Nedeľa 17. november 2019

extra plus

Júl 2013

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Mapa: internetMapa: internet

Najsmutnejší maďarský sviatok

Pre našich južných susedov je Trianon historickou krivdou, pre utláčané národy bývalého Uhorska aktom spravodlivosti

Ľudovít Števko

Maďarský inštitút v Bratislave si 5. júna s jednodňovým omeškaním pripomenul maďarský sviatok Deň spolupatričnosti premietaním stredometrážneho dokumentárneho filmu Dušana Trančíka Hodina dejepisu.

Tento film nakrútený s podporou Ministerstva kultúry SR a v spolupráci s Maďarským inštitútom, ktorý sme mali možnosť vidieť aj v Slovenskej televízii, by mal byť podľa hodnotenia maďarských učiteľov rozoslaný na všetky slovenské školy ako ukážka maďarsko-slovenského dialógu o Trianone v podaní mladej generácie.

Zámer Maďarského inštitútu sa podaril. Trančíkov film presvedčil auditórium, okrem pár výnimiek, že Trianon bol v intenciách poslanca za ultrapravicový Jobbik Tamása Gaudi-Nagya „pokusom o vraždu maďarského národa, pri ktorom pošliapali právo maďarského národa na sebaurčenie". 

Korunou onoho „trianonského podujatia" v Bratislave bol akýsi čudný poskok - moderátor, ktorý privítal účastníkov čistou maďarčinou a zlou češtinou, aby mu aj Slováci rozumeli.

Hodina dejepisu s otáznikmi
Samotný film vyvoláva rozporné hodnotenia. Trančíkov dejepis sa zväčša odohráva v slovenských a maďarských gymnáziách na Slovensku a iba okrajovo v školách v Maďarsku, pričom vo filme celkom absentujú slovenské školy u našich južných susedov, lebo režisérovi, podľa jeho vyjadrenia, nedovolili filmovať na maďarských školách.

Autorský zámer ako sa učí história Trianonu na oboch stranách Dunaja tak dostal na frak. Pravdepodobne by sme sa čudovali, čo sa učí mládež v Budapešti a Békešskej Čabe o tomto ich najsmutnejšom štátnom sviatku. Ale aj tak sú autentické výpovede maďarských študentov na slovenských školách prekvapujúce.

Istá študentka nemenovaného gymnázia sa vyjadrila takto: „Slováci nás v médiách a všade utláčajú. A my si chceme zobrať späť to, čo bolo naše. Určite by som chcela, aby sa Trianonská zmluva zrušila, aby to všetko bol znova Felvidék."Iná študentka o Slovákoch hovorí: „Oni sú obklopení hmlou, pre nich je ťažké správať sa priateľsky."

Nevieme, aký podiel na výsledku filmu mali nožnice, ale reakcie slovenských študentov na tému Trianonu boli podstatne miernejšie, vlastne ani nehovorili o maďarizácii a národnej genocíde Slovákov po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, o príčinách, ktoré viedli k rozpadu Uhorska a k Trianonskej zmluve, ktorú Maďari nazývajú trianonským diktátom. Hodinu dejepisu slovenská študentka dokonca okorenila svojskou výpoveďou: „Ja Slovensko ako také s jeho kultúrou a tradíciami moc nemusím.

Dokonca by som povedala, že som sa tu narodila omylom." V kontrapunkte sa jej rovesníčka z gymnázia na juhu Slovenska vyznáva takto: „Ja som hrdá, že som Maďarka, aj na našu históriu, aj na naše slávne osobnosti."

Fašista Horthy - svätý muž
Na margo niektorých hodnotení, ktoré vyzdvihujú autentickosť výpovede aj schopnosti študujúcej mládeže diskutovať, treba filmu z formálneho i obsahového hľadiska vyčítať nekonzistentnú poetizáciu témy spájajúcu čisto reportážne sekvencie hodín dejepisu.

Fiktívnu postavu maďarskej študentky zo starého predvojnového tabla tu predstavuje herečka Kristína Tóthová, ktorej autor Trančík vkladá do úst nostalgicko-poetické texty, zabiehajúce až do neprijateľných, trápnych replík.

Napríklad takto si fiktívna, spanilá maďarská deva spomína na krásne časy okupácie južného Slovenska: „Horthy vrátil našu školu do Maďarska, prišli ho vítať tisíce a volali mu na slávu. Bol svätým mužom." 

Prečo sa Trančík vzdal autenticity reportážneho rozprávania a uchýlil sa k poetickej fikcii a horthyovskej idealizácii, ktorá je kontroverznou témou aj v samotnom Maďarsku, vedel len on sám, keď písal tie texty. Hodina dejepisu tu pokrivkáva na obe nohy, bez akéhokoľvek vysvetlenia sa stotožňuje s maďarskou interpretáciou dejín.

Kým z maďarskej strany na tému „nespravodlivej" Trianonskej zmluvy hovorí Jakab György, profesor Selyeho univerzity v Komárne a Szabó Pál Csaba, riaditeľ múzea Trianonu, zo slovenskej strany nie je vo filme zastúpený ani jeden historik. Trianon má v Trančíkovom podaní len jednu možnú interpretáciu: maďarskú.

Veď prečo by sa inak tento film vyrábal v spolupráci s Maďarským inštitútom a prečo by sa prezentoval v čase najväčšieho oficiálneho maďarského smútku za predtrianonskými hranicami, ktoré boli pre Maďarov rajom a pre Slovákov, Nemcov, Rusínov, Ukrajincov, Rumunov, Chorvátov a Srbov žalárom národov? Alebo v týchto našich malých pomeroch sa stále praktizuje - kto ťa platí, toho pieseň spievaj?

Čo v Trančíkovom filme nebolo
Keď po premietaní filmu Hodina dejepisu zavládla v Maďarskom inštitúte atmosféra spokojnosti a režisér odpovedal na vopred pripravené otázky, ozval sa kritický hlas, ktorý upozornil na obsahovú nevyváženosť Hodiny dejepisu, lebo v nej absentoval výklad známej dejinnej udalosti zo slovenskej strany aj z objektívneho nadhľadu. 

Lenže to nemal kritik robiť, pretože sa na neho oboril istý človek, ktorý sa predstavil ako metodik slovenského dejepisu: „Povedzte, ako to teda podľa vás bolo - bol Trianon spravodlivý? Odpovedzte!"

Vo všeobecnom huriavku sa metodik dejepisu odpovede nedočkal. Sám asi o histórii veľa nevedel, keďže svojím výkrikom naznačil, že je presvedčený o nespravodlivosti spáchanej na Maďaroch. 

Jemu a jeho metodicky podriadeným treba dodatočne povedať, že Trianon bol spravodlivý k Maďarom, Slovákom a ďalším národnostiam mnohonárodného Uhorska, lebo podľa neodňateľného samourčovacieho práva im umožnil vytvoriť si vlastnú štátnosť alebo štátnosť v spojení s inými národmi na základe dobrovoľnosti.

Maďarský štát pred rokom 1918 neexistoval, existovalo len Uhorsko, v ktorom Maďari netvorili ani polovicu obyvateľstva a Trianonská zmluva vytvorila predpoklady na vznik prvého národného štátu - Maďarskej republiky. 

Maďarsko neprávom hovorí o strate dvoch tretín „svojho teritória", na ktorom žili iné, nemaďarské národnosti. Prirodzene, pri určovaní hraníc sa časti maďarského etnika ocitli mimo hraníc terajšieho Maďarska, podobne ako sa nemaďarské etniká ocitli mimo hraníc svojich materských krajín.

Vytyčovanie nových hraníc nebolo možné uskutočniť dôsledne na etnickom princípe, vzhľadom na národnostnú roztrúsenosť a neobjektívne štatistiky uhorského mnohonárodného štátu.

Maďari o tom neradi hovoria, ale do Maďarska boli po Trianone začlenené územia, na ktorých žilo viac ako 400-tisíc Slovákov, z ktorých po desaťročiach sofistikovanej asimilácie zostal iba zlomok.

Rakúšanov hranice netrápia
Ak by sa chceli historickými územnými princípmi oháňať naši západní susedia, museli by považovať za oveľa väčšiu národnú krivdu stratu obrovského územia svojho bývalého cisárstva. 

Je však zaujímavé, že Rakúšania si vnútri svojej krajiny nepestujú iredentu, nijaké šovinistické organizácie a hnutia, ktoré by sa dožadovali revízie hraníc.

Majú svoj moderný národný štát a rakúsko-uhorská monarchia je pre nich iba históriou, ktorej zákonitosti nedovoľujú zaradiť spiatočku. Maďarský smútok za stratenou hegemóniou v Uhorsku, v ktorom utláčali a pomaďarčovali iné národy, možno ako-tak pochopiť, ale nemožno na tom stavať štátnu doktrínu návratu „svojho teritória" pod starú uhorskú korunu.

V jednej z brožúr k výročiu Trianonu je napísané: „Znova položíme otázku: Môže to takto zostať? A odpovedáme nie, nie, nikdy! Csonka Magyarország nem ország, egész Magyarország menyország!" (Okyptené Maďarsko nie je štátom, veľké Maďarsko je nebeským rajom!)

Najväčší znalec uhorských i maďarských dejín Ladislav Deák k tomu svojho času napísal: „Maďarská interpretácia Trianonu vyznieva jednoznačne deštrukčne a neobjektívne, nedáva seriózne východisko pre národy strednej a východnej Európy a vychádza v ústrety jedine maďarskému nacionalistickému chápaniu."

Žiaľ, o objektívnom chápaní dejín sa z maďarských učebníc nedozvieme. A z filmu Dušana Trančíka Hodina dejepisu tiež nie, nech by ho na Febiofeste vyniesli hoci do nebies.

Fotografia a mapa:
Jedno zo stretnutí maďarských revizionistov. Nápis na tričku v preklade znie: Som starší ako Slovensko.

Takýmito mapami, založenými na historických klamstvách, a ďalšími nezmyslami maďarskí šovinisti doslova zaplavili internet.