Nedeľa 17. november 2019

extra plus

Júl 2013

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Čakanie na veľké ryby

S politológom Michalom Horským

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

V lete sa obyčajne v politike nič nedeje, ale zdá sa, že udalosti posledného mesiaca tomu nenasvedčujú. Čaká nás horúce leto? Ako to vidíte okom skúseného politológa?
Nie, nijaké horúce leto nás nečaká, možno bude zaujímavá jeseň v súvislosti s voľbami do VÚC. Čo je však podstatné, je všeobecná strata dôvery. Je to globálny jav. Dôveryhodnosť strácajú finančné trhy, banky a stále viac aj politické establishmenty.

Prečo politické establishmenty strácajú dôveru?
Demokratická politika sa odtrháva od vôle a názorov ľudu - voličov a ľudia strácajú dôveru k politickým elitám a zavedeným politickým stranám. Buď upadajú do pasivity, alebo vo voľbách udeľujú legitimitu úplne neznámym osobnostiam a stranám. Všimnite si, že v mnohých krajinách začínajú bujnieť tzv. strany protestných voličov, lebo volič je sklamaný a unavený z pravice aj ľavice.

Môže za to nedostatočná sebareflexia vládnucich elít?
Nepochybne. Ako keby vo vzduchu visela otázka, kto môže za dnešné neduhy. Hľadá sa vinník, na ktorého sa to zhodí. Máme dosť príkladov: Albánci súdia predsedu vlády, podobne sa správajú Slovinci a Chorváti, čerstvý prípad je aféra v Česku, a očakáva sa lov na veľkú rybu aj v Slovenskej republike.

Môžete byť konkrétnejší?
Jednoznačný pocit nášho občana je, že v krajine okrem nezamestnanosti a sociálno-hospodárskych problémov máme ťažkosti s dodržiavaním zásad právneho štátu. Súdnictvo má u nás najnižšie preferencie z inštitútov demokracie a keď k tomu prirátame aj vojnu o prokurátora, ktorú viedli naše elity dva roky, dostávame nelichotivý obraz.

A čo ten očakávaný lov na veľkú rybu?
Doteraz bol celý rad škandálov týkajúcich sa veľkých rýb, ale všetky tieto škandály išli kamsi do stratena. Spomínate si, ako naše orgány činné v trestnom konaní na Zelený štvrtok vyhodili do vzduchu „pánovi Váhu a Tatier" bránu vo vile v Trenčianskych Tepliciach, ale nenašli nič, iba jednu ojazdenú korzičku? Príkladov, keď sa nič nenašlo, by sme našli v našej novodobej histórii viac. Nečudujme sa, že občan túžobne čaká na nový vietor.

Vidíte nejakých kandidátov na veľké lovné ryby na Slovensku?
To je skôr otázka pre investigatívnych novinárov, nie pre politológa. Politológ môže akurát hovoriť o trendoch. Myslím si, že celý rad škandálov, o ktorých vie každý občan, končí beznádejne pod kobercom. Kradne sa veselo, ale zlodeja nevidíme, v sieťach neuviazla nijaká veľká ryba. Verím však, že zvolenie generálneho prokurátora jednou politickou stranou spôsobí pocit väčšej zodpovednosti. Ak by prokuratúra mala silu dostať pred súd aj veľké ryby, a nielen drobných zlodejíčkov, bol by to pozitívny krok.

Napriek tomu, že zvoleného generálneho prokurátora máme z vôle jednej strany?
Paradoxne to môže byť pozitívny stimul práve preto, že nebol zvolený prierezovo ako doteraz všetci jeho predchodcovia. O to väčší by mal mať pocit zodpovednosti. Všetci hovoria, že Jaromír Čižnár vykonával svoju službu svedomite, že dokonca niektoré kauzy, ktoré riešil, mu pozastavil vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka.

Myslíte si, že táto voľba bola v princípe lepšou ako voľba nevymenovaného Jozefa Čentéša?
Na to je ťažké odpovedať. Kroky z oboch strán boli problematické. Viem povedať iba jedno: dozrel čas, aby Slovensko malo nielen generálneho prokurátora, ale aj predsedu NKÚ.

Našou politickou klímou hýbe aj kauza vojenského spravodajstva. Niečo sa odohráva u nás, zatiaľ len vo forme politických prekáračiek, do niečoho sa vehementne pustili v Česku. Čo si myslíte o oboch týchto kauzách - dajú sa porovnať?
Zjednodušene môžeme posúdiť jeden fakt: V Českej republike sa pohli ľady od momentu, ako presadili na čelo štátneho zastupiteľstva Lenku Bradáčovú, ktorú české médiá nazvali Cattani v sukni. Zásluhou tejto dámy dostala väčší priestor polícia a orgánom činným v trestnom konaní sa rozviazali ruky. Na Slovensku nikdy neboli tzv. kmotrovia takí drzí ako v Česku, neprovokovali natoľko spoločnosť a slovenskí investigatívni novinári, na rozdiel od českých novinárov, kauzy nedoťahovali dôsledne do konca. U nás nebol taký široko rozvinutý pocit, že poslanci, ministri, politické elity sú iba figúrky na šachovnici v rukách kmotrov.

Na Slovensku sa podľa vás vnímajú kauzy politikov zhovievavejšie?
V Česku je informovanosť o kauzách oveľa vyššia ako na Slovensku. U nás sa kauzy vnímajú ako individuálne prípady jednotlivých politikov prípadne politických zoskupení. Pamätáme si výroky o špinavých paprčiach aj výrok istého podpredsedu vlády, ktorý verejne povedal o svojom premiérovi, že kupuje poslancov. Ak v normálnej spoločnosti toto povie podpredseda vlády a svoj výrok nedoloží, v politike by mal skončiť.

Neskončil. Daniel Lipšic sa dokonca ako šéf novej strany teší pozornosti médií. Je to normálne?
Nie je. Nikto z investigatívnych novinárov sa ho nespýtal, ako je možné, že keď o tom vedel, nekonal ani v prípade kupovania hlasov, ani v prípade Gorila. Nik sa nepýtal, prečo sa to skončilo iba vyhláseniami v médiách. Je to nezrelosť našej demokracie.

A čo hovoríte na kauzu nášho vojenského spravodajstva? Nie je údajná hospodárska kriminalita v štruktúrach ministerstva obrany prisilná káva?
Nie je. V demokratických krajinách je práve oblasť obrany a vojenstva, kde sa investujú veľké peniaze, živnou pôdou pre korupciu. Za prvej vlády Mikuláša Dzurindu si minister obrany Pavol Kanis staval vilu pod Slavínom a keď sa ho novinári pýtali, odkiaľ vzal na ňu peniaze, odpovedal, že ich vyhral v športke. V Česku vyšetrujú exministerku obrany Vlastu Parkanovú v kauze nákupu španielskych armádnych lietadiel. Kauzy v rezortoch obrany boli v minulosti aj inde, nielen u nás.

Súčasná kauza vojenského spravodajstva je však zvláštna aj niečím iným - mnoho vecí, ktoré mali zostať utajené, mená dôstojníkov, konšpiračné budovy sú na pretrase ako na nejakom dedinskom trhu...
V tomto škandále vystupujú politické figúry, ktoré svojimi spôsobmi a argumentáciou dokazujú, že mohli byť obstojnými manažérmi v obchodných reťazcoch, ale s obranou a hlavne so spravodajstvom nemali prísť vôbec do styku, lebo nemali o vojenskej tematike ani tušenia. Ľubomír Galko sa v tejto kauze správa naozaj ako baba na trhu, nepovie len to, čo nevie. Je nehorázne, ako tento človek svojím vyjadrovaním znehodnocuje celú spravodajskú službu. Ale na druhej strane aj minister Martin Glváč tým, že nepostavil dočasne mimo služby Ľubomíra Skuhru a Róberta Tibenského, aj keď je presvedčený o ich nevine, vystupuje ako človek chrániaci osoby a nie inštitút spravodajskej služby.

Ako je možné, že ľudia typu Ľubomíra Galka sa ako stranícki nominanti dostávajú na citlivé posty, kde môžu ohrozovať bezpečnosť štátu?
Je to vec politickej kultúry. Vidíte, v Českej republike mali ministerku obrany Vlastu Parkanovú a boli hrdí, že majú na čele typicky mužského rezortu ženu. Lenže ako to dopadlo? Čakajú ju tie najvážnejšie obvinenia. Ďalšia žena, Karolína Peake, sa tam neudržala ani týždeň. Až keď na čelo rezortu postavili bývalého vojaka, ukázalo sa, že je to muž na pravom mieste: po zistení, že šéf spravodajskej služby je objektom vyšetrovania, neváhal ani minútu a postavil ho mimo služby. Verím, že raz to aj u nás bude takto fungovať.

Čím si vysvetľujete, že vládny Smer-SD má dlhodobo vysokú podporu svojich voličov, kým opozíciu deptá permanentná kríza?
Je to zložitý jav a má veľa príčin. Spomeniem však aspoň jednu. Ani najväčší kritici Smeru nemôžu poprieť, že Smer využíva moderný politický marketing na úrovni 21. storočia na presadenie svojej politiky a programových cieľov. Na druhej strane opozícia nie je v stave rešpektovať najelementárnejšie zásady politiky, ako je sebareflexia, jednota strany, jednota slov a činov. Opozičné strany robia jeden lapsus za druhým. Najpitoresknejší príklad bol nedávno v televízii, kde celá generalita opozičných strán vyjadrovala podporu kandidatúry predsedu SDKÚ Pavla Freša na bratislavského župana. V tej chvíli na textovej lište obrazovky bežala správa, že traja poslanci SDKÚ-DS nesúhlasia s tým, aby bola zdvojená funkcia poslanca NR SR a župana, ako to práve prezentoval ich predseda pred celou republikou.

Naozaj pikantná situácia, ako stvorená pre komentár politológa. Mimochodom, politológ by mal byť vo svojich hodnoteniach nadstranícky. Často sme však svedkami, že to tak nie je...
Neviem, či to viete, ale naše univerzity a katedry politológie privádzajú každoročne do praxe tisíc politológov. Ak sa uprednostňuje kvantita, zákonite trpí kvalita. Ale k vašej otázke. Politológ je povinný si uvedomiť, ku komu politicky inklinuje, ale vo verejných prejavoch to nemôže dať najavo, musí byť neutrálny. Má občanovi analytickým rozborom umožniť, aby si sám vybral, a nie aby mu politológ indoktrinoval svoje názory. Inak sa stáva propagandistom.

Médiá často pasujú za politológov aj majiteľov agentúr, ktorí sa živia plateným prieskumom preferencií politických strán. Nie je to čudné?
U nás je zvykom, že namiesto toho, aby naslovovzatí politológovia kriticky analyzovali, čo je vo výsledkoch prieskumných agentúr, médiá nechávajú samotných majiteľov agentúr, aby vysvetľovali občanom, čo vyskúmali. Majitelia, čiže podnikatelia, prijímajú objednávky na prieskum, vzápätí ich vykonávajú a potom ich aj vysvetľujú. To je bezprecedentné, to sa nedeje ani v rozvojových krajinách. U nás existuje symbióza politických štruktúr a agentúr - raz agentúra poslúži jednej, inokedy druhej strane. Občan sa tak stáva ich nedobrovoľným rukojemníkom, predmetom manipulácie a politických hier. Záleží však na ňom, aby falošných hráčov odhalil a odmietol.