Nedeľa 17. november 2019

extra plus

Júl 2013

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Foto: archívFoto: archív

Foto: SITAFoto: SITA

Robert Kaliňák: Šéfovať vnútru je adrenalín

Minister vnútra je za návrat k modelu troch krajov

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

„Sme silný tím," hovorí o svojich kolegoch zo Smeru bývalý právnik a podnikateľ, ktorý už jedenásť rokov pôsobí v politike. Ako študenta ho zaujímalo trestné právo a otázky bezpečnosti, čo bolo neskôr určujúce aj pre jeho pracovno-politickú kariéru. Politológovia o ňom hovoria ako o mužovi budúcnosti a toto tvrdenie asi nebude ďaleko od pravdy. Je podpredsedom najsilnejšej politickej strany na Slovensku, v exekutíve zastáva post podpredsedu vlády a po druhý raz stojí na čele silového rezortu. Minister vnútra Robert Kaliňák.

Vyrastali ste v Bratislave a ako sám hovoríte, pochádzate z učiteľsko-námorníckej rodiny, no napokon ste išli študovať právo. Už počas štúdia ste začali podnikať, pretože po predčasnej smrti otca ste sa museli starať o svoje živobytie sám. Ako právnik ste mali pred sebou sľubnú kariéru a v podnikaní sa vám tiež darilo. Prečo ste sa nakoniec dali na politické chodníčky?
Nebola to náhoda. Do osemnástich rokov som si myslel, že budem námorník, ale všetko zmenil rok 1989, keď som sa v študentskom hnutí stal členom koordinačného výboru. Vtedy sa začali moje prvé kontakty s politikou.

Nikdy ste neuvažovali o hudobnej kariére? Váš brat je gitarista skupiny Taktici, vy sám ste hrávali na saxofóne, dokonca ste si ako poslanec NR SR s touto skupinou aj verejne zahrali...
Chodil som síce do ľudovej školy umenia a absolvoval som dvanásť rokov hry na dychové nástroje - flauta, klarinet, saxofón. Ale profesionálne sa venovať muzike som určite nechcel. Ja sa ani nepovažujem za hudobníka v pravom zmysle slova. Aj keď dokážem niečo zahrať, nemyslím si, že mám nejaký veľký hudobný talent. Občas si doma na saxofóne zahrám klasiku osemdesiatych rokov. Na oddych je to úplne super.

Spolu s Robertom Ficom a ďalšími kolegami patríte k zakladajúcim členom strany Smer. Aké boli v roku 1999 vaše osobné pohnútky podieľať sa na vzniku novej politickej strany?
Je to dosť dlhá história. S Robertom Ficom som sa poznal už na fakulte. Práve som písal svoju prácu o treste smrti a on bol už poslancom. Spomedzi všetkých politikov mi bol najbližší práve on: rozumeli sme si, mali sme spoločné témy a rovnaké názory na mnohé otázky. A tak, celkom prirodzene, po jeho vystúpení z SDĽ v roku 1999 sme začali v tíme debatovať o založení novej politickej strany a v decembri v tom istom roku sa Smer stal realitou. Vtedy sa pre mňa začala úplne nová kapitola života.

Odvtedy ste boli dvakrát poslancom parlamentu a v súčasnosti ste druhýkrát ministrom vnútra. Je to citlivý rezort - mnohým sa nemusí páčiť činnosť polície alebo činnosť ministra. Dostávate aj výhražné listy?
Našťastie nie. Samozrejme, z času na čas príde reakcia na nejakú udalosť, s ktorou je niekto nespokojný. Polícia nikdy nebude patriť medzi najobľúbenejšie inštitúcie na Slovensku - už len preto, že dáva pokuty. Keby dávali pokuty napríklad aj hasiči, tak sú na tom rovnako zle ako policajti...

O policajných zlyhaniach sa hovorí častejšie ako o tom, že podobne ako hasiči chránia majetok a životy ľudí...
Polícia je často tá posledná inštancia, ktorej človek zavolá, keď sa cíti ohrozený. Policajti mnohokrát riskujú svoje životy - potvrdzujú to nielen zranenia, ale aj straty na životoch, ktoré máme najviac spomedzi všetkých bezpečnostných zložiek. Spomeňte si na prípad, keď v Novom Meste nad Váhom psychicky narušený človek pobodal dvoch policajtov, ktorí ho nechceli spacifikovať zbraňou, pretože chápali, v akom je duševnom stave. Jedného z policajtov to stálo život. Viacerí odborníci sa vtedy v novinách vyjadrovali, že sa malo postupovať ráznejšie. Na druhej strane, keď polícia postupuje rázne, kritizujú ju za neprimerané použitie sily. Mojou úlohou ako ministra je „zliznúť" si kritiku a vytvoriť policajtom priestor, aby mohli zodpovedne vykonávať svoju prácu.

Absolvovali ste kurz sebaobrany? Chodíte do terénu ozbrojený?
Nie. Ako študent som chodil na džudo a neskôr som sa ako pretekár venoval športovej streľbe. So zbraňou nechodím, maximálne si idem zastrieľať na strelnicu, aby som si zaspomínal na staré dobré časy. Človek má mať odvahu prísť do terénu, do ľubovoľnej obce na Slovensku, rozprávať sa s ľuďmi a prijať dobre myslenú kritiku od občanov. Je to iné kritické slovo ako od novinárov.

Ktoré stránky vášho života v ministerskom kresle považujete za príjemnejšie a ktoré za menej príjemné?
Za menej príjemnú považujem byrokraciu, tie obrovské podpisové knihy, ktoré prenasledujú každého ministra. Napríklad drobná úprava platových náležitostí prednostov obvodných úradov si vyžaduje dvakrát 50 podpisov. Potom sú tu tie príjemnejšie veci, medzi ktoré zaraďujem prácu v teréne.

Čo vás nepríjemne prekvapilo, keď ste po necelých dvoch rokoch znovu nastúpili do funkcie ministra vnútra?
Patrím medzi ľudí, čo sa psychicky nevyčerpávajú vecami, ktoré už nedokážu napraviť a zmeniť. Usilujem sa robiť nadstavbu. Faktom však zostáva, že to, čo dobieham s veľkými ťažkosťami, je vybavenosť polície. Pokiaľ ide o výstroj, máme prázdne sklady. To bola aj jedna z motivácií, prečo sme začali s úpravou verejného obstarávania - napríklad pištole sa obstarávali dva roky. A keď to už vyzeralo veľmi dobre a súťaž bola dobre vypísaná, Úrad pre verejné obstarávanie ju z nepochopiteľných dôvodov zrušil.

Veľká novela zákona o verejnom obstarávaní nadobudla účinnosť 1. júla 2013. Neznamená prijatie tohto zákona priveľkú centralizáciu vo verejnom obstarávaní, ako sa to spomínalo v niektorých médiách?
Nie som panovník, ktorý tu bude sedieť večne. Niektorí ministerskí úradníci majú také úslovie, že minister je iba krátkou epizódou v ich úradníckom živote... Z tohto pohľadu nie je táto novela šitá na mieru jedného ministra. Je fakt, že obce boli demotivované čerpať eurofondy, pretože s tým boli spojené obrovské problémy. Vždy tam musela byť spoluúčasť, vždy sa nejaké firmy sťažovali, potom nasledovali korekcie. Niektoré špekulantské firmy nechali veci rozostavané, nezaplatili dodávateľom a obciam hrozilo, že musia prostriedky vrátiť, pričom nemali z čoho. Stav vecí ešte zhoršila bývalá vláda v mene nejakej fiktívnej transparentnosti. Škandály daňového riaditeľstva ukázali, že dovtedy platný zákon nestačí. Priestor pre obstarávanie má každý, zákon ho nikomu neberie, ide len o jednoduchší, rozumný spôsob obstarávania.

V čom je jednoduchší?
Napríklad pri nákupe áut je jednoduchšie, ak ich pre ostatné rezorty nakúpi naše ministerstvo, pretože pri nákupe povedzme tisíc automobilov máme lepšiu cenu, ako keby si úrady nakupovali samostatne po tri-štyri autá. To je iba časť našej motivácie. Okrem toho sa snažíme vybaviť si to s podvodníkmi, ktorí priviedli na cintorín firiem veľké množstvo živnostníkov a stredne veľkých podnikateľov, lebo im jednoducho nezaplatili. Tento zákon prešiel aj s podporou časti opozície a prijala ho aj väčšina mimovládnych organizácií, čo dokazuje jeho opodstatnenie.

Program ESO je doteraz najväčšia reforma verejnej správy od roku 1989. Nie je motívom zmien okrem efektívnosti a konsolidácie verejnej správy najmä vôľa po koncentrácii a upevnení moci ústrednej vlády, ako vás kritizuje opozícia?
Táto kritika svedčí o neznalosti slovenských pomerov. My si myslíme, že decentralizácia štátnej správy, ktorá sa prijala na začiatku tohto storočia, bola nesprávna, lebo výrazne predražila služby občanom bez toho, aby ich skvalitnila.

Čo konkrétne spôsobila decentralizácia?
Namiesto jedného logistického zabezpečenia štátnej správy v regiónoch ich máme desiatky. V mnohých mestách sú úrady rozhádzané po celom meste a keď chce občan vybaviť svoju bežnú agendu, potrebuje na to počas svojho života dva roky dovolenky. A to nehovorím o takých extrémoch ako Šaľa, ktorá územno-správne patrí do Nitrianskeho kraja a ľudia si chodia vybavovať veci do Nových Zámkov aj do Nitry, pričom jurisdikciu a právne veci majú v Galante, v Trnavskom kraji. To je neakceptovateľné, preto chceme zlučovať úrady. Nejde o koncentráciu moci, ide o ústretovosť smerom k občanom, aj o úspory prostriedkov - zaviazali sme sa, že do konca volebného obdobia budú vo výške 700 miliónov eur.

Bude to stačiť vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu?
Ukazuje sa, že nie. Už dnes vieme povedať, že túto sumu prekročíme. Jednoducho, musíme ju prekročiť.

Nedávno sa premiér vyjadril, že by bol za návrat modelu troch krajov, ktorý tu dlhodobo fungoval. Čo si o tom myslíte?
Úplne s tým súhlasím. S VÚC sa občania jednoducho nestotožnili - veľakrát ani nevedia, čo vlastne pre nich robí samosprávny kraj či župa. Nákladnosť regionálnej verejnej správy je podľa mňa vysoká na to, aký má prínos pre štát a občana. Samozrejme, župani majú na starosti veľa vecí, cesty, stredné školy, a tak ďalej. Ale to všetko predsa robil donedávna štát alebo miestna samospráva. Šéf regionálneho územno-správneho celku by mal stáť na čele väčšieho útvaru s počtom minimálne milión obyvateľov, tak ako vo väčšine krajín EÚ. Realizovateľnosť tejto predstavy je však vzdialenejšia téma, pretože voľby do VÚC sú prakticky predo dvermi, čiže súčasný stav sa opäť na jedno volebné obdobie „zabetónuje".

Pre verejnosť je stále aktuálnou témou kauza Gorila. Podarí sa vám ju dotiahnuť do úspešného konca ešte počas tohto volebného obdobia? Nemalo by byť riešenie veľkého korupčného a klientelistického škandálu v Česku pre Slovensko príkladom?
Vyšetrovanie nie je súťaž v rýchlosti. Prípad Gorila je veľmi komplikovaný z viacerých dôvodov: je veľmi starý a ukazuje sa, že niektoré opisované skutočnosti sú v realite trochu iné, a preto policajti musia prácne hľadať iné dôkazy. Každé vyšetrovanie v našom štáte riadi prokuratúra a v tomto prípade špeciálna prokuratúra. Ťažko povedať, ako ďaleko je vyšetrovanie prípadu. Keď sa rozprávame o tom, či sa niečo podobné ako v Česku stalo aj na Slovensku, musím povedať, že všetko sme zažili aj u nás. Za Dzurindovej vlády sme zažili kupovanie poslancov, zažili sme zneužívanie tajných služieb na sledovanie ľudí. Otázkou je iný prístup polície a časový odstup, preto napríklad aj vyšetrovanie prípadu Gorila trvá dlhšie. Ale netreba byť pesimistom.

Prípad Gorila je možno zložitý, ale neťahá sa banálna kauza Hedvigy Malinovej-Žákovej aj na slovenské pomery príliš dlho? V čom je podľa vás problém?
Kauza Hedvigy Malinovej bola uzavretá, ak sa nemýlim, v druhej polovici roka 2006 uznesením vyšetrovateľa, že sa skutok nestal. Odvtedy polícia na tomto prípade neurobila nič. Počas jesene do toho vstúpila generálna prokuratúra, ktorá videla v konaní pani Malinovej ďalší potenciálny trestný čin, a odvtedy konala sama. Prešlo šesť rokov a odvtedy nemá ministerstvo vnútra s tou kauzou nič spoločné. Takže čo je v spise a akým smerom sa vec uberá, viem len z médií alebo z vyjadrení jej advokáta.

Dôkazy, že ju niekto zbil, neexistujú. Platí teda váš výrok, že Hedviga klamala?
Pokiaľ ide o túto vec, mám pokojný spánok. Stíhanie Hedvigy Malinovej môžeme pomenovať rôzne, ale zatiaľ platí status, že nikto nikdy nevyvrátil záver vyšetrovania, ktorý urobila polícia.

Prečo sa potom bývalá vláda ústami Ivety Radičovej Hedvige ospravedlnila?
V tom jej vyjadrení bolo toľko podmieňovacích spôsobov, že by som to ani nenazval ospravedlnením.

V čase, keď kauza vypukla, médiá vás aj premiéra obviňovali zo spôsobu, ako ste verejne vstúpili do celého prípadu. Kto vlastne túto záležitosť spolitizoval?
Mnohí si už nepamätajú, aký bol na nás vyvíjaný tlak. O reakciu žiadali európske inštitúcie. Boli aj rozhorčené reakcie z Maďarska, ale aj médiá, čo politizovali celý prípad. Béla Bugár mi denne vyvolával, čo na tom tak dlho vyšetrujeme, prečo mlčíme. Mohli sme nereagovať? Po skončení vyšetrovania sme zvolali tlačovú konferenciu a zaujali k celej veci stanovisko. Môžem k tomu povedať len toľko, že čo som povedal vtedy, povedal by som aj dnes, s jedinou malou opravou - popri iných dôkazoch by som uviedol, že DNA tej istej osoby nebola overená len v jednom prípade, ale bola potvrdená na dvoch rôznych typoch dôkazového materiálu.

Všade vo svete sa zhoda DNA považuje za nespochybniteľný dôkaz...
Pre mňa je podstatná práca polície. O niektorých udalostiach budem môcť hovoriť, až keď bude všetko uzavreté. Teraz môžem povedať iba to, že v prvých dňoch a týždňoch mali policajti mimoriadny záujem odhaliť páchateľa. Na akciu, ktorá stála veľmi veľa peňazí, sme nasadili vyše 280 policajtov, ktorých národnostné zloženie kopírovalo národnostné zloženie v štáte. Veľká časť ľudí, čo sa na prípade podieľali, sa doteraz cíti dotknutá tým, keď niekto z toho robí slovensko-maďarskú tému.

Za necelé dva roky vlády Smeru sa vám na poste ministra vnútra podarilo presadiť niektoré dôležité zákony a nariadenia, ale kriminalita je stále neuralgickým bodom našej spoločnosti. Čo treba ešte zmeniť a zlepšiť vo vašom rezorte?
S organizovaným zločinom sme si v posledných rokoch relatívne dobre poradili. Keď si uvedomíme, že sú za nami roky, keď boli štandardom stovky zločinov vrážd a že minulý rok sme mali približne sedemdesiat vrážd s vyše 95-percentnou objasnenosťou, potom z pohľadu závažnej kriminality máme veľmi dobré výsledky. Poklesli krádeže vlámaním a podstatne aj krádeže áut. Zásadným problémom je však denná kriminalita, ktorá veľmi trápi občanov v niektorých regiónoch. Ide o kriminalitu marginalizovaných skupín v Jelšave, Tisovci, Trebišove, Sečovciach, v oblasti Slovenského raja... Musíme to napraviť prostredníctvom rómskej reformy, cez prístup bezpečnostných zložiek, ale aj cez nápravu medziľudských vzťahov, ktoré sú dlhodobo pošramotené. Popri programe ESO nás čaká druhá veľká reforma, kde sa budú dosahovať výsledky len pomaly a ťažko.

Vidíte aj nejaké konkrétnejšie riešenia tohto problému?
Určité riešenia a mnoho dát nám poskytujú rómski špecialisti, ktorí sú integrovaní v lokalitách s najväčšími problémami. V mnohých osadách majú Rómovia ambície žiť lepšie, sú schopní integrácie, dá sa s nimi pracovať a dokážu žiť spôsobom, ktorý nie je pre nikoho obťažujúci.

Smer-SD je jediná strana na slovenskej politickej scéne, ktorá sa zatiaľ priam zázračne vyhla turbulenciám štiepenia, odchodom poslancov, vytváraniu platforiem. Čomu pripisujete ten často skloňovaný pojem, ktorému sa hovorí jednota strany?
Náš tím je veľmi silný, pretože je kompaktný. Už som čítal v niektorých novinách, že tá jednotnosť Smeru už kde-komu lezie na nervy. Chápem, že niekomu vyhovuje chaos - nám nie. Zostava Smeru sa tvorila roky, je prirodzená, neformovala sa násilne. Ja som sa do predsedníctva strany dostal po troch rokoch práce a za podpredsedu strany ma zvolili po dvoch rokoch v parlamente. Podobný vývoj mali aj Pavol Paška, Marek Maďarič a ďalší kolegovia. V Smere sa intenzívne pracuje, aby sa dostala k slovu aj nová generácia politikov ako Peter Kažimír, Peter Žiga, Richard Raši alebo Peter Pellegríni.

Verejnosť vás vníma ako druhého muža v Smere, politológovia hovoria, že ste politik s budúcnosťou. Stále častejšie sa hovorí a píše o blížiacich sa prezidentských voľbách, v ktorých má veľkú šancu uspieť súčasný premiér Robert Fico - pravdaže, pokiaľ by sa rozhodol kandidovať. Hovorí sa, že v prípade, že sa Fico stane hlavou štátu, ste práve vy najhorúcejším kandidátom na prevzatie funkcie predsedu strany a premiéra. Ako to vidíte vy?
Lepšiu otázku nemáte?

Ľudí to zaujíma...
Chápem, že pre novinárov je téma prezidentských kandidátov aktuálna, ale pre Smer bude aktuálna v decembri. Dovtedy by som ju nerozoberal, pretože máme všetci veľa inej práce. Takto sa na vec pozerá aj premiér.

Ale predsa, je to čisto teoretická otázka, na ktorú sa dá teoreticky odpovedať áno - nie: Prijali by post šéfa strany Smer, prípadne predsedu vlády, keby nastala spomínaná situácia?
Je mi ľúto, nemôžem na to odpovedať. Pre mňa je najpodstatnejšia taká spolupráca, ktorá funguje teraz. Tak ako je nastavený systém, je pre mňa jediná vyhovujúca a jediná správna alternatíva, každá iná môže byť horšia. Poviem úprimne, mám rád svoju prácu, netúžim byť predsedom strany ani premiérom. Platí, že Robert Fico je predseda vlády, Pavol Paška je predseda parlamentu, ja si plním úlohy vo vláde. Netuším, ako sa rozhodne Smer, netuším, ako budeme reagovať na výzvu prezidentských volieb.

Vás prezidentská kandidatúra neláka? Ste mladý, ale na prezidenta už vek máte...
To je pravda, že spĺňam ten limit, lenže ja som človek výkonu, som rád v teréne a nemám rád červené koberce a ceremónie. Takže toto ma skutočne neláka.

Z vášho bezprostredného okolia vieme, že vaše pracovné nasadenie je obdivuhodné, denný pracovný program máte rozplánovaný dobre že nie na minúty, pričom veľkú časť z neho tvorí práca priamo v teréne. Určite je to vyčerpávajúce. Ako zvyknete relaxovať?
Už dobrých 25 rokov jazdím na motorkách. To je môj absolútny relax a záľuba. Motorky ma sprevádzajú odvtedy, čo som si ako chlapec po prvý raz sadol na babetu.

Takže keď máte voľno, z ministra sa zmeníte na motorkára?
Je to tak.

Bez ochranky?
Niektorí moji ochrankári sú tiež motorkári. Niekedy, samozrejme, musí byť človek aj celkom sám a poviem vám, že na motorke si človek dokáže najlepšie usporiadať myšlienky a vyčistiť hlavu.

Čo je pre vás väčší adrenalín - jazda na motorke alebo šéfovanie silovému rezortu?
Určite to druhé. Je to väčší adrenalín ako akýkoľvek šport. Skok z lietadla alebo bungee jumping trvá krátko, len niekoľko minút, ale nebezpečná operácia, pri ktorej môže prísť k ohrozeniu života ľudí, môže trvať hodinu-dve, a to sa podobá situácii, ako keby ste hodinu-dve viseli na krídle lietadla v päťtisícmetrovej výške.

Fotografie:
„Polícia nikdy nebude patriť medzi najobľúbenejšie inštitúcie na Slovensku - už len preto, že dáva pokuty."

So súčasným premiérom spája Roberta Kaliňáka dlhoročné priateľstvo.

Pred tlačovkou...

Po úspešnej akcii v teréne.