Nedeľa 27. september 2020

extra plus

Jún 2011

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Tlmočník ľudu

Martin Rázus bojoval za národ perom aj politikou

Dana Madarová

Vo svojej histórii nemalo Slovensko veľa takých oddaných mužov, ktorí verne stáli pri národe a venovali mu celé svoje žitie, akým bol Martin Rázus.

Ako básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista a v neposlednom rade aj ako evanjelický kňaz bojoval za ideály ľudskosti, prebúdzal povedomie človeka v človeku.

Ako politik má nemalú zásluhu na dlhodobom udržaní Sloven­skej národnej strany na politickej scéne a presadzovaní požiadaviek Slovákov za národnú svojbytnosť. Človek, ktorý v čase vojnovej pohromy dokázal vytvoriť humanizmom popretkávaný básnický skvost Matka, piesňou Hoj, zem drahá na ľudových zhromaždeniach bojovať za najvyššie národné princípy a zároveň vyčariť nádherný detský svet v próze Maroško, si zaslúži uznanie a úctu každého občana. Rá­zusove literárne diela aj politické tendencie sú jedinečnými pretrvávajúcimi výtvormi, ktoré svojho autora prežili a nepochybne prežijú aj v budúcnosti.

Vplyv prostredia a tradícií
Martin Rázus sa narodil v roku 1888 v obci Vrbica pri Liptovskom Mikuláši, kde sa začalo formovať jeho národné cítenie a prejavil sa určujúci vplyv prostredia a tradícií na jeho celoživotné smerovanie. Už ako malého chlapca ho zarazili sociálne rozdiely medzi ľuďmi. Nerád sa hral s vrstovníkmi z bohatých rodín, radšej odmietol s odôvodnením: „Ja nie som pán." Pri rozhodovaní o práci alebo výbere školy mu otec radil: „Vyber si, čo chceš, len buď svedomitý robotník," čo malo vplyv na jeho celoživotnú úctu k pracovitému ľudu. Maroš, ako ho väčšina ľudí volala, bral povinnosť vzdelávať sa veľmi vážne. Počas školských rokov sa otvorene hlásil za Slováka a už vtedy vraj z neho vyžarovala akási neodolateľná povedomá sila, ktorá ho sprevádzala celý život. Po udalosti, keď jeho mame ukradli čerstvo ulovenú rybu, Maroškovi nešlo do hlavy, ako je možné, že človek si niečo nadobudne a páni mu to jednoducho vezmú. Dospel k záveru, že to môžu spraviť len chudobnému a presvedčil sa o nevyhnutnosti jánošíkovského postoja k pánom. Postoj k tejto príhode neskôr vy­jadrila aj Mária Rázusová-Martáková v poéme Pieseň o Váhu: „Mamka naša, žena jednoduchá, ale hlboko inteligentná a národne uvedomelá, boli zlatým slncom, ktoré prehrievalo naše detstvo i mladosť a formovalo náš charakter." Počas štúdií na kežmarskom gymnáziu sa spolu so zopár slovenskými študentmi tajne rozprávali o národných veciach, zdokonaľovali sa v slovenskom pravopise a literatúre. Ich posedenia nadobudli ráz ­akýchsi tajných literárnych večierkov. Na školských oslavách Dňa slobody si Maroš vyslúžil bitku, pretože odmietol spievať maďar­skú hymnu a dokonca si dovolil držať v ruke otvorenú Slávy dcéru. Nebojácneho chlapca to však nezlomilo a naďalej si sebavedomo strážil svoje myšlienky a presvedčenie. V roku 1909 bol účastníkom založenia časopisu Prúdy. Podľa neho mládeži už nestačilo prebúdzať národné povedomie iba rečnením, spevom či divadlom. Politika potrebovala obrodu, umenie vieru v sociálne ideály a hrdinu zrozumiteľného ľudovým vrstvám. Autorove diela v tomto období prestávajú byť pokusmi - stávajú sa vážnym zamyslením sa nad osobnou aj národnou problematikou. Zo svojho domova si Rázus odniesol silné národné povedomie, ktoré si nikdy a nikým nenechal vziať, naopak, v me­ne slovenských tradícií ho hrdo rozdával.

Pánmi vo vlastnom dome
Martin Rázus bol spisovateľ a politik spútaný spoločenským účinkovaním, pričom veľmi určujúcim bolo jeho kladné vnímanie odkazu štúrovskej generácie, prejavujúce sa v silnom vlastenectve, láske k prírode a národným tradíciám. S týmito ideami vstúpil básnik aj do politiky. Vy­vrcholením jeho politického života bola funkcia predsedu Slo­venskej národnej strany - vykonával ju od roku 1929. Jeho nacionalizmus bol konštruktívny, obranný a spravodlivý, nebol arogantný ani extrémistický, neznamenal negatívny postoj k iným národom. Do slovenskej politiky prispieval už pred prvou svetovou vojnou ako básnik a publicista, keď obhajoval svoje názory a prejavoval nespokojnosť. Zamýšľal sa nad chudobou slovenského národa, vzťahom Slovákov a Čechov, škodlivosťou pragocentrizmu a absenciou politickej strany, ktorá by mala na zreteli celonárodný záujem. Nikdy však neprestal byť optimistom, čo vyjadrujú aj verše z básne Jarná: „Nezúfaj ľud môj - čo aj trochu pľušti - čo chladno ťahá z dolín, ako o jaseni - tvoj osev sa tým lepšie zakorení - a svitne deň - s ním radosť i na púšti!" V lyrickej zbierke básní Hoj, zem drahá oslavuje krásy života a tatranskej prírody a taktiež zavŕšenie národnooslobodzovacieho boja vznikom Československa. Trval však na takom spoločnom štáte, ktorého základom bude spojenie rovnoprávnych národov. Požadoval sloven­skú autentickú samosprávu a svojbytnosť, odmietal centralizmus v riadení československého štátu. Politický život, rovnako ako dnes, sa aj vtedy vyznačoval osočovaním a bezohľadnosťou. Rázusove myšlienky zostali často nepochopené a bol obvinený z demagógie, keď sa rozhodol politicky napredovať po boku národniarov. Aj dnes je bežné, že akékoľvek myšlienky nacionalizmu sú považované za prejav rasizmu, xenofóbie, extrémizmu či netolerancie. Rázus bol prívržencom Pittsburskej dohody, ktorá bola tŕňom v oku všetkých medzivojnových politikov. Tá schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Básnik svoje sympatie k dohode vyjadril slovami: „Chceme pracovať s Čechmi ruka v ruke, ale chceme byť i pánmi vo vlastnom dome." Vyjadril sa aj k problému Slovenska z hľadiska postavenia medzi Východom a Západom, siahajúcim až do súčasnosti: „Európa dneška je samý rozpor, samý nacionálny, sociálny a morálny problém. Vyrovnať tieto rozpory a dodať srdca európskej osvete malo by Slavianstvo pre svoju náklonnosť k citovej kultúre. Očakávať to oprávňujú veľkí duchovia Sla­viansta, ktorých vplyv nevystal na Západe. V tejto nesmierne dôležitej úlohe má i slovenský národ poznať svoj kultúrny, životný cieľ..." Princípy národnej jednoty a vlastenectva sú v Slo­venskej národnej strane uplatňované dodnes, ako aj odmietanie centralistického nadnárodného európskeho superštátu či vízie silnej federácie s obmedzovaním národnej suverenity a princípov zvrchovanosti. Rázus sa riešenia otázky spoločného štátu dotkol aj v hymnickom Vzdychu: „Boh mi svedkom, chcel som v zanietení svätom gazdovať nie sám, lež v láske s rodným bratom, ale načo hádky? Načo hlúpe boje? Jar je tu - nuž orme, a to každý svoje!" V roku 1932 podpísal Rázus s Andrejom Hlinkom - predsedom Slovenskej ľudovej strany - Zvolenský manifest, ktorý presadzoval spoluprácu dvoch určujúcich národne orientovaných strán - Slovenskej národnej a Slovenskej ľudovej, pričom vyzval ľud: „Slováci, podajme si ruky, vybojujme si šťastnejšiu budúcnosť!" Zblí­ženie opozície katolíckych ľudákov s evanjelickými národniarmi čiastočne prispelo k národnej spolupatričnosti. Netrvalo však dlho a prišlo sklamanie zo zrady evanjelickej časti inteligencie, ktorá sa pridala k Milanovi Hodžovi, usilujúcemu sa o vytvorenie vplyvného politického stredu. Onedlho prišlo aj sklamanie z nedodržania dohody s Hlin­kom, čo spôsobilo hmotný aj mravný rozkol v národnej strane.

Pred smrťou
Trpká príchuť politického života priviedla autora k poznaniu, že mravné ideály nemožno aplikovať do drsnej reality. Sklamaný autor sa veršami zo zbierky Cestou prihovára poézii, ktorá ho ako jediná nikdy nesklamala: „Piesenka tichá, biela, krehunká, smiem sa ti ešte privravieť?" K jeho najťažším životným chvíľam sa priradila aj vážna choroba jeho sestry Márie. Básnik sa stále nevzdával. Aj v roku 1937, v časoch pušným prachom nabitej Európy, dôveroval národnej vzájomnosti, v Národných novinách vyzýval slovenskú mládež k pocitu spolupatričnosti. Onedl­ho sa však u politikou znechuteného Rázusa opakovane objavila vážna očná choroba. Za jej príčinu označil povolebné skúsenosti s ľu­dovou stranou, ktoré prispeli k ne­zhodám vo vlastnej strane. „Diaľ predo mnou, a diaľ tá hmlistá je, ozvena hôr sa nesie ťažkým bôľom, v ne­konečno sa snujú koľaje, na nich raz skončím beh svoj karambolom," cíti sa básnik ako rušeň očakávajúci sko­rú zrážku. Vo svojom živote prežil veľa sklamania, no zároveň pekné chvíle s ľuďmi, s ktorými sa rád stretával a pracoval. Za prejavy pozornosti a lásky sa poďakoval v článku Svojim priateľom, považovanom za básnikovu spoveď pred smrťou: „Slo­venský nacionalizmus, ktorý som sa usiloval zastupovať, nebol môj výmysel. Bol to a je to duch, ktorý nás biednych Slovákov cez dávne desaťročia staval na nohy... Na politiku i jej metódy hľadel som vždy svojím zrakom. Pre mňa osobná politika bola vždy len dôkazom slabosti a prázdnoty. Ja som vždy bol presvedčený o tom, že i pravá politika začína sa len tam, kde je gentlemanstvo..." Martin Rázus zomrel 8. augusta 1937 v Brezne. Až do posledných chvíľ života prenikal k určujúcim problémom doby, v ktorej zastával významné postavenie - spisovateľa aj básnika v úlohe nemilosrdného, no spravodlivého sudcu.

Fotografie:
Martin Rázus (*1888 Vrbica - †1937 Brezno)

Dobová fotografia s rodinou.

Bronzová skulptúra v Liptovskom Mikuláši od Jána Hoffstädtera.