Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Foto: TASR/ Radovan StoklasaFoto: TASR/ Radovan Stoklasa

Elán zmenil Slovensko

Jožo Ráž: Kebyže som v politike, bol by zo mňa diktátor

Dana Madarová, Pavel Kapusta

Už vyše tri desaťročia sa pohybuje na výslní domácej popmusic. Je lídrom najslávnejšej slovenskej kapely všetkých čias, ktorá aj po rokoch bez problémov vypredáva veľké koncertné haly a štadióny. V poslednom čase ho poznáme aj ako neúnavného bojovníka za väčší podiel slovenskej hudby v éteri a lepšie podmienky pre ďalšie generácie našich muzikantov.

Hoci fanúšikovia ho na koncertoch dobíjajú pozitívnou energiou, ktorá sa preňho stala drogou, obrovskú popularitu si príliš neužíva. 

Tvrdí, že oveľa viac si váži pokojné chvíle za zatiahnutými závesmi s neodmysliteľnou cigarou a pohárom whisky v ruke. Spevák skupiny Elán Jožo Ráž.

Nedávno sme vstúpili do nového roka a mnohí z nás sa pri tejto príležitosti zamýšľajú nad tým, ako sme ho prežili. Aký bol teda „elánovský" rok?
Absolvovali sme koncertné turné The Best Of a v Česku sme vystupovali s projektom Elán v divadle. V pražskej Lucerne to bolo mimoriadne, ľudia nás nechceli pustiť, museli sme pridať piesne, ktoré sme už predtým zahrali. Bolo to omračujúce... Hráme však relatívne málo, keďže náklady na koncerty sú obrovské. Elán žije tým, čo prináša doba, a aj nás sa dotýkajú dôsledky krízy a nedostatok peňazí medzi obyvateľstvom. Napriek tomu ľudia na nás stále chodia, dokonca by chceli viac, my však hráme len toľko, koľko sa dá zorganizovať, aby sme vyšli aspoň bez straty.

Naozaj je to také zlé?
Čo sa týka nahrávania, tam je to beznádejné. Keď vydáme CD, máme zisk len z toho, čo predáme za prvé tri dni, potom už na nás zarábajú iba piráti. Momentálne máme vydavateľstvo a agentúru, ktorá slúži Elánu a ďalším umelcom. Svoju bývalú firmu na predaj motoriek Yamaha som po rokoch snaženia musel zavrieť, prerobil som na nej milióny. Človek, ktorý ju viedol, sa totiž zbláznil a ja som zaňho musel splácať obrovské dlhy. Je mi to ľúto, pretože motorky milujem, bavilo ma to, ale už som to všetko nevládal platiť.

Takže dnes ťa živí už len muzika?
Iba muzika a veci s ňou spojené. Jednoducho sa máme tak ako väčšina ľudí na Slovensku. Pár zlodejov si tu žije kráľovsky a zvyšok národa trie biedu. Ceny rastú, platy sa nezvyšujú, štát je ekonomicky slabý a nemôže sa presadiť v medzinárodnej konkurencii. Zrušili nám poľnohospodárstvo, nie sme potravinovo sebestační, šesťdesiat percent toho, čo zjeme, dovezieme zo zahraničia, a keď Nemci prestanú brať naše súčiastky do áut, zomrieme od hladu. Ja sa ale nechcem sťažovať, som rád, že si môžem dopriať írsku whisky a kubánske cigary. Je to o skromnosti - ak nechceš veľa od života a nič nepotrebuješ, si šťastný.

Na hudobnej scéne pôsobí Elán neuveriteľné štyri desaťročia. V čom spočíva tajomstvo tohto úspechu?
Podľa mňa v inteligencii kapely a v jej kvalitnej produkcii. Hráme a spievame to, čo má zmysel. Ľudia našu hudbu chápu, žijú s nami. Vymieňame si energiu, ktorá je nenormálne príjemná a podstatná - tí ľudia ti dajú niečo, čo ti nikto iný nevie dať. Dávajú ti najavo, že nežiješ zbytočne. Je to ako droga, postupne sa od toho staneš závislý. Naša muzika teda nie je len o zábave, je to aj filozofia a posolstvo. Musím trochu neskromne povedať, že sme Slovensko zmenili. Bez Elánu by Slovensko nebolo také, aké je. Bolo by menej nádeje, menej viery, ale aj zábavy.

Napriek tomu, že ľudia Elán stále milujú, vaše nové skladby sa v slovenských rádiách neobjavujú. A nie je to len prípad Elánu, ale aj ďalších slovenských kapiel a spevákov...
Problém so slovenskými rádiami je obrovský. Z posledných troch platní nám rádiá počas piatich rokov nezahrali ani jednu notu. Keď sme napríklad do rádia Expres priniesli svoje nové CD, a aj tak za celé tri nasledujúce mesiace z neho nič nezahrali, zavolali sme im a dostali sme odpoveď, že vraj naše CD nemajú. Potom sme im poslali ďalšie, potom sme zavolali znova a povedali nám to isté...

Za vyšší podiel domácej hudobnej produkcie v rádiách bojuje Iniciatíva za slovenskú hudbu. Si jeden z jej hlavných protagonistov...
Slovensko je asi jediná krajina, kde v rádiách počuť takmer výlučne angličtinu. Ja proti tejto reči nič nemám, anglická aj americká muzika je výborná, ale slovenský éter je náš národný majetok. Rádiá pri získavaní licencií nemusia spĺňať nijaké podmienky, a preto si robia, čo chcú, strážia záujmy svojich zahraničných majiteľov.

Prečo sa podľa teba naše rádiá tak striktne bránia zavedeniu kvót hranosti domácej hudby?
Ide o prachy. Silné a bohaté spoločnosti urobia playlisty piesní, ktoré sa majú hrať, a na týchto interpretoch zarábajú. Nezaujímajú ich nejakí Slováci... Preto tvrdia, že slovenskú muziku nechce nikto počúvať. Horšie je, že náš národ si to ani neuvedomuje. Keďže stále dookola počúva sto najväčších svetových hitov, je spokojný. Už ani veľmi nepozná slovenskú hudbu, lebo ju vlastne ani nemá kde spoznať. Slováci tak strácajú vlastnú identitu, a nielen v muzike. Globalizácia postupuje rýchlym tempom, naučili nás jesť hamburgery, piť Coca-Colu a sme spokojní. Ja s tým nesúhlasím a nikdy súhlasiť nebudem.

Čo hovoríš na argument šéfky rádia Expres a Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc Slovenska, že iniciatíve ide iba o vlastné tantiémy z vysielanej hudby?
To je totálna hlúposť. My si práveže uvedomujeme, že nemáme čo získať. Aj keby sme tento boj vyhrali, nás už nikdy hrať nebudú, pretože my budeme pre nich tí vinní, ktorí to vybojovali. Naším cieľom je pre mladú a kvalitnú slovenskú muziku, ktorá sa tu stále rodí, zabezpečiť, aby mohla existovať. Ľahko sa totiž môže stať, že o dvadsať rokov tu nikto nijakú muziku tvoriť nebude, lebo to nebude mať zmysel.

S iniciatívou ste toho skúsili veľa. Máte za sebou rokovania s ministrom kultúry, chceli ste zmeniť zákon, no narazili ste na lobing súkromných rádií. Aké sú vaše najbližšie plány?
Dôležité je presvedčiť firmy, ktoré sú zadávateľmi reklamy, aby ubezpečili rádiá, že nie sú proti hraniu slovenskej muziky. Skúsiť by sme však chceli všetko, čo sa dá, naďalej sa stretávame, plánujeme. Obrovským problémom pre nás je minister kultúry. Poradil nám, aby sme si zistili, či slovenský národ vôbec chce počúvať slovenskú hudbu. Na to som mu povedal, že skôr by sme mali zistiť, či národ chce takéhoto ministra kultúry...

Ako je možné, že niečo také vysloví človek, ktorý má chrániť záujmy slovenskej kultúry?
Dobrá otázka, ale nie pre mňa. Ovplyvňuje ho veľmi silná skupina súkromných vysielateľov, oni majú obrovské zdroje a tým pádom obrovské možnosti. Keď sme začali s tou iniciatívou, oni začali aj trochu hrať slovenskú muziku, aby mali argument, že chceme vykopnúť otvorené dvere, ale tým nás neopijú. Postupne budeme pritvrdzovať. Jedným z posledných krokov bude veľký koncert, kde verím, že príde stotisíc ľudí, na ktorom sa ľudí spýtame, či chcú alebo nechcú slovenskú hudbu. Čaká nás ešte dlhá vojna, ale nevzdáme sa. V živote som viedol veľa vojen a nikdy som nijakú nevzdal.

Nielen v rádiách je čoraz očividnejší obrovský tlak globalizácie...
Dôkazom, ako ďaleko to zašlo, je aj to, že všade sú posraté hamburgery, McDonald's, KFC, ale bryndzové halušky si pomaly nedáš nikde...

Sú Slováci náchylní podľahnúť globalizačnému valcu viac ako iné národy?
Ťažko povedať. V každom prípade sme malý a ekonomicky slabý národ. Okrem toho sme veľmi mierumilovní, nikdy sme s nikým nebojovali. To je v našej povahe. Najväčší zázrak pre nás je, že vôbec existujeme a to si nikdy nesmieme dať vziať. Každý z nás by si mal stáť za tým, že som Slovák a Slovák budem. A nie, že budem rozprávať po nemecky, anglicky, čínsky...

Dá sa podľa teba boj s globalizáciou vyhrať?
Neviem, či sa dá vyhrať, v každom prípade sa netreba vzdávať. Svet sa veľmi diverzifikuje, skupina bohatých sa stále viac oddeľuje od väčšiny chudobných. Raz nám všetkým dajú čipy, budú kontrolovať každý náš krok a bude fungovať princíp Rob, spotrebuj a zahoď - a keď nie, tak zomri. Tomu sa treba brániť. Žiaľ, Slovensko má veľmi slabé možnosti niečo zmeniť. Môžeme ale urobiť to, že sa nevzdáme svojej národnej kultúry a identity, že nenecháme zaniknúť náš štát. To je základ. Musíme si uvedomovať, kto sme a stáť si za tým, nemôžeme sa podriaďovať. V tom spočíva aj princíp slobody; človek musí mať pud k slobode, musí túžiť po tom, aby bol slobodný.

Sociálne a ekonomické napätie všade citeľne rastie. Veľa ľudí dnes cíti, že sa niečo musí zmeniť, že môže prísť aj ďalšia revolúcia. Ako vidíš budúcnosť Slovenska a sveta?
Vidím to dosť beznádejne. Obávam sa, že obyvateľstvo Zeme sa bude rapídne redukovať, že štyri miliardy sú odsúdené na smrť, ale napriek tomu sa nikdy nevzdám nádeje, že to nejako vyriešime. Verím, že sa objaví nový vodca, nový Kristus, ktorý povedie ľudstvo k novému systému. Mechanizmy ovládania más sa stále zdokonaľujú a stále nenápadnejšími spôsobmi je manipulovaná celá civilizácia. Ľudia hlúpnu, sú totálne ovplyvnení a zastrašení. Musí prísť niekto, kto dokáže veci jasne definovať, ukázať masám novú cestu, uskutočniť novú revolúciu.

Po revolúcii v osemdesiatom deviatom sme verili, že všetko bude fungovať, všetko bude úžasné, no časom sme zistili, že to tak vôbec nie je. Zvuková aparatúra skupiny Elán počas nežnej revolúcie ozvučovala bratislavské Námestie SNP a k revolučným zmenám si sa vtedy hlásil aj ty. Dnes sa však netajíš názorom, že za socializmu mnohé veci fungovali lepšie...
Dodnes si myslím, že socializmus je oveľa lepšie zriadenie ako kapitalizmus, aj keď neprežil, lebo ľudia s tým nedokázali žiť. Kapitalizmus funguje na princípe, že najväčší podvodník je najúspešnejší človek. A to je cesta do pekla. Rovnako ako socializmus, aj kapitalizmus musí prejsť perestrojkou, aby ľudstvo prežilo. Ak sa to nestane, táto civilizácia skončí ako mnohé pred ňou. Jedinou nádejou sú podľa mňa dnešné deti, ktoré sú iné. Majú iné danosti.

Aké danosti?
Je to biologický zázrak. Majú iný prístup k životu, iné filozofické vybavenie. Sú prirodzene spravodlivé. Ak ich nepokazíme, oni vytvoria nový svet, ktorý bude fungovať. Zatiaľ sa to vždy pokazilo, ale nádej je naozaj to posledné, čo v človeku zomiera.

Kedysi dávno si bol obdivovateľom Ameriky, časom si však pochopil, že Západ nám toho veľa nepriniesol, skôr zobral. Mnohí dnes vidia nádej pre Slovensko v Rusku. Čo na to hovoríš?
Ameriku som dobre spoznal, dvakrát som ju celú prešiel. Dnes ju určite neobdivujem, podľa mňa sa rúti do pekla. Je totálne zadlžená a nemá nijaké východisko. Áno, aj ja v Rusku vidím nádej a to nielen pre Slovensko, ale pre celý svet, lebo v jeho sile je zakotvená rovnováha pre celý svet. Je to nenormálne dôležitá krajina a Putin je múdry, silný a veľmi schopný človek. Slováci by mali s Ruskom ako s partnerom určite rátať.

Prečo?
Na rozdiel od Ameriky sme si s Ruskom mentálne aj ekonomicky bližší. V Amerike na ulici si s málokým, koho stretneš, máš čo povedať. Lebo sú dosť hlúpi, mnohí z nich ani nevedia čítať. V Rusku môžeš viesť filozofické debaty aj so šoférom autobusu, to je ten rozdiel. Žijú tam sčítaní, múdri a skromní ľudia, Američanov zaujímajú len vojny. V Rusku sme za socíku aj hrávali, boli sme tam extrémne populárni. V jednom meste sme trikrát za sebou vypredali obrovskú halu...

Svojho času si sa angažoval ako poradca Vladimíra Mečiara. Uvažoval si niekedy aktívnom o vstupe do politiky?
Stačilo podpísať jeden papier a bol by zo mňa papaláš. Ale povedal som nie, ďakujem. Do politiky by som vstúpil len v tom prípade, keby som už nemal inú šancu. Kebyže som v politike, bol by zo mňa celkom iste diktátor a tých ľudia nemajú radi. Okrem toho si myslím, že mením dosť aj tým, že spievam. To je moja úloha.

Stále máš názor, že Slovensko potrebuje tvrdú ruku?
Myslím si, že jediné riešenie pre Slovensko je silný človek, osvietený diktátor, ale taký tu zatiaľ nie je. Ale uznávam aj Roberta Fica, je to veľmi schopný a múdry politik. V tomto období je Fico nenormálne dôležitý, aj keď je veľmi ťažké uhádnuť, čo vlastne chce. Ale nemyslím si, že by bol ten typ politika, čo ide za prachmi. Neviem, ako to dopadne s tým prezidentom. Keby nevyhral, Smer to oslabí a on bude odpísaný.

Viackrát si sa vyjadril, že nemáš rád popularitu. Ako sa darí stále takej extrémne populárnej osobnosti, ako si ty, popularitu ignorovať?
Ignorujem ju tak, že nikam nechodím a s nikým nič nemám. Niekedy sa to naozaj nedá vydržať. Stávalo sa mi, že som sa v reštaurácii nemohol ani v pokoji najesť. Príde chlap, žoviálne ma chytí za plece, pľuje mi do taniera a hovorí, že si musíme hneď vypiť, keď ma už stretol. A že mám niečo povedať jeho mame do mobilu... Keď sa to stane po prvý raz alebo párkrát, je to celkom príjemné. Ale keď sa to opakuje už po nejaký dvestotisíci raz, je to hrozné. Nikdy som však k nikomu nebol neslušný. Nech tomu niekto verí alebo nie, popularita by mi vôbec nechýbala.

Čas beží rýchlo, tento rok osláviš okrúhle životné jubileum. Človek pri takýchto príležitostiach zvykne bilancovať doterajší život. Mnohí si uvedomia, že kariéra, úspech sú veci pominuteľné a ako prišli, tak aj odídu. A v tých chvíľach sa ľuďom často zdá, že to najlepšie, čo po nich v živote zostane, sú ich deti. Tiež si to myslíš?
Deti sú v živote človeka veľmi dôležité, odovzdávaš im svoju štafetu. Ja mám dvoch synov, ktorí sú veľmi schopní, slušní a nie sú na drogách, čo považujem za svoj najväčší úspech v živote. Mám aj dve vnučky, sú nenormálne múdre, zlaté a dobré, len trochu rozmaznané. Všetkých naokolo riadia a manipulujú, iba mňa nie, aj keď sa o to snažia. To sa im však nikdy nepodarí. Ale inak sú výborné. Poznajú aj Elán, chodia na koncerty, milujú ho...

Je niečo, čo by si ešte chcel v živote dosiahnuť?
Dôstojne ukončiť kariéru Elánu. Už som toho urobil veľmi veľa, mám toho dosť. Chcem v pokoji sedieť doma za zatiahnutými závesmi, s vypnutým telefónom a pohárom dobrej whisky a cigarou v ruke. Nič viac už nechcem.

Ako dlho to s kolegami z Elánu plánujete ešte spolu „ťahať"?
Podľa mňa treba odísť vtedy, kým si ešte slávny, kým ťa ľudia „žerú". Nie až potom, keď už začnú pískať a nechodiť na koncerty. Treba vystihnúť ten správny moment. Lenže v našej kapele chcú všetci stále hrať, lebo potrebujú prachy. Majú mladé manželky, veľké baráky a na krku obrovské dlhy. Takže ja hrám kvôli nim. Ale raz príde deň, keď skončím, aj keď ešte neviem, kedy to bude.

Nebude ti potom Elán chýbať?
Nie, mám za sebou už tisícky koncertov, desiatky vydaných platní... Aj keď je pravda, že tie koncerty a publikum milujem, je to nenormálne povzbudzujúce.

Hudba Elánu je aj tak večná, ako si sa už neraz vyjadril...
Elán nikdy nezomrie. Ani ja si neviem predstaviť, že niekedy zomriem. Už som bol na hranici života a smrti trikrát a nestalo sa tak. Jednoducho, neviem si to predstaviť a neverím tomu. Ale ak raz naozaj zomriem, bude to pre mňa to najväčšie prekvapenie...

Čo považuješ za zmysel svojho života?
Byť užitočný a pracovať od bolesti - to znamená žiť tak, aby sme znižovali bolesť v tomto svete a nie naopak. Tak ako sa murár snaží byť užitočný tým, že stavia domy, spevák tým, že spieva. Myslím si, že som žil a stále žijem čestne a slušne, nekradol som, neklamal, som zdravý, mám rodinu, deti, vnúčatá... Čo viac môžem ešte chcieť?

Fotografie:
Podľa frontmena najslávnejšej slovenskej hudobnej skupiny Elán nikdy nezomrie.

„V živote som viedol veľa vojen a nikdy som nijakú nevzdal," hovorí Jožo Ráž na margo svojho angažovania sa v Iniciatíve za slovenskú hudbu.