Nedeľa 20. september 2020

extra plus

November 2011

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Návrat ku kolonializmu

Jalal Suleiman: Každý poslanec, ktorý hlasoval za euroval, zapredal Slovensko

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Narodil sa v malej dedinke na okraji Sýrskej púšte, neďaleko mesta Homs. Jeho druhým domovom sa stalo Slovensko.

V roku 1985 prišiel študovať do Československa. V Bratislave navštevoval Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity, kde okrem inžinierskeho titulu získal aj doktorát v odbore chemické stroje. Ešte počas štúdia sa oženil so slovenskou spolužiačkou, usadil sa neďaleko Bratislavy a čoskoro sa jeho rodina rozrástla o dvoch synov. Istý čas pracoval na strednom Slovensku vo firme vyrábajúcej hydrauliku. Dnes je spolumajiteľom rodinnej agentúry poskytujúcej služby v oblasti tlmočenia a prekladov a vydáva časopis Mosty, prezentujúci Slovensko v arabskom svete. Jeho silné ľavicové presvedčenie ho v roku 2003 priviedlo do Komunistickej strany Slovenska, kde ho v marci tohto roka zvolili do jej vedenia. Je autorom na Slovensku ojedinelej príručky slovensko-arabskej a arabsko-slovenskej konverzácie určenej študentom arabského jazyka. Je nekompromisne kritický k praktikám korporatívneho kapitalizmu a neoliberalizmu, ktoré sužujú životy stámiliónov ľudí na celom svete. Netají sa, že jeho strana sa vymyká zo súčasného politického systému dlhodobým cieľom odstrániť na Slovensku kapitalistický systém. Podpredseda KSS pre zahraničné vzťahy Jalal Suleiman.

Prečo ste sa rozhodli študovať v takom vzdialenom štáte uprostred Európy, akým bolo bývalé Československo?
Ako študent gymnázia som mal všestranné kultúrne záujmy. Okrem iného som navštívil kultúrne centrum v Homse, kde bol týždeň československého filmu. Dozvedel som sa tam veľa zaujímavého o tejto pre mňa dovtedy neznámej krajine. Začal som sa zaujímať o niektoré ľudové tradície na Slovensku, napríklad o starý, pôvodne pohanský zvyk stavania májov. Možno práve tie filmy a diskusie po každom premietaní vzbudili môj záujem a rozhodli, že som išiel študovať do Československa.

Pochádzate z islamskej krajiny - ste moslim?
Nie, som pravoslávny kresťan. Pokiaľ ide o náboženstvo, Sýria je tolerantný štát. V Homse je tretina kresťanov, tretina sunnitov, tretina alawitov a všetky tieto vierovyznania sa tu znášajú veľmi dobre.

Navštevujete Sýriu aj s rodinou?
Samozrejme, aj so ženou a chlapcami, ktorí tam radi chodia aj preto, aby sa zdokonalili v arabčine, aj keď doma sa, samozrejme, rozprávame po slovensky.

Ako ste sa vy, všestranne vzdelaný intelektuál, stali členom komunistickej strany? Ľavicové zmýšľanie ste si priniesli na Slovensko už zo Sýrie?
To je zaujímavý príbeh. Metropolita mesta Homs, ktorý študoval na teologickom seminári v Tbilisi spolu s Josifom Džugašvilim, neskôr známym Stalinom, priniesol môjmu otcovi, okrem iných kníh aj komunistický manifest. Môj otec, nádejný kňaz s krásnym hlasom ako stvoreným na byzantskú liturgiu, si pod dojmom čítania týchto kníh oholil bradu a stal sa komunistom. Odvtedy v našej rodine neboli cudzie marxisticko-leninské myšlienky a môj neskorší vstup do KSS bol vlastne pokračovaním názorového procesu, ktorý sa začal u nás v Sýrii.

Podľa aktuálnych prieskumov je však Komunistická strana Slovenska na rozdiel od Komunistickej strany Čiech a Moravy pod prahom zvoliteľnosti do parlamentu. Prečo je medzi vašimi spriatelenými stranami taká priepasť vo voličských preferenciách?
Na Slovensku bol po roku 1989 odlišný vývoj ako v Česku. Komunistická strana sa na Slovensku premenovala na Stranu demokratickej ľavice a neskôr sa zjednotila s ľavicovým sociálno-demokratickým Smerom. V Česku sa kontinuita zachovala - právnym nástupcom KSČ sa stala KSČM. Treba však povedať, že znovuobnovená KSS sa v roku 2002 dostala do Národnej rady, ale po voľbách v roku 2006 si svoj voličský potenciál neudržala.

Slovenská republika momentálne zažíva politickú a ekonomickú krízu, podobne ako celá Európa. Nie je to predzvesť globálnych sociálnych búrok? Nenahráva takýto vývoj práve komunistickej strane?
Nepovažujem za dôležité, či to nahráva komunistickej strane, alebo nie. Súčasný vývoj iba potvrdzuje náš názor, že súčasná kríza nie je len dlhovou krízou, ako sa zvykne hovoriť, ale je to kríza kapitalizmu. Ukázalo sa, že budovať v podmienkach kapitalizmu niečo, čo sa nazýva sociálny štát, je takmer ilúziou. Keď dnes hovoríme o tzv. arabskej jari, čiže sérii revolúcií v arabských krajinách, nejde o nič iné, iba o návrat ku kolonializmu, ktorý je zakorenený v samotnej podstate západného imperializmu.

Návrat ku kolonializmu?
Je jasné, že po dlhovej kríze príde kríza spotreby. Ak chce kapitál zmierniť sociálnu krízu, je nevyhnutné otvoriť novú zónu spotreby. Takou zónou sa ukázal štyristomiliónový arabský svet, kde zadlženosť obyvateľstva nepredstavuje ani päť percent, lebo tam nie je tradícia vziať si úver v banke a kúpiť si tovar, prípadne ísť za požičané peniaze na dovolenku. Na porovnanie - v Európskej únii je 140-percentná zadlženosť. Preto je pre kapitál nevyhnutné, aby si Arabi v rámci novej ekonomickej slobody požičiavali v bankách a slobodne utrácali peniaze za tovar. Na zmiernenie dôsledkov ekonomickej krízy sa musí opäť rozkrútiť kolotoč spotreby a akýkoľvek odpor proti týmto snahám musí byť potlačený - hoci aj krvavo.

Nepripomína z tohto pohľadu tzv. arabská jar európske zamatové a farebné revolúcie vo východnom bloku? Nie sú tu príčinné súvislosti?
Dôkazy existujú. Johnsonov index spotreby sa podľa newyorskej burzy za sto rokov zvýšil z nuly na dvetisíc bodov. Od roku 1990 sa však v priebehu desaťročia - až do roku 2001 záhadne zvýšil z dvetisíc na dvanásťtisíc bodov. Čo znamenal tento indexový zázrak, ktorý sa skončil presne 4. apríla 2001? Nebolo to nič iné, iba výsledok neokoloniálnej ekonomickej politiky Západu vo východnej Európe a exploatácia tohto priestoru veľkým zahraničným kapitálom, čím sa oddialila hroziaca kríza. O to isté sa hrá v arabskom svete - treba ovládnuť arabské trhy a prírodné bohatstvo týchto krajín a dočasne vybŕdnuť z krízy.

Nečaká nás po tzv. arabskej jari európska jeseň? O čo vlastne ide v súčasnom arabskom svete?
V arabskom svete sa za posledných dvadsať rokov sformovali dva tábory: na čele jedného, podľa západnej rétoriky umierneného tábora, stál Egypt a druhý tábor odmietajúci koncepcie západných krajín, ktorý Západ nazýva radikálny alebo darebácky, je vedený Sýriou. Tento tábor zahŕňa palestínske oslobodzovacie hnutie s morálnou podporou Turecka a priamou podporou Iránu. Sem patrila aj Kaddáfího Líbya. Na dokreslenie situácie treba povedať, že v poslednom čase nadobúdal tzv. radikálny tábor prevahu - napríklad vývoj v Libanone sa začal uberať prosýrskym smerom, v Palestíne sa Hamas a Fatah začali zjednocovať. Tento vývoj v arabskom svete štáty západnej Európy vedené USA nemohli pripustiť. Prvou krajinou, ktorú bolo potrebné destabilizovať, bola Líbya, nasleduje Sýria a ďalšou krajinou na rade je Alžírsko. Kým ústredným heslom revolúcie v Tunisku a Egypte bola demokracia, heslom nepokojov v Líbyi a Sýrii je už sloboda. Zatiaľ čo v Tunisku a Egypte už boli všetky strategické podniky vrátane Suezského prieplavu sprivatizované pred revolúciou, v Líbyi a Sýrii je už potrebné vytiahnuť heslá slobody, ktorou sa myslí ekonomická sloboda s cieľom naštartovania budúcich privatizačných procesov.

V Líbyi tzv. povstalecké sily odstránili Kaddáfího režim za výdatnej pomoci niektorých krajín NATO. Muammar Kaddáfí je mŕtvy - čo bude nasledovať? Bude Líbya demokratickým štátom?
Je otázne, či v Líbyi bola revolúcia a či tam bude demokracia. Keď odišiel Kaddáfí z Tripolisu, do líbyjského hlavného mesta prišlo približne päťtisíc amerických a francúzskych žoldnierov - to svedčí o charaktere tejto tzv. revolúcie. Zabitie Kaddáfího revolucionármi NATO nie je ešte víťazstvom slobody a demokracie západného typu, inými slovami to neznamená, že kolonizácia Líbye a zhabanie jej prírodného bohatstva je už hotová vec. Uvedomme si, že kapitál je zbabelý - potrebuje stabilitu, nevstúpi do krajiny skôr, kým nemá istotu, že jeho investícia je bezpečná. A v Líbyi teraz len ťažko niekto zaručí stabilitu. Kaddáfího stúpenci prehrali bitku, ale ešte neprehrali vojnu. Na porovnanie - Juhoslávia vydržala 11 700 náletov 78 dní, ale Kaddáfí so svojou armádou vydržal vyše 18-tisíc náletov NATO celých 240 dní.

Budú udalosti v Líbyi kopírovať situáciu v Iraku?
Informácie, prichádzajúce z tejto krajiny, a spôsob, akým sa NATO porátalo s Líbyou v snahe o jej kolonizáciu, naznačujú, že tam môžeme očakávať podobný vývoj ako v Iraku.

Čím si vlastne Kaddáfí pohneval Západ? Veď predtým si Tony Blair, Nikolas Sarkozy, ale aj Barack Obama s líbyjským vodcom podávali ruky, dokonca sa s ním objímali...
Kaddáfí dokonca financoval Sarkozymu aj prezidentskú volebnú kampaň. Lenže v politike neexistujú priateľstvá ani vďačnosť, tu rozhodujú záujmy. Záujem bol zničiť Kaddáfího ako symbol odporu proti revolúciám v arabskom svete, odporu proti neokolonializmu a eliminovať jeho veľký vplyv v afrických krajinách, ktorý uplatňoval najmä cez Africkú úniu. Neželateľný bol tiež vplyv tzv. líbyjského socializmu na krajiny tretieho sveta. V Líbyi bola zdravotná starostlivosť, vzdelanie a bývanie zadarmo, mesačná podpora v nezamestnanosti 730 dolárov, príspevok pri narodení dieťaťa sedemtisíc dolárov, nenávratná dotácia štátu na byt pre novomanželov 64-tisíc dolárov. Chcete ešte jeden dôkaz? Na Slovensku študuje vyše 80 líbyjských študentov, ktorí dostávajú z Líbye štipendiá od 2-tisíc do 3-tisíc eur mesačne.

S plukovníkom Kaddáfím ste sa osobne poznali. Bol to diktátor?
Bol to predovšetkým vojak, ale aj svojrázny a obratný politik. V jeho prípade platí porekadlo, že kto chce psa biť, palicu si nájde a na zdôvodnenie zahraničnej intervencie to platí dvojnásobne. Nechcem Kaddáfího nekriticky obhajovať, v politike niet anjelov, ale mediálne prívlastky ako veľký diktátor či dokonca fašista sú kamuflážou. Keď sa dostal Kaddáfí v roku 1969 k moci, v Tripolise bolo len jedenásť murovaných budov, zvyšok boli pozliepané chatrče. Kým Tripolis nezbombardovali, bolo to výstavné mesto. Dnes je v Líbyi vybudovaná podzemná rieka z obrovského potrubia dlhého tisíce kilometrov, ktorá privádza pitnú vodu z prírodných podzemných zásobární v púšti z juhu na sever pre všetkých obyvateľov krajiny. Táto gigantická stavba stála 27 miliárd dolárov. Keď som bol naposledy v Líbyi, za jeden dinár som mohol kúpiť plný kôš chleba. Kaddáfí odstránil chudobu, investoval do vlastnej krajiny, do vlastných ľudí a výdatne pomáhal chudobnejším africkým krajinám.

Otrasné, neľudské zábery smrti líbyjského vodcu sa stali mediálnou atrakciou. Kto má prsty v tejto nechutnej inscenácii?
Prvý z líbyjských povstalcov, ktorý svetu oznámil, že Muammar Kaddáfí je zabitý, bol medzinárodne hľadaný terorista, líder severoafrickej al-Káidy, na ktorého je vydaný zatykač v Alžírsku a USA. To hovorí za všetko. Zdá sa, že Západu je jedno, kto mal prsty v občianskej vojne v Líbyi.

Porovnanie situácie v Sýrii a Líbyi asi neobstojí. Bašár Asad nebol vojak, má európske vzdelanie, v Británii vykonával prax očného lekára a ženu má tiež z Britských ostrovov. V čom sa postavenie Sýrie odlišuje od postavenia Líbye?
V Sýrii je veľmi silný panarabizmus, od roku 1963 tu vládnu národniari s výrazným sociálnym programom. Sýria nie je ekonomicky a vojensky taká silná ako bola Líbya, dokáže však politicky ovplyvňovať Irak, Turecko, Jordánsko aj Libanon. A má silného spojenca - Irán. Postup proti Sýrii podobný líbyjskému scenáru by bol samovražedný aj pre samotné NATO. Keď Západ neuspel v OSN pri aktivácii tézy, ktorú nazval ochranou civilného obyvateľstva, obrátil sa na Ligu arabských štátov v snahe vyvolať ďalšie napätie a ukázať pred celým svetom: Pozrite sa, aj Arabi sa dožadujú sankcií proti Sýrii.

Akú úlohu zohráva v tomto procese Turecko?
Faktom je, že Sýria otvorila Turkom cestu k arabským krajinám, keď súhlasila, aby sa Turecko stalo sprostredkovateľom nepriamych rozhovorov medzi Izraelom a Sýriou. Turecko je členom NATO a má ambície vstúpiť do Európskej únie, preto chce urobiť obchod na úkor Sýrie a arabského sveta. Chce dokázať, že ho Európska únia potrebuje, že sa bez neho nezaobíde, pretože je hegemónom na Blízkom východe. Lenže situácia v samotnom Turecku je dosť zložitá, eskaluje tu kurdský problém a zhoršili sa turecko-izraelské vzťahy pre zabitie tureckých propalestínskych aktivistov izraelským komandom.

V našich médiách sa píše o Sýrii dosť jednostranne. Hovorí sa len o streľbe armády do demonštrantov, ale o skupinách ozbrojených modernými zbraňami, ktoré strieľajú policajtov a dôstojníkov, sa mlčí. Má Asad väčšinovú podporu obyvateľstva?
Pravdou je, že v Sýrii sa Asadovi darí len pomaly presadzovať reformy, že je tu korupcia ako v mnohých iných krajinách, ale prezident má za sebou obrovskú občiansku podporu. V Alepe vyšlo do ulíc jeden a pol milióna ľudí na podporu prezidenta a jeho reforiem. V Damasku za zotrvanie Asada vo funkcii demonštrovali dva milióny ľudí.

Za Asada sa postavili aj sýrski kresťania. Z čoho vyplýva tento ich postoj?
V Sýrii je asi desať percent kresťanov. Bohatstvo krajiny je v rozmanitosti náboženstiev a národov, ktoré tam žijú. Nie náhodou bol Ján Pavol II. prvým pápežom, ktorý vstúpil do Ummajovskej mešity v Damasku, pretože toto mesto je symbolom náboženskej tolerancie, aká je charakteristická pre celú Sýriu. Ale súčasné udalosti sú útokom na moslimsko-kresťanské spolunažívanie a kresťania majú odôvodnené obavy z možného prenasledovania zo strany moslimských radikálov.

Odkiaľ prichádzajú zbrane pre ozbrojené skupiny, ktoré vyvolávajú nepokoje v Sýrii?
Sýria má vyše 700 kilometrov hraníc s Irakom, ďalších 700 kilometrov s Tureckom, 450 kilometrov s Jordánskom a prepašovať zbrane pre rôzne gangy je jednoduché. Sú známe mená osôb infiltrovaných zo zahraničia s kriminálnou minulosťou, pôsobiacich v ozbrojených gangoch s úlohou terorizovať obyvateľstvo a útočiť na políciu a armádu.

Vráťme sa na Slovensko. Sedemnásty november sa u nás datuje ako začiatok pádu socializmu. Bola podľa vás okrem prechodu ku kapitalizmu aj nejaká iná alternatíva vývoja?
Odpoviem inak: státisíce ľudí na námestiach v novembri 1989 chceli zmenu k lepšiemu, dožadovali sa slobody a demokracie, ale podľa štatistických údajov z toho obdobia iba tri percentá z tej masy si želali návrat ku kapitalizmu. Verili, že výdobytky socializmu im zostanú a ako bonus získajú vytúženú slobodu cestovania. Mám zaznamenaných 70 hesiel na transparentoch z tých čias, ale ani jeden slogan nebol protisocialistický. To znamená, že kapitalizmus na Slovensku má problém s legitimitou.

Čo priniesla táto zmena pre obyvateľov Slovenska?
Opäť sa budem držať štatistických čísiel. Kým sme v roku 1989 dosahovali 63 percent úrovne európskej pätnástky, v roku 2011 dosahujeme len 42-percentnú úroveň vtedajšej vyspelej Európy. Pýtam sa, čo by sa stalo, keby sľubný ekonomický vývoj vo vtedajšom Československu nebol prerušený? Keby sme porovnávali poľnohospodársku produkciu vtedy a dnes, prišli by sme k priepastne rozdielnym číslam. V roku 1989 sme boli v produkcii potravín sebestační, ale dnes sme v poľnohospodárskej výrobe klesli na úroveň roku 1937. To už pomaly hraničí s vlastizradou.

Málokto si dnes spomenie na decembrový prejav prezidenta Václava Havla z roku 1989, v ktorom sľuboval celkové zlepšenie života a dôrazne ubezpečoval ľudí, že sociálna a ekonomická situácia sa nezhorší...
Václav Havel vtedy hovoril: Nijaké zdražovanie alebo dokonca nezamestnanosť, ako to panikári systematicky šíria, nič takého nepripravujeme. Alebo: Už nikdy do nijakého paktu nepôjdeme. Komunisti vás budú strašiť privatizáciou - nič z toho nie je pravda. Treba si pripomínať aj túto stránku novembra 1989, ako sa zneužívala naivita ľudí.

Václava Havla však zvolilo za prvého ponovembrového prezidenta vtedajšie komunistické Federálne zhromaždenie. Vzala si dnešná komunistická strana z týchto udalostí poučenie?
November 1989 je pre nás poučením v tom, že demokracia, sloboda slova a pluralita systému sú hodnoty, ktoré sa musia rozvíjať.

Schyľuje sa k predčasným voľbám. Aké sú dnes vaše šance po zmenách vo vedení KSS?
Samozrejme, že máme ambície znovu sa dostať do parlamentu, lenže to nie je naším konečným cieľom, iba prostriedkom. Na rozdiel od iných strán, ktoré sa usilujú o moc v rámci existujúceho politického systému, my tento systém odmietame. Netajíme sa, že chceme odstrániť kapitalizmus a nastoliť spravodlivejší socialistický systém. Teší nás, že padla táto neoliberálna a antivlastenecká vláda. Pripravujeme sa na voľby a myslím si, že máme šance, aj keď nás čaká ťažká predvolebná kampaň, pretože za nami nestojí nijaký finančný kapitál ani médiá. Máme ambíciu ovplyvňovať politickú scénu tak, aby sa opäť nedostali k moci neoliberáli.

Použili ste slovné spojenie antivlastenecká vláda. Vy sám sa považujete za slovenského vlastenca?
Áno, som slovenský vlastenec a záleží mi na sociálne spravodlivejšom živote slovenského národa.

Čím chcete osloviť voličov vo voľbách?
Novým prvkom našej predvolebnej kampane bude otvorená kandidátka - budú na nej aj nečlenovia KSS, osobnosti, ktoré sa stotožnia s naším programom jedinej dôsledne ľavicovej politickej strany na Slovensku. Ponúkneme program, ktorý dokáže zmierniť negatívny vplyv ekonomickej krízy a dá pracujúcim ľuďom novú nádej do budúcnosti.

Spúšťacím mechanizmom pádu slovenskej vlády bol euroval, v ktorom Richard Sulík zohral úlohu čiernej ovce. Myslíte si, že Sulíkovi pri tých hektických ťahaniciach o euroval naozaj išlo o Slovensko?
Pohromou Slovenska je to, že pred parlamentnými voľbami sa vždy objaví nejaká nová politická strana, ktorá ohúri časť voličov svojimi heslami a potom ako vládna strana participuje na moci. Sulík nehlasoval za Slovensko, hlasoval za seba, za preferencie svojej strany.

Keby ste boli v parlamente poslancom za komunistickú stranu, hlasovali by ste za Euroval II, alebo by ste boli proti?
My komunisti sme eurooptimisti, ale máme jednoznačný názor, že každý poslanec, ktorý v parlamente hlasoval za euroval, zapredal Slovensko. Ak štát alebo politici zadlžujú svoj štát v záujme cudzieho štátu, cudzieho kapitálu a v tomto prípade aj v záujme nemeckých a francúzskych bánk, konajú proti národnoštátnym záujmom svojej krajiny, jej občanov a ich nenarodených pokolení.

Aká bude podľa vás naša slovenská budúcnosť v nasledujúcich rokoch?
Nik nevie predpovedať budúcnosť, pretože nik nevie odhadnúť, koľko je v obehu virtuálnych peňazí, ktoré spôsobili svetovú krízu. Z tohto dôvodu sa nedá odhadnúť ani rozsah nastupujúcej sociálnej krízy. Mýli sa však ten politik, ktorý si myslí, že slovenský občan si otvára ústa iba u stomatológa. Čakajú nás ťažké chvíle a v budúcom roku horúce leto.