Nedeľa 17. november 2019

extra plus

Júl 2013

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Res publica

Dana Madarová

„Zákony robíme pre ľudí a pre tých, ktorých ovplyvňujú, preto je dôležité počúvať ich názory," povedal Marek Maďarič po verdikte nepripraviť zákon o zavedení kvót na množstvo vysielanej slovenskej hudby v rádiách. Názory, s ktorými sa minister kultúry stotožnil, patrili predstaviteľom súkromných rozhlasových staníc, neakceptujúcich požiadavku Iniciatívy za slovenskú hudbu na 30-percentný podiel domácej hudby v rádiách.

Akousi náplasťou (či skôr výsmechom?) malo byť memorandum, ktorým sa rádiá zaviazali podporovať slovenskú hudbu, ale - iba s podmienkou, ak by jej podiel nepresiahol 10 percent, čo je oproti súčasnosti len nepatrný rozdiel. Čokoľvek nad touto hranicou považujú za „priamy zásah do svojho podnikania".

Slovenská hudba, rovnako ako iné domáce produkty, však potrebuje podporu. Neobstojí argument rádií, že je nechcená - podľa prieskumov by jej väčší podiel privítalo vyše 50 percent obyvateľstva. Aj tvrdenie, že je jej málo, je lož: len po roku 1990 vzniklo asi 250-tisíc nahrávok, čo by stačilo na tri roky nepretržitého vysielania bez opakovania jedinej skladby.

Pritom nejde len o ochranu kultúrneho dedičstva. Všetky výnosy z hudby hranej v našom éteri, no vyprodukovanej v cudzine, totiž putujú za hranice. Vo Švédsku už od čias populárnej skupiny ABBA, ktorá štátu prinášala viac peňazí ako automobilka Volvo, pochopili, že populárna hudba je významným zdrojom ekonomického profitu krajiny.

Švédsky školský systém na hudobných školách okrem umeleckej tvorby podporuje aj produkciu s komerčným potenciálom. Ide o vedomostnú časť ekonomiky s vysokou pridanou hodnotou, ktorá okrem hudobníkov zamestnáva aj množstvo ďalších ľudí z brandže. O vedomostnej ekonomike počúvame často aj u nás. Žiaľ, zatiaľ len počúvame.