Nedeľa 28. november 2021

extra plus

Január 2011

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Na lodi veľkomaďarstva

László Szigeti chce územnú autonómiu

Jozef Hajster

Zakladateľ a riaditeľ vydavateľstva Kalligram László Szigeti uverejnil v prílohe denníka SME obsiahlu esej. Pokúša sa v nej vytvoriť mnohostrannú a hlbokú fresku súčasného stavu stredoeurópskeho regiónu, slovensko-maďarských vzťahov, s osobitným dôrazom na postavenie a požiadavky maďarskej menšiny na Slovensku.

V úvodnej časti sa s prekvapením dočítame, že „kto v civilizovanom svete nekvalifikuje stredoeurópske udalosti z roku 1989 ako revolúciu, ten konzumuje puding nožom na ryby ako Robert Fico a jeho generačný druh Viktor Orbán.

To, že autor začína svoju esej mocenským zvratom v roku 1989, nie je náhoda, pretože práve vtedy sa všetky nevyriešené problémy v slovensko-maďarských vzťahoch otvorili a pretrvávajú dodnes. Hovorí o označení premeškaná revolúcia, ako ho použil prvý porevolučný maďarský premiér József Antall. Toto označenie sa však podľa neho „v dominantnej európskej verejnej mienke neuplatnilo", na rozdiel od názvu nežná revolúcia. Iný názor má však V. Orbán. Podľa neho sa začala maďarská revolúcia pred 54 rokmi protikomunistickým povstaním a skončila sa 12. apríla roku 2010 jeho víťazstvom v parlamentných voľbách...

Podkopaná dôvera
Zdá sa, že maďarská revolúcia s premiérom V. Orbánom na čele novej vlády bude mať nemalé problémy aj na medzinárodnej scéne a namiesto toho, aby sa k svojmu dokončeniu priblížila, vo viacerých oblastiach ju posúva späť. Napríklad najnovšie zákony o verejnoprávnych médiách a telekomunikačnom trhu sú rukolapným dôkazom rozdielu v úrovni demokracie v Maďarsku v porovnaní s tým, čo sa dialo na Slovensku počas štyroch rokov vlády bývalej koalície.

L. Szigeti síce maďarského premiéra kritizuje, zákon o dvojakom občianstve však nespomenul ani raz, z čoho nemožno usúdiť nič iné, ako to, že je to podľa neho asi v poriadku. Svedčí to o tom, že je stúpencom expanzívneho maďarstva.

Na margo slovensko-maďarských vzťahov L. Szigeti napísal: „Isté je, že by nebolo šťastné udržiavať medzi oboma susednými štátmi vzťahy ako za studenej vojny." S tým možno súhlasiť, no v tom prípade by bolo treba zastaviť kroky, podkopávajúce vzájomnú dôveru a spôsobujúce nevraživosť. Žiaľ, súčasný maďarský premiér a jeho Fidesz tú dôveru jednoznačne podkopávajú. Vzťahy „ako za studenej vojny" nemajú preto v súčasnej situácii nádej na skončenie.

S odvolaním sa na Aristotela a jeho Etiky Nikomachovej Szigeti píše, že „dobré vládnutie nestojí až natoľko na ideách spravodlivosti, ako na ideách priateľstva". Spravodlivosť podľa neho „nestačí k dobrému vládnutiu, a priateľstvo oproti nemu už od počiatku obsahuje v sebe spravodlivosť". To je síce pekné a ušľachtilé, potrebné je však zdôrazniť, že tak v politike, ako aj v bežnom živote je potrebné sa k priateľstvu najskôr dopracovať.

Na spravodlivosť má L. Szigeti dva metre. Za rozhodujúci očividne považuje spravodlivosť podľa predstáv radikálnych predstaviteľov maďarskej menšiny. Lebo keby chcel byť spravodlivý aj k Slovákom, musel by uznávať aspoň Trianon. Tak to však podľa všetkého nie je, pretože v jeho eseji nie je o Trianone jediná zmienka. Chápem, že pre Maďarov je to ponižujúci dokument, zo slovenského pohľadu je však zmierenie sa Maďarov s rozpadom Uhorska a realitou Trianonu predpokladom zmierenia aj v slovensko-maďarských vzťahoch! Kým sa tak nestane, slovensko-maďarské zmierenie zostane len zbožným želaním.

V slepej uličke
Cestu k zmiereniu a dohode v slovensko-maďarských vzťahoch vidí L. Szigeti v ich interpretácii z hľadiska „osvieteneckej perspektívy západného racionalizmu". S odvolaním sa na Pétera Nádasa však uvádza, že „stredná Európa nedokáže vyskočiť zo svojej ,historickej kazajky‘. Neprimkne sa k Západu, a preto nedokáže stabilizovať mier". Prekvapujúce je tvrdenie autora, že „najsilnejšou tradíciou strednej Európy je iba veľmi mierne skultivované barbarstvo, poznačené historickými frustráciami". Isteže, ale nielen historickými, ale aj súčasnými frustráciami. Hovoriť však o barbarstve ako najsilnejšej tradícii je vo vzťahu k súčasnosti neprimerané. Budúcnosť by sme mali budovať na pozitívnych tradíciách.

Niečo pravdy je na tvrdení, pri ktorom sa Szigeti odvoláva na Istvána Bibóa, že „národy a štáty stredovýchodnej a južnej Európy sa tackajú v slepej uličke, lebo si nedokázali primerane a na úrovni zorganizovať svoj hospodársky a spoločenský život". Celá pravda to nie je preto, lebo je potrebné vidieť, že ani v tomto prípade nejde o fatálne nehybný stav. Každý objektívny pozorovateľ musí predsa vidieť, že Slovensko je dnes, pokiaľ ide o organizáciu hospodárskeho a spoločenského života, o dobrý kus ďalej, ako to bolo pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi a určite sa výrazne priblížilo a približuje demokratickým, právnym, sociálnym aj ekonomickým štandardom vyspelého Západu. O slepej uličke možno hovoriť skôr v súvislosti s Maďarskom, ktoré sa zmieta nielen nad priepasťou štátneho bankrotu, ale aj v politickom a spoločenskom zmätku a extrémizme.

Žiada kolektívne práva
Dôkazom toho, že L. Szigeti je skutočne stúpencom expanzie maďarstva, je aj časť jeho eseje, v ktorej píše, že „Most-Híd žiada minimum: nie zrušenie Benešových dekrétov, nie teritoriálnu autonómiu ani zmenu župných hraníc, respektíve zmenu zákona o voľbe županov, a bolo by možné vo vyratúvaní pokračovať". To je jasná výčitka tejto strane, ktorá sa na rozdiel od Csákyho SMK dostala do parlamentu a namiesto expanzívneho maďarstva volá po spolupráci.

Ďalej k tomu dodáva: „Na Slovensku sú politicky a historicky silné dve nacionálne identity - slovenská a maďarská. Je racionálne, že v demokracii medzi nimi vytvoríme konsenzuálny partnerský vzťah, a to nie iba preto, aby pri autoritárskej vláde zlomyseľná politika nemohla zneužiť prítomnosť Maďarov proti slovenským demokratom. Na rozdiel od iných, početne významne rozdielnych etnických menšín, Maďari - vyplýva to z ich historickej a občianskej identity - sa bez minimálnych kolektívnych práv nikdy nebudú v tejto krajine cítiť úplne ako doma. Zmluva, ktorú invokujú, by mala byť jednou zo základných spoločenských zmlúv moderného, slobodného, suverénneho Slovenska." A pokračuje: „Keby sa táto zatiaľ neexistujúca zmluva medzi slovenskými Maďarmi a Slovákmi stala realitou, znamenalo by to ďalšiu stabilizáciu nespochybniteľnej suverenity Slovenskej republiky." To je prinajmenšom otázne! Zmluva by, pochopiteľne, postavila na jednu úroveň štátotvorný národ a národnostnú menšinu, a práve o to L. Szigetimu v jeho „revolučnom" úsilí o kolektívne práva maďarskej menšiny ide. Takáto zmluva by však viedla skôr k opaku, k oslabeniu suverenity a možno aj územnej celistvosti Slovenska. Nie je to len hypotetický problém budúcnosti, lebo máme už za sebou neblahú skúsenosť napríklad s maďarskou väčšinou v nitrianskom župnom zastupiteľstve. Preto názor L. Szigetiho, že zmluvná realizácia kolektívnych práv maďarskej menšiny na Slovensku by viedla k posilneniu suverenity, je buď vedome lživý, alebo naivný.

Kosovo je precedensom
Ako nevyhnutné podmienky na uplatnenie kolektívnych práv maďarskej menšiny na Slovensku autor vymenoval aj územnú autonómiu, zrušenie Benešových dekrétov a zmenu župných hraníc. To sú ďalšie destabilizujúce požiadavky, ktorých naplnenie by určite prinieslo len oslabenie suverenity Slovenska. Ale, a to je veľmi dôležité, v jeho eseji stále chýba potvrdenie reality Trianonu a v tejto zmluve vytýčených štátnych hraníc! Lebo stabilita, územná celistvosť a nemennosť štátnych hraníc je prvoradou podmienkou na zachovanie zvrchovanosti a samostatnosti Slovenska. Po dosiahnutí územnej autonómie by už stačilo len referendum o pripojení k Maďarsku a Trianonská zmluva by sa v prípade Slovenska zmenila na zdrap papiera. Následná medzinárodná arbitráž by priklepla časť súčasného slovenského územia Maďarsku. To je potrebné mať na pamäti! Nejaký ten Ahtisaari alebo Chamberlain by sa už našiel.

L. Szigeti je teda na jednej politickej lodi veľkomaďarstva s radikálmi, ako je Csáky, Duray, Orbán, Fidesz, Jobbik či maďarskými gardami. Precedens tu už je - Kosovo. V tomto smere im, žiaľ, hrá do kariet aj medzinárodné spoločenstvo vrátane EÚ. Ako vieme, pred pár týždňami Medzinárodný súdny dvor v Haagu dospel k záveru, že vyhlásenie nezávislosti tejto kedysi integrálnej súčasti Srbska bolo v súlade s medzinárodným právom. Smutnou iróniou pre Srbsko je, že tento verdikt súdu bol vynesený na základe jeho podania, ktorým sa chcelo dovolať svojich práv. Stále jasnejšie sa tak ukazuje, že v otázke svojej suverenity a územnej celistvosti sa musí Slovensko spoliehať výlučne na vlastné sily, prípadne na spoluprácu s podobne ohrozenými štátmi únie. To je zásadná výzva pre slovenskú politiku, bez ohľadu na to, či je ľavicová alebo pravicová.

Fotografie:
László Szigeti je zakladateľom a riaditeľom vydavateľstva Kalligram.