Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Oživovanie pamäti

Erika Lehotszká

Keď sa talianski novinári v roku 1938 pýtali Andreja Hlinku, či by chcel pre slovenský národ samostatnosť, odpovedal protiotázkou: „Je na svete taký národ, ktorý by nechcel samostatnosť?"

Hlinka vtedy netušil, že v národe, pre ktorý on trpel, bude nemálo jednotlivcov, ktorí si samostatnú Slovenskú republiku neželajú, dokonca broja proti nej.

Tento zvláštny syndróm, aký sa nenájde nikde na svete, nás sprevádzal novodobými dejinami a v našej spoločnosti je prítomný aj dnes. Stačí, aby sme si oživili podpisovú akciu proti „rozbitiu Československa" v roku 1992, keď sa odohrával zápas o slovenskú samostatnosť.

Paradoxom nášho vývoja bolo, že tí, čo petíciu proti vzniku Slovenskej republiky podpísali, sa po roku 1993 stali exponentmi v slovenskej politike, kultúre, v médiách a verejnom živote.

Iveta Radičová dokonca kandidovala na úrad prezidenta a stala sa aj premiérkou nechcenej Slovenskej republiky.

Naopak, slovenskí historici a intelektuáli vlasteneckého zmýšľania, ktorí sa zasadzovali za samostatnosť, sú dnes v pozícii disidentov marginalizovaní a vytláčaní z verejného života. 

Ak siahneme ešte trochu hlbšie do minulosti, povedzme do smutne známych päťdesiatych rokov, slovenskí vlastenci boli prenasledovaní a s nálepkami nacionalistov, ľudákov a rozbíjačov spoločného štátu odsúdení na smrť, alebo v lepšom prípade na dlhoročné väzenie.

Dnes o týchto odvážlivcoch s ideou samostatného slovenského štátu v srdci nevieme takmer nič. 

Preto je osobitne cenná kniha pamätí a dokumentov Ivana Štelcera Náš zápas o samostatnosť Slovenska (1945 - 1992), v ktorej autor podáva autobiografické a autenticky presvedčivé svedectvo o „nenapraviteľných" Slovákoch prenasledovaných v povojnovom Československu.

O slovenskom príbehu Ivana Štelcera sa v predhovore knižky zamýšľa naslovovzatý odborník na našu novodobú históriu Martin Lacko. Obom, autorovi Štelcerovi i Lackovi patrí vďaka za oživovanie našej historickej pamäti.