Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Slovensko v batohu

So spisovateľom a publicistom Drahoslavom Machalom

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Keby sme mali charakterizovať vašu tvorbu, tak väčšinu z toho, čo ste napísali, tvorí literatúra faktu. Z čoho pramení váš záujem o tento druh literatúry?
Vždy ma zaujímali fakty, lebo sa nedajú obísť, musia sa rešpektovať a potom na základe ich štúdia možno podať rekonštrukciu istých udalostí. Zvykol som si na tento spôsob, mám s ním skúsenosti. Tak som písal napríklad knižky o Hemingwayovi alebo o slovenských pilotoch v Anglicku. Samozrejme, písal som aj poviedky a napísal som aj román.

Ako ste sa dopracovali k témam literatúry faktu, čím ste sa inšpirovali?
Z vlastného štúdia a počas štyridsaťročnej práce v novinách som prišiel na veľa zaujímavých tém. Orientoval som sa na vyhľadávanie významných osobností, Slovákov svojou identitou,  akých si v Uhorsku prisvojili Maďari, alebo takých, ktorí sa presadili v Európe. Napríklad by som mohol spomenúť fyzika a vynálezcu Štefana Jedlíka, alebo pedagóga a polyhistora Samuela Tešedíka a z nedávnej histórie pilota britského kráľovského letectva, generála Otta Smika, ktorého vyznamenal Juraj VI., otec súčasnej britskej kráľovnej Alžbety II. Je až neuveriteľné, koľko skvelých ľudí vzišlo z tohto národa, koľko ich v minulosti študovalo na európskych univerzitách, v Padove, Jene, Paríži, vo Viedni, vo Wittenbergu.

Vaším najväčším rozpracovaným projektom je Slovenská vlastiveda. Bolo toto dielo prirodzeným vyústením vášho záujmu o slovenské dejiny?
Keďže mi všetky spomínané témy o významných ľuďoch a udalostiach prešli rukami a neraz som o nich písal, zrazu som si povedal, že by som mal napísať čosi ako vlastivedu, alebo dobrodružstvo poznávania, aby aj môj vnuk Samuel a vnučka Marína nadobudli isté poznanie o svojej vlasti.

Nebol motívom pre napísanie vašej vlastivedy aj poznatok, že na Slovensku máme deficit vlastenectva?
Prirodzene. Kamil Peteraj napísal peknú definíciu vlasti. Podľa neho vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, ale v ktorej sa zároveň cítime bezpečne. Moja vlastiveda je pokus o to, aby sa ľudia naučili milovať svoju dedinu, a tým, že budú o nej veľa vedieť, nadobudnú k nej vzťah úcty. Ak vo svojom kraji nájdem viac udalostí a významných osobností, odrazu sem môžem zaradiť aj seba.

Pri všetkej úcte k vašej erudícii, nebol to extrémne náročný zámer preštudovať materiály z početných archívov a napísať tisíce strán originálneho textu?
Keď som sa rozhodol, ešte som netušil, aký bič si na seba pletiem. Až teraz, keď na tom pracujem, som pochopil, čo vytvoril Matej Bel, autor moderných dejín súvekého Uhorska. Nejdem sa porovnávať s týmto geniálnym Slovákom, ale viem, aká je to ťažká, heuristická práca. Dal som si však domácu úlohu. Povedal som si: Napísal si Veterné topánky o Taliansku, Francúzsku, Provence, o Rusku - je čas napísať o Slovensku.

Najprv ste objavovali svet a potom ste našli Slovensko?
Keď vyšla moja knižka o Provence, Nina Hradiská napísala, že Machala síce cestuje po Európe, ale vo svojom batohu si vždy nesie Slovensko. Vystihla to, lebo čo som videl, porovnával som so Slovenskom. Vždy som hľadal miesta, kde boli Slováci a čo by sme si mali z tej či onej krajiny prevziať pre seba. Moja motivácia pre napísanie vlastivedy bola: vrátiť Slovensku, čo mi v živote dalo.

Zo zamýšľanej sedemdielnej vlastivedy už vyšli štyri diely, teda vaša rozsiahla práca sa dostala do druhého polčasu. Predtým, ako ste sa pustili do diela, absolvovali ste nejakú prípravu?
Priznám sa, že som sa musel učiť a musel som premýšľať, ako na to ísť, akú metodiku zvoliť. Vedel som však, čo chcem, že vlastiveda musí byť o udalostiach a osobnostiach, pretože Slováci málo vedia o svojich veľkých osobnostiach a málo vedia o historických udalostiach z nášho hľadiska. Samozrejme, uhorské dejiny sú naše dejiny, my sme ich významne ovplyvňovali. Veď Vajka, ktorý sa stal svätým Štefanom, opásali v Bíni mečom nitrianski veľmoži Hunt a Poznan.

Vlastiveda nie je len rýdzo historickou prácou. Popri faktografii je čitateľovi zrejmé, že ju napísal spisovateľ - esejista či reportér. V tom je jej originalita. Koľko topánok ste pri práci zodrali ako reportér?
Práca reportéra sa nemeria počtom zodratých topánok. Učil som sa od Hemingwaya, Mňačka, Mináča a od nich viem, že reportér, ktorý nie je na mieste a nepodáva svedectvo, nie je nijaký reportér. Vždy som sa usiloval prísť na miesto, aby som zavoňal to, čomu sa hovorí genius loci. Túlanie sa po Slovensku bolo pre mňa ako otváranie čarovnej skrinky, objavovanie úžasných, často neznámych vecí.

Čo bolo pre vás na potulkách najväčším prekvapením?
Najväčším prekvapením boli pre mňa Košice, lebo my západniari si myslíme, že za Košicami sa končí Slovensko. Lenže za Košicami je ešte 120 kilometrov, tam sú slovenské mestá Trebišov a Michalovce, kde žijú ľudia, čo sa nehanbia za svoju slovenskosť. Nie náhodou má Matica slovenská veľa svojich priaznivcov na východe.

Na Slovensku máme naslovovzatých historikov, spisovateľov i novinárov, ktorí popularizujú slovenské dejiny. Prečo sa ich bádateľskej práci a názorom nedostáva väčšej publicity?
To, čo robil Miroslav Pius v Nemčiňanoch, ako zozbieral významné archeologické vykopávky a vydal ich knižne ako archeologickú encyklopédiu Tekova a Hontu, to sú veci na úrovni objavenia Tróje. Ale tieto prevratné objavy sa nedostanú do povedomia širšej verejnosti, lebo ich ignoruje Slovenská televízia, ktorá nie je ani verejnoprávna a už vôbec nie slovenská. A tak si mnohí pripadáme ako štúrovci z 19. storočia - prihovárame sa národu, ale slovenský mediálny priestor nemáme.

Nie je to najmä nešťastie nášho hlavného mesta?
Bratislava nie je Slovensko. Bolo to skvelé mesto, ale dnes je nešťastné, ožiarené protislovenskými médiami. Pritom stačí prejsť 30 kilometrov za Bratislavu a tu pulzuje normálny slovenský život.

Bratislava je okrem Nitry zviazaná so slovenskými i stredoeurópskymi dejinami viac ako ktorékoľvek iné mesto na Slovensku. Na hradnom kopci stála trojloďová veľkomoravská bazilika, najväčšia na Slovensku, neďaleko stál staroslávny Devín. Prečo potom niektorým Bratislavčanom prekážal na hrade Svätopluk?
Argumentovalo sa všeličím. Boli aj také pripomienky, že kráľ Svätopluk v Bratislave nikdy nebol, čo je v rozpore s historickými poznatkami. Predsa je historicky doložené, že Svätopluk spod Bratislavy v roku 882 urobil prvý veľký výpad do Východnej Marky. Podľa Fuldských análov bolo Svätoplukovo vojsko také veľké, že prechádzalo úžľabinou Dunaja od svitu do mrku. O rok neskôr Svätopluk dobyl územie až po Sávu a Drávu - to je tisíc kilometrov. Aké to muselo byť vojsko, aký to bol stratég. Pápež nazval Svätopluka milovaným synom a Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že bola v rovnoprávnom postavení s Východofranskou ríšou a Svätopluk sa tým stal kráľom de facto i de iure. A my tu budeme meditovať o tom, či bol alebo nebol v Bratislave, či bol alebo nebol kráľ.

Keby išlo len o meditácie, ale proti Svätoplukovej jazdeckej soche sa organizovala v Bratislave hotová vzbura. Čo sa vlastne na Slovensku deje a prečo?
Svätoplukovská tradícia je štátotvorná tradícia a tá nezmyselná vzbura proti Svätoplukovi bola preto, lebo niektorí sa so Slovenskom ako samostatným štátom nestotožnili. Žijú v ňom ako cudzinci, vymedzujú sa voči nemu, cítia sa tu ako na návšteve. Milan Rúfus o tých, čo nemajú radi svoju vlasť, povedal, že sú tu náhodou ako na letnom byte.

Nemrzí vás súčasná uniformita názorov väčšinových médií, jednostrannosť, ktorá nepripúšťa inú pravdu, len tú svoju?
Jednostrannosť sa vždy vypomstí. Jednostranná televízna muchotrávka Štefan Hríb sa rovnako vypomstí ako jednostranné filmy Piussi a Kirchhoffa, lebo títo ľudia a novodobí vládcovia médií robia to isté ako bývalý režim pred jeho pádom - myslia si, že sú majitelia pravdy. V tom je ich veľký omyl. Svojou jednostrannosťou pestujú v mladých ľuďoch kritické myslenie a netušia, že ich slobodomyseľní ľudia, ktorí vedia čítať ich manipulácie, raz vyhodia zo sedla.