bezpečnostných zložiek.

Zatiaľ čo africkí bojovníci z Čadu, Nigérie, Mali, Ghany a Južného Sudánu bojujú v radoch líbyjskej armády za obranu vymožeností tejto africkej revolúcie, milión čiernych utečencov a tisícky migrujúcich robotníkov riskujú, že sa stanú obeťou pomsty „povstalcov" za podporu Kaddáfího režimu. Turecký stavbár opisuje jeden z uskutočnených masakrov v posledných dňoch: V našej spoločnosti pracovalo 80 robotníkov z Čadu. Povstalci ich bezdôvodne povraždili sekerami. Podobne už povraždili mnoho ďalších robotníkov. Nie strach z Kaddáfího, ale z rasistických arabských povstalcov je hlavným motívom masívneho exodu robotníkov a odborníkov z Afriky a celého sveta. Proti Kaddáfího silám otvorene bojujú ozbrojení povstalci. Časť ich prešla z ozbrojených síl, ale väčšina povstalcov má vlastné zbrane, ktoré mohli v súlade s Kaddáfího filozofiou vlastniť.

Kaddáfího vina
Ozbrojené vystúpenie opozície a následná vojenská intervencia Západu Kaddáfího zjavne prekvapili. Predpokladal, že po všetkých ústupkoch, ktoré urobil, sa Západ bude správať korektne a nebude infiltrovať do líbyjských inštitúcií namiesto skutočných odborníkov agentov tajných služieb, ktorí pripravia proti nemu prevrat. Pomýlil sa. Západné tajné služby, najmä anglické a francúzske, majú stáročné skúsenosti z presadzovania koloniálnej nadvlády. Do odboja zapojili Kaddáfího úhlavného nepriateľa: tzv. islamistov, arabských rasistov a ďalších. Niektorí z nich sa podieľali na provokačnom pogrome čiernych Afričanov v roku 2000, ktorého cieľom bola snaha odradiť Kaddáfího od panafrickej politiky. Dlhý čas Kaddáfí predpokladal, že islamisti sú na jeho strane. Až teraz, keď Medzinárodná únia moslimských učencov začala vyzývať na jeho zatknutie a postavenie pred súd, si uvedomil, aký bol dôverčivý. Únia nevyžaduje odsúdenie Mubaraka, ktorý sa spolu s Izraelčanmi podieľal na genocíde Palestínčanov v Gaze a smrti miliónov moslimov v Iraku a Afganistane. Kaddáfího vina spočíva najmä v tom, že si dovolil postaviť sa proti vládcom najreakčnejších moslimských štátov a ich reakčnému výkladu Koránu, zneužívanému na útlak vlastného ľudu. Pokúsil sa postupne obmedzovať kruté feudálne tradície, hlboko zakotvené v líbyjskej spoločnosti a presadzovať emancipáciu žien. V nijakej islamskej krajine nemali moslimky takú slobodu ako v Líbyi a Afganistane (do pádu Nadžibullahovho režimu). Mesto Benghází bolo vždy centrom odporu. Sídlilo tu množstvo bojovných pravičiarskych a reakčných islamistických hnutí vedených predstaviteľmi islamských siekt ako vahhábisti (Saudská Arábia) alebo salafisti. V Benghází vznikla aj „Líbyjská islamská bojová skupina", ktorá sa sama asociuje s al-Káidou a je podozrivá z vrážd mnohých vodcov líbyjských revolučných výborov. V ideovej oblasti je ich odpor zameraný proti Kaddáfího revolučnému výkladu Koránu. Sami presadzujú islam ako obyčajné rituálne náboženstvo, ktoré sa vo svojej podstate vracia do obdobia feudalizmu a odmieta oslobodzujúcu spiritualitu islamu. Títo tzv. islamisti odmietajú západné kolonizačné úsilia, pritom však nemajú vlastnú koncepciu sociálno-ekonomických zmien a ani sa nesnažia hľadať východiská z polofeudálnych a kapitalistických systémov arabských režimov. Kaddáfího filozofia rozpracovaná v Zelenej knihe odmieta vyčíňanie nespútaného kapitalizmu a všetkých jeho foriem vrátane kapitalizmu štátneho a neoliberálneho. Jeho názory o tom, že islam je nezlučiteľný s kapitalizmom, nie sú prijateľné pre väčšinu Arabov a tzv. islamistov, pre ktorých je podnikanie a obchod hlavným krédom.

V žolde svetového kapitálu
Nech sa Muammar Kaddáfí dopustil pod západným tlakom akýchkoľvek chýb, je potrebné predovšetkým vyzdvihnúť jeho zásluhy. V Líbyi prešlo ideologickou a politickou prípravou mnoho revolučných skupín z celého sveta. V roku 1982 tu vznikla svetová „Mathaba" (miesto zhromaždenia ľudí s rovnakými záujmami). Kaddáfí podporoval väčšinu revolučných hnutí vrátane juhoafrických politických strán, hnutí a revolučných skupín.

Nelson Mandela nazval Muammara Kaddáfího jedným z najväčších bojovníkov za slobodu 20. storočia s tým, že Juhoafričania môžu za kolaps apartheidu v mnohom vďačiť práve Kaddáfímu a Líbyi. Zatiaľ sa nikto nepokúsil poprieť, že systém tzv. priamej demokracie prezentovaný Kaddáfím je vhodným alternatívnym modelom pre Afriku a tretí svet. Je fakt, že západný parlamentarizmus zlyhal a priniesol iba biedu, konflikty a chaos. Povedzme si úplne otvorene: vojna vedená v Líbyi a proti Líbyi je boj medzi silami, ktoré chcú slobodnú Líbyu a Afriku, v ktorej je vylúčený útlak neokolonializmu a neoliberálneho kapitalizmu, a ich odporcami, pôsobiacimi v žolde svetového kapitálu. Nemýľme sa: Ak Kaddáfí a líbyjská revolúcia budú porazení, nebude zlikvidovaný fiktívny africký diktátor. Vznikne precedens pre ďalšie západné globalizované vojenské zásahy proti všetkým progresívnym vodcom, snažiacim sa zabezpečiť pre svoje národy prijateľný a dôstojný život.

Gerald A. Perreira,
The Liberator Magazine

Križiacka výprava Západu

Osud Líbye bol predurčený už dávno. Stratégia zničenia suverénneho štátu sa nezačala ozbrojenými výstupmi iniciovanými západnými službami či poslednými rozhodnutiami OSN. Líbya je pre svoju svojbytnú politiku dlhodobým terčom Západu. Muammar Kaddáfí sa dostal k moci v roku 1969 ako člen Organizácie slobodných dôstojníkov unionistov-socialistov, ktorá aj s podporou západných demokracií zvrhla monarchiu. Washington aj Londýn však podcenili líbyjskú revolúciu a jej antiimperialistický charakter. Prvým odvážnym líbyjským krokom bolo vystúpenie Kaddáfího na Valnom zhromaždení OSN v roku 1969, keď líbyjský vodca vyslovil zámer zrušiť zahraničné vojenské základne na svojom území. Ďalším dôvodom na podpísanie ortieľu nad Líbyou bolo znárodnenie všetkých zahraničných bánk a ropných spoločností v krajine v sedemdesiatych rokoch. V roku 1977 sa Kaddáfí svojou teóriou prechodu podnikov pod kolektívne riadenie pracovníkov dostal do rozporu so záujmami kapitalizmu. Aj v súčasnosti sa líbyjský vodca postavil proti západnému svetu, keď odmietol odísť z čela krajiny a rozhodol sa neustúpiť protivládnym protestom. Tie nastali krátko po nedávnych nepokojoch v Tunise či Egypte. Treba však zdôrazniť, že Kaddáfího režim neposluhuje USA a EÚ do tej miery ako egyptská či tuniská diktatúra. A tak so zámerom vytvorenia silnejšej pozície v Líbyi západný svet zaútočil proti Kaddáfímu, využijúc zámienku potlačenia „ľudového" povstania. Pod zámienkou ochrany civilistov v konflikte vládnych jednotiek s ozbrojenými vzbúrencami iniciovali Francúzsko, Británia, Libanon a USA na pôde OSN hlasovanie o vytvorení bezletovej zóny nad Líbyou. Prijatie rezolúcie potvrdilo, že aj táto organizácia je dnes nástrojom Západu slúžiacim na prerozdelenie sveta. Za návrh hlasovalo desať z pätnástich členských štátov BR OSN, päť sa zdržalo hlasovania - Rusko, Čína, Nemecko, Brazília a India. Nikto zo stálych členov nevyužil svoje právo veta a nepovedal globálnej moci rozhodné „nie". Zriadenie bezletovej zóny a tzv. ochrana civilistov znamená v skutočnosti bombardovanie líbyjských cieľov spojeneckými silami. Už predtým Muammar Kaddáfí ostro kritizoval jej prípadné zavedenie a vyzval svojich podporovateľov, aby sa pripravili na ozbrojenú konfrontáciu so Západom. Vladimir Putin prirovnal rezolúciu BR OSN k stredovekej výzve na križiacku výpravu a vyhlásil, že zasahovanie do záležitostí iných krajín sa stáva trendom zahraničnej politiky USA. Český prezident Václav Klaus označil vytvorenie bezletovej zóny za klasickú vojnu a odmietol uznať líbyjskú opozíciu sídliacu v Benghází za legitímnych predstaviteľov krajiny. Venezuelský prezident Hugo Chávez odsúdil USA a ich spojencov za vojenskú intervenciu v Líbyi a vyhlásil, že sa chcú jednoducho zmocniť líbyjskej ropy. Rovnako Kaddáfí opakovane obvinil Západ, že sa s podporou povstalcov snaží zmocniť ropného bohatstva v krajine. Líbya má totiž najväčšie zásoby mimoriadne kvalitnej ropy v Afrike, prúdiacej predovšetkým do krajín EÚ. Americkými analytikmi nadsadené odhady zásob umožnili nákup ropy za umelo vytvorené nízke ceny, čo Líbya prestala akceptovať. Je nevyhnutné zaraziť to - sankciami a rezolúciami OSN či protestmi prozápadných demonštrantov. Tí však akosi pozabudli, že Kaddáfí výrazne zvýšil gramotnosť obyvateľov a úroveň infraštruktúry, krajina má bezplatné zdravotníctvo a školstvo, nové diaľnice či moderné stavby. Treba len dúfať, že aj „slepí" raz začnú vidieť.

Dana Madarová

Fotografie:
Západní predstavitelia si ešte nedávno podávali u Kaddáfího kľučky - vrátane francúzskeho prezidenta Sarkozyho. Po začatí vojenskej operácie proti Líbyi, kde sa najviac angažovali Británia a Francúzsko, Kaddáfí vyzval Sarkozyho, aby líbyjskému ľudu vrátil milióny dolárov, ktoré mu krajina darovala na jeho prezidentskú kampaň.

Po vojenskom útoku na Líbyu sa na celom svete spustila lavína protestov - takto demonštrovali Filipínčania.



Tripolis: líbyjská metropola patrí medzi najvyspelejšie africké mestá.



Líbyjské cintoríny sa po ďalšej zo série tzv. humanitárnych bombardovaní Západu a NATO zapĺňajú novými mŕtvymi. Zranený chlapec na fotografii mal šťastie a skončil „len" v nemocnici.