Piatok 25. september 2020

extra plus

Február 2013

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Piussi riot

Pracovnou farbou (proti)slovenskej filmárky je čierna

Ľudovít Števko

Posledným šlágrom našej podvyživenej kinematografie sú tri dokumenty filmárky Zuzany Piussi: rok stará snímka Nemoc tretej moci a politické hity minulého roku Od Fica do Fica a Krehká identita.

Tri už na prvý pohľad amatérsky nakrútené snímky sú vo svetoobčianskych kruhoch označované za prejav výnimočného talentu mladej „režisérky". Pred dvomi-tromi rokmi sa málo známa dievčina odrazu stala hviezdou ašpirujúcou bezmála na Oskara, hoci jej diela sú z hľadiska profesionálnej náročnosti, aká sa kladie na poctivé dokumentaristické remeslo, podpriemerné. 

A to na ich výslednej podobe sa podieľa niekoľko ďalších ľudí; napríklad so strihom a finalizáciou filmu Od Fica do Fica Piussi výrazne pomohol Mário Homolka, známy režisér Hríbovej „Lampy".

Doterajšia tvorba Zuzany Piussi svedčí o jej potentnosti, veď od roku 2003 nakrútila 11 dlhometrážnych dokumentov. Z tohto množstva aký-taký ohlas vyvolala len polohraná snímka Babička, podľa istého recenzenta „pre mierne zvrhlých divákov" a dokument o homosexuáloch Anjeli plačú.

Tento dokument na počudovanie vyvolal pobúrenie slovenskej lesbickej komunity, hoci sa jeho autorka priznala, že nie je čisto heterosexuálna žena. Pravdaže, pre filmovú žurnalistiku nie je dôležitá sexuálna orientácia, dôležitá je miera pravdy, schopnosť vidieť veci nezaujato. Piussi v troch spomenutých dokumentoch takúto schopnosť nemá, jej naturelu a politickému presvedčeniu je vzdialené balansovanie medzi bielou a čiernou, jej pracovnou farbou je len čierna.

Dajte si žinčice, pani Piussi!
Útržok dialógu z dokumentu Nemoc tretej moci by mohol byť odporúčaním pre profesionálne zdravie režisérky, pretože žinčica vyplavuje z tela i duše škodliviny, medzi ktoré patrí aj zlosť a zúfalstvo. Piussi odmieta vo filmovej tvorbe objektivitu, jej hnacím motorom, ako sama tvrdí, je zúfalstvo.

Na otázku z čoho je zúfalá a čo poburuje našu „Piussi riot" sa dá odpovedať v sémantickej skratke, charakterizujúcej aj jej najnovšie tituly Od Fica do Fica a Krehká identita. Zúfalá je zo stavu slovenskej spoločnosti, z národovectva, zo Svätopluka na Hrade, z veriacich žien, idúcich na púť do Albánska, a fatálne ju premáha zúfalstvo z výsledkov volieb, keď prehrala pravica a vyše milióna Slovákov volilo Fica.

Lebo „Fico je zločinec non plus ultra", hovorí v dokumente „nezávislý žurnalista" Eugen Korda. Nuž, v rámci demokracie sa treba spýtať, či takto chápaná sloboda prejavu nie je náhodou duševnou úchylkou, ktorú treba liečiť.

Krívajúca profesionalita
Hnev a nenávisť pravicovej voličky Piussi stojí vysoko nad schopnosťami režisérky Piussi. Divák je svedkom neprofesionálneho spracovania, neskrývanej jednostrannosti obsahu a výberu respondentov. Fedor Gál, Marián Leško, Daniel Lipšic, Zuzana Wienková a Lucia Žitňanská sú „nosnice" autorskej výpovede scenáristky, kameramanky a režisérky v jednej osobe.

Táto trojjedinosť však odkrýva profesionálne slabiny. Rozglejené a neostré zábery pripomínajú snímanie mobilným telefónom, naivné otázky sa podobajú na šepot sextánky, uťahané sekvencie z antigorily (Od Fica do Fica) majú všetky znaky neujasnenej réžie, ktorá postavila svoj koncept na princípe klebety, čo a komu prinesie slina na jazyk.

Ako slama zo zodratých čižiem trčí z každého segmentu jej amatérskych koláží čierňava, do ktorej vrhá Slovensko Ficova vláda. Obžalovaný je Fico ako najväčšia Gorila, na pranieri je skorumpovaná justícia na čele s Harabinom, nacionalisti na čele so SNS a „pochybná" slovenská identita na čele s kráľom Svätoplukom.

Producent filmu Mário Homolka sa posťažoval, že multikiná odmietli investigatívny výtvor režisérky, lebo je vraj politický. Multikinám treba uznať ich oprávnené obavy, ale nie preto, že ide o naskrze politický film v službách pravice, ale preto, že na veľkom plátne by boli zjavné jeho profesionálne nedostatky a už po prvom premietaní by diváci pochopili, že je škoda peňazí na vstupné.

A tak si záujemcovia o politické pamflety Zuzany Piussi môžu pozrieť jej výtvory v Liberálnom dome SaS a vypočuť si v marihuanovom opare trápnu internetovú besedu s chrapľavo šepotajúcou režisérkou za moderovania šamana Martina Poliačika a diskutéra Richarda Sulíka, známeho z kauzy Sasanka. Ale to by už bola story pre iný dokumentárny film.

Fotografia:
Piussi (úplne vľavo) pri nakrúcaní dokumentu Krehká identita pred sochou Svätopluka na Bratislavskom hrade. Piussi vo filme podľa vlastných slov „ponúka zamyslenie sa nad národnou identitou a ukazuje súčasných ‚pseudonárodných‘ buditeľov inak, ako ich poznáme z médií".