Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Res publica

Martin Dugas

V pochmúrny januárový deň roku 1969 vzplanula v srdci Prahy živá pochodeň, v ktorej našiel dobrovoľnú smrť mladý samovrah Jan Palach. 

Jeho zúfalý oheň nevypálil z vlasti vojská Varšavskej zmluvy, zato ešte po 45 rokoch mal prihriať predvolebnú polievku zopár slovenským prezidentským kandidátom, ktorí sa „skláňaním v hlbokej úcte" neštítili priživiť na jeho smutnom výročí.

Pátosom zahorela aj demokratická tlač, v ktorej som si prečítal až cynický apel: „Nedopustiť recidívy či reinkarnácie režimov, ktoré by hocikoho dohnali k protestnej samovražde!" Vari v takom režime nežijeme?

Koncom apríla 2002 si malacký klampiar František Lukovský pred budovou daňového úradu ľahol pod vlastnoručne zhotovenú gilotínu, aby sa zahubil pre 15-tisíc korún. 

Na daniach a bujačích pokutách ich visel štátu, ktorého financmajster Ivan Mikloš v tom čase obral krajinu o sedem miliárd „kurzovej straty" pri privatizácii SPP.

Nebola podnikateľova smrť protestnou samovraždou? V minulom roku si u nás na život siahlo 1 018 zúfalcov, z ktorých 571 sa podarilo dešperátny čin dokonať ako vykúpenie z dlžôb, straty obživy, obydlia aj dôstojnosti.

Ale režim, ktorý nás objal v euroatlantickom náručí, vraždil aj sám. V roku 1999 zahorela pochodeň „internacionálnej pomoci" NATO v Srbsku, kde plamene po bombových útokoch spálili tisíce životov, vyčíňajúc aj v pôrodniciach, kde nenarodené deti ešte samovraždu spáchať nestihli.

Nie je aj členstvo v NATO záhubou vlastného svedomia, nie je byť súčasťou EÚ a nechať štát napospas žravým plameňom bánk krokom k sebazáhube? Nemecký filozof Nietzsche tvrdil: „Komu sa nevydaril život, stále sa mu môže vydariť smrť." No stále je čas bojovať o vydarený život.