Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Kresba: Andrej MišanekKresba: Andrej Mišanek

Foto: SITAFoto: SITA

Prezidentománia

O najvyšší post v štáte má záujem množstvo figúr z rozleptanej pravice

Ľudovít Števko

S uchádzačmi o post hlavy štátu sa roztrhlo vrece. Okrem zopár politických harcovníkov sa na inflačnej kandidátke ocitol celkom slušný počet outsiderov, ktorí neľutujú premárnený čas a peniaze na nastávajúcu exhibíciu podľa volebného hesla: Nie je dôležité zvíťaziť, ale zviditeľniť sa.

Len ťažko možno bez pomoci psychológa alebo psychiatra pochopiť motiváciu ľudí, ktorí sa nahrnuli do podateľne NR SR s podpisovými hárkami umožňujúcimi vstup do prezidentskej kampane - do tej veľkej reality šou za sprievodu televíznych kamier a všadeprítomného bulváru. Zasa sa bude mať obecenstvo, presýtené podenkovými televíznymi seriálmi, na čo pozerať a o čom hovoriť.

Premena na dobrého anjela
Prečo Prezidentský palác láka napríklad známeho srdcového chirurga, rovnako známeho herca alebo vedca, ktorí si užívajú svoj blahobyt v oveľa príjemnejšom prostredí vilových štvrtí, si možno len domýšľať.

Chcú si v dôchodkovom veku dokázať, že na to majú, že im k dosiahnutým úspechom chýba už len aureola hlavy štátu?

Pravdaže, v tzv. demokratickej spoločnosti má každý právo ašpirovať na čokoľvek, teda aj na najvyššiu funkciu v štáte. Najmä, ak stavíme na nevyspytateľnosť voličov a vrtkavosť šťastia. Lebo keď je šťastie unavené, sadne aj na toho nepravého.

Aký by vlastne mal byť kandidát na prezidenta? Dôveryhodný milionár, nábožný politik, ateista či nadstranícky intelektuál? Ani jedna z týchto vlastností ešte nič nehovorí o jeho schopnostiach zastávať úrad.

Nech sa už pozeráme na vec z ktoréhokoľvek konca a nech nedôverujeme nijakej politickej strane, isté je, že prezident musí byť skúsený politik a nie politický amatér, ktorý sa bude učiť od svojich poradcov.

Väčšina ašpirantov požiadavku politických skúseností nespĺňa a nemá ani predstavu o prezidentskej funkcii.

Ak si Andrej Kiska myslí, že na post hlavy štátu stačia milióny, prezentácia podnikateľskej úspešnosti v Trende a medializovaná tvár dobrého anjela, treba ho vyviesť z omylu.

Riadenie štátu nemá nič spoločné s riadením nebankových spoločností Triangel a Quatro, ktoré kandidát na prezidenta založil a na splátkovom manažmente za pár rokov fantasticky zbohatol.

V roku 2005 Kiska firmy predal talianskemu majiteľovi VÚB za vyše 1,6 miliardy korún a založil charitatívnu organizáciu Dobrý anjel. Nebolo to nič nové, veď už staroveký mysliteľ a básnik Horatius ironicky napísal: „Ó občania, najprv si musíme nahrabať peňazí, až po nich príde cnosť."

S vesmírnou energiou na Hrad
Známy podnikateľ a top manažér vydal aj knihu o svojej „strastiplnej" ceste za bohatstvom pod názvom Cesta manažéra z pekla.

Kniha sa začína v štýle filmového pôvabu buržoázie Luisa Buňuela: „V čase, keď píšem tieto riadky, som na Seychelách. Sedím na verande krásnej vily hotela Hilton priamo nad priezračným morom."

Škoda, že autor nič nepíše o technikách, ako sa mu kotili peniaze v splátkových spoločnostiach a celý jeho výtvor je iba prvoplánovou prezentáciou vlastnej filantropie. Podľa všetkého sa známy veľkopodnikateľ pripravoval na prezidentskú kandidatúru dlhodobo.

Cez e-mailovú databázu Anjelskej pošty si dal urobiť prieskum o svojich možnostiach, a keď sa našlo dosť priaznivcov, ktorí ho vyniesli v preferenciách vysoko hore, obsypal Slovensko bilbordmi, zaplatil si reklamu v tlači a pustil sa do kritiky Roberta Fica, ktorého považuje za svojho protihráča v druhom kole.

Do kampane za jeho zvolenie sa zapojila aj obskúrna scientologická sekta, ktorá preňho zorganizovala verejné prezentácie.

Nuž, cesty a prostriedky ako naplniť túžby po Prezidentskom paláci sú pozoruhodné a pozoruhodné sú aj vyjadrenia niektorých kandidátov.

Poslankyňa za OĽaNO Helena Mezenská, ktorá sa živí vesmírnou energiou, hodlá v prezidentskom kresle dôsledne zaviesť inštitút referenda, aby občania rozhodovali o všetkom.

Dá sa tomu rozumieť tak, že by sa referendá konali pravdepodobne každý týždeň, keďže by zanikli politické strany. A možno aj parlament, pretože podľa tejto kandidátky sedia v NR SR tuční poslanci, ktorí pre svoju obezitu nevedia rozmýšľať. Jej slová treba zapísať do análov zlatými písmenami.

Mesiášsky komplex
Kandidát SMK Gyula Bárdos si na kreslo slovenského prezidenta netrúfa ani s podporou Viktora Orbána. Jeho cieľom je len a len zviditeľnenie SMK, ktorá sa potĺka na periférii slovenskej politickej arény, a on sám môže získať nejaké body iba na juhu Slovenska.

Vlastne nebude mať istotu ani ako prezident autonómie žitnoostrovských Maďarov, pretože voliči Mosta-Híd dajú svoj hlas spoločnému kandidátovi tzv. Ľudovej platformy Pavlovi Hrušovskému.

Osobne Bárdosa neúspech v prezidentských voľbách nemusí mrzieť, veď u bratislavského župana Pavla Freša má už zabezpečené dobre platené teplé miesto.

S mesiášskym komplexom vstupuje do prezidentskej kampane herec a politik vo výslužbe Milan Kňažko, ktorý hodlá nastaviť proti súčasnej „totalite Smeru" hruď starnúceho revolucionára. Táto úloha mu pristane viac ako neužitočné poskakovanie okolo Václava Havla za oných čias.

Vymenovať všetky figúry obliehajúce Prezidentský palác je dosť únavné. A nech sa dostane do druhého kola volieb ktokoľvek z rozleptanej pravice - namyslený Procházka, nezáživný Hrušovský, vyslúžený revolucionár Kňažko alebo milionár v rúchu dobrého anjela - šance uspieť proti Robertovi Ficovi sú neveľké.

Boj všetkých proti jednému sa nevyplatí, najmä ak oponenti dominantného súpera nedokážu okrem toho boja vymyslieť nič iné, povzbudzujúce pre Slovákov. Pán Boh má iné starosti - motyka nevystrelí.


Najsvätejší bocian

Keď pred rokmi televízna redaktorka vyzvala Pavla Hrušovského, aby pred kamerami zaspieval alebo aspoň zarecitoval text druhej slohy slovenskej štátnej hymny, potuteľne sa usmieval ako školák, nachytaný na hruškách. Nevzdal sa a vlastnou tvorbou verše komicky skomolil, akoby sa snažil vyhnúť päťke pri recitácii básničky Kristy Bendovej.

Táto úsmevná epizódka len dotvára obraz kádéháckleho mastodonta, 23 rokov pôsobiaceho na najvyšších poschodiach politiky, svojho času v druhom najvýznamnejšom úrade štátu, ktorého hymnu nepozná.

Obraz naoko bigotného katolíka, ktorý sa v politickej mocibažnosti neváhal spriahať s najtuhšími liberálmi a ľavičiarmi, šéfa parlamentu štátu, ktorý pôvodne ani nechcel a v ktorom sa najnovšie uchádza o žezlo prezidenta.

Hrušovského kariéra je spätá s rodným KDH, ktorému temer desaťročie šéfoval a za ktoré sa už po prevrate uvelebil vo federálnych trafikách vtedajšieho Československa. Zato keď v roku 1992 prišlo vo vtedajšej SNR ku kľúčovému hlasovaniu o prijatí Deklarácie o zvrchovanosti SR, Hrušovský bol v jednom šíku so svojimi súkmeňovcami proti.

Keď sa v roku 2010 zmocnila vlády rovnako protislovenská premiérka Iveta Radičová, KDH vytvorilo kresťansko-liberálno-maďarónsky zlepenec a kresťan Hrušovský oddane slúžil ako podpredseda NR SR nekresťanskému liberálovi Richardovi Sulíkovi.

Napokon - už bez Sulíka - po prehratých voľbách vypučala bizarná Ľudová platforma, rovnako vitálna ako samotný Hrušovský, ktorého nominovala za prezidentského kandidáta.

Svätožiaru mu pridŕža jeho stranícky šéf Ján Figeľ, s ktorým bezkonkurenčne vedie v tvorení floskúl pri bezobsažných vyhláseniach prednesených s iskrou povestného uspávača hadov.

A tak najživším Hrušovského politickým počinom bolo predstavenie plyšového bociana ako volebného maskota hnutia a ako symbolu rodiny.

Nevedno, či kádéhácky kostolnícky výklad rodiny spočíva v premise, že deti nosí bocian. Ostáva len veriť, že Hrad sa nestane bocianím hniezdom.    

Martin Dugas