Štvrtok 24. október 2019

extra plus

Február 2014

Aktuálne číslo

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Tridsať rokov úspechu

Kým nám neprasknú srdcia, budeme s radosťou hrať naďalej, sľubuje líder Tublatanky

Dana Madarová

Udržať sa na hudobnej scéne niekoľko desaťročí a stále vypredávať koncertné haly dokáže naozaj len málokto. Na Slovensku môžeme takýchto interpretov alebo skupiny spočítať na prstoch jednej ruky.

Jednou zo stále populárnych slovenských hudobných legiend je skupina Tublatanka. Skúsime to cezvesmír, Matka, Pravda víťazí, Ja sa vrátim, Dnes, Láska, drž ma ešte nad hladinou - to je iba zlomok z množstva zľudovených piesní, ktoré ovplyvnili niekoľko generácií.

O tom, že táto formácia na čele s Maťom Ďurindom má slovenskému publiku stále čo povedať, svedčí okrem iného aj nedávne megaúspešné koncertné turné pri príležitosti 30. výročia jej založenia.

Maximálny výkon
Ako to už býva, rodičia Maťa Ďurindu mali o budúcnosti svojho syna celkom iné predstavy ako on. Vtedy, keď ešte jeho čas vypĺňalo štúdium na gymnáziu a pravidelné hokejové tréningy, vyhliadol si v bazári svoju novú lásku - elektrickú gitaru.

S túžbou po jej kúpe však u rodičov neuspel, a tak mu nezostávalo nič iné, ako si ju zaobstarať a cvičiť na nej tajne. Aj napriek neskoršiemu „odhaleniu" rodičov Maťo gitaru z rúk už nikdy nepustil, práve naopak - ako študentovi prvého ročníka Farmaceutickej fakulty UK sa mu začal plniť sen o koncertných pódiách...

História Tublatanky sa začala písať v roku 1982 stretnutím Ďurindu a bubeníka Juraja Černého, ktorý v tom čase navštevoval VŠMU. 

Ich talent, nadšenie a spoločné názory na hudbu čoskoro vyústili do rozhodnutia založiť rockovú skupinu, presnejšie trio - vraj preto, aby boli všetci nútení podávať na pódiu maximálny výkon.

K dvojici nadšencov sa čoskoro pripojil aj basgitarista Pavol Horváth, okrem neho nemožno zabudnúť ani na začatú, veľmi osožnú spoluprácu s textárom Martinom Sarvašom. 

Z jeho dielne pochádza nielen množstvo textov vydarených hitov Tublatanky, ale aj originálny nápad vystupovať v krojoch. 

Ľudový imidž, ktorý bol spočiatku iba akousi paródiou na vtedajšie populárne oblečenie kapiel - biele košele, čierne kravaty a okuliare, sa stal napokon neodmysliteľnou súčasťou Tublatanky, v neposlednom rade demonštrujúcou lásku k vlasti.

Preplnené sály
Tublatanke sa v úvode kariéry podarilo to, čím sa na Slovensku okrem nej môže pochváliť azda len skupina Elán.

Z prvej platne s jednoduchým názvom Tublatanka sa predalo stotisíc kusov a po druhom, ešte úspešnejšom albume Skúsime to cez vesmír sa kapela vydala na prvé veľké turné, ktoré sprevádzali beznádejne vypredané koncerty.

Dnes, po 30 rokoch driny, ale aj veľkej dávky zadosťučinenia a spätnej väzby v podobe obrovskej základne verných fanúšikov a stále vypredaných koncertov, Tublatanke právom prislúcha nálepka kultová. „Za tých 30 rokov sme sa veľa napracovali aj naskúšali.

Aj počas letných mesiacov, keď iní odpočívali na kúpaliskách alebo pri mori, my sme presedeli v skúšobni a neskôr v štúdiu, kde sme nahrávali. Síce sme dosť cestovali, ale to nie je oddych, to si žiada veľké množstvo príprav.

Na druhej strane môžem povedať, že vďaka koncertom mám dokonale zmapované Česko aj Slovensko," hovorí o výhodách koncertovania Ďurinda.

Medzi ne nepochybne patrí aj stabilná základňa fanúšikov. „Všade na Slovensku máme preplnené sály, ľudia s nami spievajú celé piesne, to je úžasná satisfakcia."

Bol by asi zázrak, keby formáciu za 30 rokov existencie nestretli okrem tých radostných aj menej príjemné chvíle. V Tublatanke sa vystriedalo viacero hudobníkov, ktorí kapelu opustili najmä pre osobné problémy. Medzi nimi boli drogy aj samovražda.

Dobrovoľne ukončiť svoj život pádom z okna sa v roku 2003 rozhodol spevák a gitarista Dodo Dubán, známy aj zo skupiny Money Factor.

Z pôvodnej zostavy úspešnej rockovej skupiny napokon zostal iba jej frontman Ďurinda, ktorého dnes na pódiu dopĺňajú basgitarista Juraj Topor a bubeník Peter Schlosser.

„Stále sme kapela, ktorej záleží, aby nové piesne mali svoju úroveň. Skončíme vtedy, keď budeme cítiť, že nové skladby sú slabé a nemajú čo povedať. Ja v živote nič nesilím.

Ani muzika sa nedá robiť doživotne, koncerty sú vyčerpávajúce a žiadajú si množstvo energie. Pokiaľ nám neprasknú srdcia alebo nepodľahneme iným chorobám, ktoré prichádzajú s vekom, budeme s radosťou hrať naďalej," sľubuje Ďurinda.

Fotografia:
Momentka zo septembra 2013, keď členov Tublatanky na Devíne spovedali novinári pri príležitosti 30. výročia založenia skupiny.