Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Separatistické šialenstvo

Martin Dugas

Keď halou volgogradskej vlakovej stanice 29. decembra 2013 otriasol ohlušujúci výbuch a na podlahe sa zvíjali desiatky tiel, trvalo len krátko, kým si všetci boli istí osnovateľmi masovej vraždy. 

A keď deň nato explózia rozmetala trolejbus, v ktorom našli smrť či doživotné zmrzačenie ďalší Volgogradčania, nikto o pôvodcoch oboch masakrov nepochyboval.

Telá ovešané desiatkami kilogramov odpálených trhavín patrili fanatickým samovražedným útočníčkam - čiernym vdovám po zabitých, rovnako šialených separatistoch zo severného Kaukazu. 

Ich kápovia ich poslali k Volge vraždiť a zomrieť nie náhodou krátko pred začiatkom zimných olympijských hier v Soči.

Tie sa podľa rozšírenej mienky snažia títo šialenci zmariť, ale opak je pravdou. Práve podujatie, na ktoré sa upriamuje pozornosť sveta, považujú za najlepšie javisko na predvádzanie svojich separatistických vízií. 

„Rusko s teroristami nevyjednáva. Likviduje ich," vyhlasoval prezident Vladimir Putin od nástupu do úradu, ale krajina sa neraz presvedčila, ako často býva neskoro.

Aj preto šéf Kremľa podpísal v decembri zákon, ktorý sprísňuje sankcie pre odštiepencov a zavádza tvrdé väzenské tresty za šírenie ich myšlienok. Postihuje teda už „verejné výzvy na uskutočnenie akcií zameraných na narušenie územnej celistvosti Ruska".

Putinovu legislatívu by si mali pozorne naštudovať zákonodarcovia viacerých separatizmom ohrozených krajín vrátane Slovenska. 

Ak sa vám porovnanie so situáciu na Kaukaze zdá pritiahnuté za vlasy, veľmi sa mýlite. Scény bombových atentátov sú len vrcholnou ukážkou, kam až môže separatizmus dorásť.

Na začiatku býva nevinné zakladanie „strán podporujúcich menšinu", potom ochota lídrov strán väčšinového národa zo zištných dôvodov prijať ich pod svoje koaličné krídla.

Na konci bývajú krvavé výjavy, známe z Moskvy, Beslanu či Volgogradu. Keď sa už fanatik ovešia výbušninami, býva totiž neskoro.