Nedeľa 20. september 2020

extra plus

November 2011

Aktuálne číslo

Foto: Ľudovít ŠtevkoFoto: Ľudovít Števko

Indonézske úsmevy

S prezidentom na návšteve najväčšieho ostrovného štátu na svete

Ľudovít Števko

Nočný let zo severnej na južnú hemisféru planéty nie je prechádzka ružovou záhradou.

Sedemnásť hodín cestovania cez viacero časových pásiem, prerušovaného dvoma medzipristátiami, je fyzicky náročné aj pre cestovateľa mazaného všetkými masťami.

Letecký špeciál slovenského prezidenta nepreletí oceán, musí často tankovať. Prvé medzipristátie je na letisku International v Kuvajte uprostred hlbokej noci. Lietadlo roluje k širokému čevenému kobercu, ktorý vedie do tranzitnej haly pre VIP návštevy. Prelína sa v nej zlato, európske pseudobaroko, arabské vzory, portrét kuvajtského emira, šejka Sabáh al-Ahmad as-Sabáha a citáty z Koránu. Je tu neobyčajný pokoj, emir nemá ťažkú hlavu z arabskej jari, lebo v jeho bohatom štátiku má 80 percent z 360-tisíc práceschopných Kuvajťanov priemernú mzdu vyššiu ako 3 500 dolárov, desať percent je milionárov a desať percent nemusí vôbec pracovať. Kto by sa hneval pri takom živobytí?

Druhé tankovanie je v Chennai, v metropole juhoindického štátu Tamil Nadu. Je ráno, opäť kráčame po červenom koberci k dosť zanedbanej budove, slnko páli a nad hlavou slovenského prezidenta sa objavuje veľký slnečník v rukách indického obslužného personálu. Zrejme to patrí k ceremoniálu pripomínajúceho časy tamilských maharadžov. O hodinu sa teplota vyšplhala vysoko nad 30 stupňov a nám zostáva do Indonézie ešte päť hodín letu.

V Jakarte prší. Žeby začiatok obdobia tropických dažďov? Pod ochranou policajných majákov sa rýchlo ženieme ulicami, ktoré inak trpia vo dne i v noci dopravnou zápchou. Človek sa čuduje, ako sa sem pomestí trinásť miliónov ľudí, z ktorých päť miliónov jazdí na mopedoch a tri a pol milióna autami. Veľkomesto je ponorené do nepretržitého smogu - na križovatkách riadia dopravu policajti s rúškami na ústach. V mrakodrape hotela Shangri-La je po tropickom dusne klimatizovaný chlad, ktorý veští Stredoeurópanom nádchu.

Prvá oficiálna návšteva
Mýli sa, kto si myslí, že oficiálna prezidentská návšteva v exotickej krajine je výlet. V nabitom pracovnom programe sa ráta s každou minútou. Rokovania s predstaviteľmi Indonézie, podnikateľské fóra, parafovanie obchodných dohôd sa striedajú s povinnými návštevami pamätníkov a kladením vencov hrdinom indonézskeho boja za slobodu. Všetko tu beží presne ako so stopkami v ruke a pod policajnou ochranou v bielych košeliach a čiernych oblekoch. Napriek rýchlikovému tempu sa nedá nevšimnúť si usmievavých ľudí, pekné čiernooké ženy s pleťou farby bielej kávy a indonézskeho kakaa. Prezident Susilo Bambang Yudhoyono a slovenský prezident Ivan Gašparovič majú čosi spoločné - obaja zastávajú úrad hlavy štátu už druhé volebné obdobie. Kým náš prezident je fanúšikom športu, indonézsky prezident má záľubu v populárnej hudbe. Vydal už tretie cédéčko vlastných ľúbostných balád a náboženských piesní, ktoré naspievali hviezdy indonézskeho popu.

Privítanie prezidenta päťmiliónového stredoeurópskeho štátu prvým mužom najväčšieho ostrovného štátu sveta s 250 miliónmi obyvateľov krajiny pred „bielym domom" Indonézskej republiky bolo ázijsky veľkolepé. Mnohopočetná účasť domácich médií svedčila o dôležitosti tejto prvej prezidentskej návštevy v histórii samostatného Slovenska. Konkrétnym vyjadrením jej dôležitosti bolo podpísanie viacerých obchodných dohôd. Podpísali sa dva kontrakty na stavbu tepelnej elektrárne v Indonézii 2 x 30 MW (lokalita Lombok) a 2 x 60 MW (lokalita Batam), memorandá o spolupráci na vybudovaní továrne na výrobu pneumatík a na výstavbu cementárne, dohoda o spoločnom vývoji a výrobe zbrojných systémov, memorandum o spolupráci Poľnohospodárskej univerzity v Nitre a podniku Osivo Zvolen pri šľachtení pšenice v tropických oblastiach. Predstavitelia Slovensko-indonézskej obchodnej komory podpísali dohodu o dodávke 120-tisíc ton palmového oleja.

Nebezpečný život pod sopkou
Konečne mám v tom zhone možnosť zvítať sa so svojím známym, indonézskym veľvyslancom na Slovensku Harshom Edwanom Joesoefom, ktorý s nami odlieta z Jakarty do päťsto kilometrov vzdialenej Yogyakarty v centrálnej Jáve. Na čele tejto oblasti je sultán a zároveň doživotný guvernér provincie Sri Sultan Hamengku Buwono X. Jeho popularita vzrástla po vlaňajšej erupcii sopky Merapi, keď sa tento humánne založený muž postaral o ľudí, ktorí prišli o obydlia a celý svoj majetok.

Sopky a zemetrasenia sú osudom početných národností a etník Indonézie. Na jednej strane je príroda k ľuďom ostrovného štátu štedrá, výživná sopečná pôda vydáva úrodu tri-štyrikrát do roka, na druhej strane je táto štedrosť vykúpená ustavičnou hrozbou prírodných katastrof. Sopka Merapi patrí k najaktívnejším na južnej pologuli, chrlí lávu a popol v dvoj- až osemročných intervaloch. Vlani, presne 2. novembra vybuchla s nezvyčajnou silou. Najnebezpečnejšia zbraň každej sopky, zmes žeravých plynov, magmy a sopečného popola, tzv. pyroklastická vlna, s teplotou okolo 1 000 °C, ktorá sa šírila vulkanickým svahom rýchlosťou 300 kilometrov za hodinu, spálila a zasypala osem okolitých dedín. Zahynulo 350 ľudí, väčšina však dokázala ujsť, len čo sa objavili prvé príznaky veľkej erupcie.

Sultán Yogyakartského okruhu nás zaviedol do tábora z bambusových domčekov vybudovaného pre stovky rodín postihnutých erupciou, ktorým štát pre obživu daroval na hlavu rodiny 100 štvorcových metrov pôdy. Prezident Ivan Gašparovič priniesol z ďalekého Slovenska deťom spod Merapi hračky a venoval im osobný dar 50 miliónov rupií (okolo 5-tisíc eur). Deti a ich tance, ako ozdoba tohto stretnutia, boli rovnako bezprostredné a krásne ako všade na svete. Ich sviatočne oblečení rodičia sú síce vďační prezidentovi štátu a svojmu sultánovi za pôdu a prístrešky, ale túžia sa vrátiť pod svahy zlovestnej sopky, postaviť si znovu bambusové domy a žiť na miestach zničeného domova, kde sú pod vrstvou stvrdnutej magmy a popola pochovaní ich predkovia. „A čo keď Merapi opäť vybuchne?" pýtam sa. „Ak znova vybuchne, bude to vôľa Allahova. Taký je náš osud, iný nepoznáme."

K budhistickým nebesám
Do odletu na Filipíny zostáva jeden deň. Odchádzame si pozrieť najväčší budhistický chrám na svete, Borobudur, známy svojimi zvonovitými stúpami, v ktorých sa skrývajú pred dažďom sochy Budhu Guatamu. Kráčame po nespočetných schodoch až na vrchol svätyne správnym smerom - doľava, pretože cestou doprava by sme podľa tradície privolali zlo. V tej ceste na vrchol, k budhistickým nebesám je čosi symbolické. U nás v Bratislave práve padla pravicová vláda.

Do Manily je cesta zarúbaná. Prezident sa rozhodol, že poletíme domov. Letový koridor sa podarilo vybaviť na deviatu hodinu nasledujúceho dňa indonézskeho času. Keď som sa z Indonézie doma ako-tak vyspal, dozvedel som sa, že istý náš televízny kanál priniesol správu, že sa pokazil prezidentský špeciál a že sa hľadá vhodné letecké spojenie z Indonézie do Viedne. Možno Lufthansou. Zasa v médiách táral nejaký trepaj, až sa slovenské jesenné hory zazelenali.

Fotografie:
Momentka z historicky prvého stretnutia hláv štátov Slovenska a Indonézie.

Indonézsky úsmev pod sopkou Marapi.

Náš prezident v chrámovom komplexe Borobudur.