Štvrtok 17. október 2019

extra plus

Marec 2014

Aktuálne číslo

Foto: Michaela KolimárováFoto: Michaela Kolimárová

Foto: archívFoto: archív

Demokracia je len nápis na tričku

Karol Polák: Politika nie je môj šport

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Možno si spomínate na neradostný koniec barážového zápasu Slovensko - Španielsko na Tehelnom poli a slová komentátora: „Pripadám si trocha ako taký funebrák sediaci na kozlíku pohrebného voza a šibajúc do koní veziem pozostatky našich postupových nádejí na cintorín svetového šampionátu. Lenže čo už, heš, čierne myšlienky, aj na kare býva nakoniec veselo..." Nenapodobiteľné komentovanie, svojrázny humor a zvučný barytón patril komentátorskej legende televíznych športových prenosov Karolovi Polákovi.

Pochádzate zo športovej rodiny, váš otec hrával ligový futbal, vás však preslávilo komentovanie futbalových zápasov. Neinklinovali ste ako dieťa k futbalu?

Ale pravdaže, futbal som hrával s chuťou, tak ako iní chlapci. Vyrastal som vo Vysokej pri Morave, na Záhorí a tam sme sa vari denne preháňali s loptou. Vedľa bola veľká cigánska osada a často sa k nám pridávali aj výrastkovia z nej. O futbalové zápolenia nebola núdza.

Viete aj po cigánsky?
Aj po záhorácky, aj po cigánsky. Cigáni chodili s nami do školy, veľa som pochytil z ich rečí a dodnes sa s nimi porozprávam v ich materinskom jazyku. Občas sa mi prihovoria:  „Zdravíme vás, pán Polák, ste náš človek, vám nemóže nič stať, stačí zapískať a sme tu!"

Vaša kariéra sa však začala v Bratislave. Vraj ste začínali v rozhlase...
V Bratislave sme bývali na Zochovej ulici, kde vtedy sídlil Slovenský rozhlas. Tam sme medzi stromami hrávali futbal a z rozhlasu prišiel za nami nejaký ujo, či si nechceme zarobiť zopár korún. Pravdaže, zarobiť sme si chceli, lebo vtedy rodičia nedávali deťom vreckové. Naživo sa mala vysielať akási rozprávka, v ktorej sme mali robiť trpaslíkov a jačať, pretože nám hrozilo, že nás uvarí v kotle zlá ježibaba. Po skončení vysielania každý z nás dostal výplatu tri koruny a mali sme na vstupné do kina aj na dve veľké zmrzliny. O týždeň mi už v rozhlase pripadla úloha zakričať: „Pozor, už idú!" Tak som sa stal sólistom. Zvýšili mi honorár na päť korún a postupne som sa stal členom Detskej rozhlasovej dramatickej družiny, ktorú viedla teta Viera Bálintová.

Podľa všetkého ste prežili pekné detstvo. Ako sa vyvíjal váš ďalší život?
Neskôr to už pekné a bezstarostné nebolo. Otca nám zatvorili, pretože ako prednosta ústavu sociálneho zabezpečenia bol vraj zodpovedný za to, že skupina jeho podriadených, ktorú chytili na hraniciach, chcela emigrovať. Medzitým nám zomrela mama a zostali sme sami s mladšou sestrou.

Koľko ste mali vtedy rokov?
Sedemnásť, možno osemnásť. Chodil som do školy na obchodnú akadémiu a musel som sa starať o živobytie. Ako absolvent hudobnej školy som hrával na husliach v malej kapele a v rádiu som si externe privyrábal v hereckom súbore.

Na rozhlasovú dráhu vás predurčoval váš dobrý hlasový prejav?
Pravdepodobne. Po mojom krátkom „hereckom" účinkovaní ma oslovil šéf rozhlasových hlásateľov Dušan Gábor, či by som nechcel robiť hlásateľa nočných správ, tzv. nočára. V mojej situácii to bola istota, ktorú som nemohol odmietnuť. Nastupoval som o pol dvanástej v noci a mal som službu do pol siedmej do rána.

Rozhlas už vtedy vysielal 24 hodín?
Pravdaže, rádio vysielalo nepretržite na plné obrátky. Správy boli ešte o druhej, o štvrtej, o šiestej a v nedeľu ráno sa o siedmej vysielala kázeň. S tou nedeľnou kázňou som zažil zaujímavú príhodu. Redakčným nedopatrením sa stratil text kázne a bol som po ruke iba ja ako hlásateľ, nuž ma prehovorili, aby som rýchlo na päť minút niečo zaimprovizoval. Času na rozmýšľanie som nemal, hudba dohrala, tak som spustil: „Drahí v Kristu veriaci, dnes slávime sviatok svätého Valentína, ktorý neváhal za vieru položiť svoj život. Zamyslime sa, milí veriaci, či by sme aj my boli ochotní priniesť túto najvyššiu obetu za nášho pána..." Tak nejako som sa rozhovoril, až mi z réžie ukazovali, že už ťahám čas, že je koniec. Problém však nastal až potom, keď o pol hodiny prišiel šofér z Katolíckych novín, že by chceli ten úspešný text kázne uverejniť na titulnej strane, lenže textu nebolo.

Nepomýšľali ste po tom úspechu o kňazskej dráhe?
Osud sa so mnou zahral inak, opäť bez môjho zvláštneho pričinenia. Práve som končil obchodnú akadémiu a ľudia od fachu mi hovorili: „Neblázni, z teba účtovník nebude, máš dobrý hlas, choď na Vysokú školu múzických umení." Tak som sa prihlásil na VŠMU na hudobnú fakultu - mal som byť operný spevák.

Tenor?
Nie, barytón.

Lenže spevákom ste sa nestali. Zase o vás rozhodla náhoda?
Tak nejako. Po prvom ročníku som spieval v jednej jednoaktovke a po predstavení prišiel za mnou slávny režisér a herec Janko Borodáč a povedal mi: „Vieš čo, vykašli sa ty na operu, máš postavu, z teba bude herec, prvý milovník." A hneď ma prevelili z prvého ročníka operného spevu do druhého ročníka herectva.

Hrávali ste v kapele, boli ste rozhlasovým hlásateľom, operným spevákom a nakoniec hercom. Nebolo toho na vás priveľa?
Bolo. Okrem toho som hrával basketbalovú ligu za BEZ Bratislava. Musel som sa obracať, zarábať, vyrastali sme sami, bez rodičov, moja sestra nemala ani pätnásť rokov.

Kam vás zavial vietor, keď ste skončili herectvo?
Mal som nastúpiť do Martinského divadla a trápil som sa, čo bude so sestrou, ktorá chodila do školy v Bratislave. Nemôžem ju predsa nechať samu v studenom byte, veď nemáme peniaze ani na kúrenie! Náhodou ma vtedy na Námestí SNP pri Baťovi stretol Dušan Gábor, ktorý už pracoval v Slovenskej televízii: „Karolko, sám pán Boh mi ťa poslal, ochorel nám hlásateľ správ, poď k nám." Stretli sme sa o jedenástej dopoludnia a večer som už hlásil Televízne noviny.

Miestenka do Martina už nebola aktuálna?
Pravdaže bola. Ale po niekoľkých dňoch si ma zavolal riaditeľ a oznámil mi, že na ministerstve kultúry je už vybavené moje miesto v televízii a že v Martine nech si hľadajú niekoho iného.

Napriek tomu, že ste sa stali hlásateľom jedinej vysielajúcej televíznej stanice v republike, nebanovali ste za divadlom, ktoré vtedy stelesňovalo slovenský umelecký svet?
Televízia bola veľkým objavom, novým zaujímavým médiom nielen pre divákov, ale aj pre účinkujúcich, redaktorov a technických pracovníkov. Vtedy tam sedeli všetci spolu, každý robil všetko, medzi profesiami nebol veľký rozdiel. Cítil som sa tam dobre.

Najmä starší športoví diváci vás však poznajú ako komentátora. Ako ste sa vlastne stali športovým komentátorom?
Štyri roky som pôsobil ako hlásateľ Televíznych novín, ale zaujímal som sa aj o šport. Stalo sa to tak, že v roku 1959 boli v Prahe majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní a po ich skončení malo byť exhibičné vystúpenie v Bratislave. Rozhodlo sa, že tieto vystúpenia budem komentovať ja, nuž mi nezostávalo nič iného, len sa naučiť abecedu krasokorčuľovania. V Bratislave vtedy pôsobil tréner a vynikajúci znalec tohto športu Ivan Mauer a u neho som asi desať dní študoval jazdy svetových krasokorčuliarov. Púšťal mi inštruktážny film a učil ma, čo sú krokové variácie, kadetka, čo sú skoky. A tak som sa drel a drel, naučil som sa, že Axel je skok, ktorý sa skáče dopredu, Lutz dozadu, že Salchov sa skáče z vnútornej hrany, Rittberger z vonkajšej, a musel som sa naučiť najťažšiu vec - odhadnúť počet obrátok... Neskôr som si „odrobil" asi 25 majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní.

Niektorí pamätníci si pamätajú váš bonmot, keď kamera detailne švenkovala po nohách bronzovej Liany Drahovej. Vtedy ste poznamenali: „Aj tie najkrajšie nohy sa niekde končia." Spomeniete si, kde to bolo?
Tuším na majstrovstvách Európy v Záhrebe.

Aký je podľa vás rozdiel medzi rozhlasovou a televíznou športovou reportážou?
Televízny reportér by mal byť skôr komentátorom, glosátorom športových udalostí, nemal by opisovať, čo divák vidí, na rozdiel od rozhlasového reportéra, ktorý musí vyvolať predstavu videného, aby mal poslucháč čo najpresnejší obraz toho, čo sa na ihrisku, na štadióne deje.

Na svete nebolo vari známejšieho športu, ktorý by ste nekomentovali. Karol Polák, to bol pojem, o čom svedčila nielen vaša popularita u divákov, ale aj oficiálne ocenenia...
Nikdy som sa nepovažoval za hviezdu alebo celebritu, ako sa dnes zvyknú nazývať ľudia zo smotánky, ktorí sú na obrazovke a na rôznych večierkoch častejšie ako v práci. Mňa moja práca bavila, mal som ju rád a vnímal som len to, že ma nasadzujú a že diváci uznávajú moju prácu. Samozrejme, tešilo ma, keď som dostal viacero cien a uznaní, medzi nimi cenu Zlatý krokodíl, kde som sa v poli ocenených ocitol v spoločnosti takých osobností ako Marvan, Horníček a pani Meličková.

Čo bolo vaše komentátorské špecifikum? S odstupom času to hádam nebude znieť neskromne, keď poviete, prečo vás odborníci i obyčajní ľudia uznávali.
Možno pre ten prejav, lebo som pochopil, čo je televízna reportáž. Usiloval som sa ju ozvláštniť perličkami, postrehmi, komentármi, postojmi, ktoré diváka mohli poučiť i pobaviť. A potom, hovoril som spisovnou slovenčinou, tak ako som sa ju naučil na VŠMU. Dnes mi trhá uši, keď počujem z obrazovky hovoriť o prádle namiesto o bielizni, alebo bohemizmus „pokiaľ ide", namiesto čo sa týka. Nelogicky sa s nami lúčia televízne moderátorky slovným spojením: „Tešíme sa zajtra!" Nechápem, ako sa niekto môže dnes tešiť zajtra.

Čo spôsobilo, že ste po roku 1989 odišli zo Slovenskej televízie?
Po revolúcii nastávalo veľa zmien. Na vedúce funkcie sa do televízie dostávali ľudia, ktorí na túto prácu nemali odborne ani ľudsky, a začali tam bačovať. K nám do športovej redakcie nastúpil za šéfredaktora istý Pavol Ryba, ktorý nevedel robiť, ale zato sa prejavoval ako pomstychtivý človek. Mal som dobrú pozíciu u divákov, mňa nemohol perzekvovať ako niektorých mojich kolegov, ale v redakcii bola dusná atmosféra, a to mi prekážalo. V tejto situácii mi zavolal Gottov textár Michal Horáček a majiteľ závodiska Chuchle Petr Bouma. Pozvali ma na obed a hneď spustili: „Karol, ty chceš v tej televízii umrieť? Počúvaj, zakladáme stávkovú kanceláriu Fortuna, na Slovensku otvárame jej pobočku s názvom Terno a my sme si ťa vytypovali ako PR riaditeľa. Chceme si kúpiť tvoje meno a konexie." Vtedy som mal v televízii plat štyritisíc korún plus dvestokorunový príplatok za Krokodíla a Horáček mi podstrčil zmluvu na 35-tisíc korún. Bola to cifra, o akej sa mi ani nesnívalo. Prišiel som do televízie, napísal okamžitú výpoveď a odvtedy som tam nevkročil. Nikto z vedenia sa mi neozval, nikto ma neprehováral, čo ma len utvrdilo v tom, že som urobil dobre.

Mali ste na novom poste úspech?
Bolo to tak, ako predpokladali Horáček s Boumom - všade som mal dvere otvorené. Na Slovensku som otvoril 395 prevádzok.

Diváci Českej televízie sa nedávno smiali na vašich komentátorských príbehoch v obľúbenom programe Karla Šípa Všechnopárty. Po skúsenostiach s moderovaním športových prenosov ste sa dali na dráhu humoristu - zabávača?
Dokonca som svojím zábavným výstupom pred šiestimi rokmi vyhral sud piva - stal som sa víťazom siedmeho ročníka Humoriády, ktorá sa konala vo Veřoviciach pri Novom Jičíne, kde súťažilo viacero známych humoristov z Moravy a Slovenska. Po skončení akcie prišiel za mnou režisér a scenárista Vítězslav Černoch a ponúkol mi spoluprácu: „Keď má šou Mirek Donutil, tak môžeš mať svoj program aj ty." Slovo dalo slovo, dal som dokopy šou jedného muža s názvom Z blata do kaluže, po česky Z bláta do louže a od tých čias s ním chodím po svete. Doteraz som mal 80 vystúpení.

Na Slovensku i v Česku máte doteraz imitátorov svojho športového komentovania. Stretli ste sa už s niektorými z nich?
Stretol. V Prahe sa konala anonymná súťaž v napodobňovaní Karola Poláka. Prišlo 25 nahrávok a zúčastnil som sa aj ja so svojou nahrávkou. Vyhral Dalibor Záruba a ja som skončil na štvrtom mieste.

Niektorí ľudia na Slovensku, napríklad herci aj športovci, využili svoju popularitu a vstúpili oboma nohami do politiky. Neuvažovali ste o politike aj vy?
Politika ma nikdy nelákala. Najradšej by som zrušil všetky politické strany a voľby starostov by som riešil jednoducho: Občan, napíš meno svojho kandidáta, vhoď papier do volebnej urny a víťazom sa stane ten, kto dostane najviac hlasov. To je podľa mňa priama demokracia, nie to, čo máme teraz. Karel Čapek svojho času povedal, že demokracia nie je spôsob vládnutia, ale stav mysle. A naša demokracia je len nápis na tričku.

Ako by ste hodnotili náš „návrat k slobode", ako sa zvykne hovoriť v médiách po Novembri 1989? Aj sloboda je len nápis na tričku?
Neviem, či si neublížim, keď to poviem na plné ústa. November 1989 bola plánovaná likvidácia socialistických zriadení v krajinách východnej Európy s cieľom ich obsadenia zahraničným kapitálom. Isté mocnosti by najradšej ovládli celý svet, ktorému by chceli diktovať svoju politiku. Mnohí sa to boja povedať, ale zlo sa dnes deje pod pláštikom slobody a demokracie. O čo ide aj dnes na Ukrajine?

Dnes však máme možnosť slobodne sa rozhodovať, máme slobodu pohybu, slobodu cestovať...
Áno, istá vrstva bohatých môže chodiť na dovolenky do Tichomoria alebo na iný koniec sveta, ale môže slobodne cestovať aj armáda nezamestnaných, môže sa slobodne rozhodovať človek na pokraji prežitia, povedzme bezdomovec? Zmenil sa systém, ale väčšina ľudí žije horšie ako predtým. Keď som prišiel prvýkrát do New Yorku a videl som na chodníku ležať ľudí zalezených v škatuliach, pýtal som sa: Čo sú to za ľudia? Dostal som odpoveď, že bezdomovci, čo som vtedy nevedel pochopiť. Dnes, po víťazstve demokracie, to už chápem.

Otvorili sme sa svetu, náš život zasiahli mnohé cudzie vplyvy. Obohatilo to náš životný štýl, našu kultúru?
Ovplyvnilo, ale neobohatilo. Počúvam Slovenský rozhlas a zisťujem, že je to americké rádio na Slovensku. Nielenže tam skoro nepočuť slovenskú pesničku, ale ani grécku, taliansku, francúzsku. To isté pozorujem vo filmovej distribúcii. Kam sa podeli talianske či francúzske veselohry, na ktorých sa mohol človek od srdca zasmiať? Dnes je to len násilie a krv v amerických trileroch, v kinách a televízii. Večerné správy na obrazovke sa začínajú vraždou.

Ešte sme nehovorili o športe. Nejde len o žalostný výsledok našich hokejistov na olympiáde v Soči, ide o postavenie nášho športu. Čo je príčinou nášho zaostávania? Majú športové talenty u nás dostatočné možnosti na svoj rozvoj?
Miro Šatan, o ktorom sa nedávno veľa pohovorilo, mi raz rozprával, že keď on začínal s hokejom, tak bol v Topoľčanoch veľký výber talentov. Na výbere sa zúčastnilo asi štyristo chlapcov, z ktorých obsadili jednu hokejovú triedu, a v tej triede dostávali každý rok kompletný výstroj. Tak vyrástol aj Miro Šatan a ďalší talentovaní hokejisti. Dnes sa nerobí výber, ale nábor. Príde 10-15 veľkých terénnych áut, vystúpia z nich oteckovia a otrávení synčekovia so slúchadlami na ušiach a so žuvačkou v ústach. Oteckovia chcú, aby ich ratolesti hrali hokej, a pretože sú dostatočne solventní, kúpia im drahý výstroj a zaplatia čo treba, aj keď ratolestiam sa hokej veľmi hrať nechce. Otecko má peniaze, sponzoruje klub a synček musí hrať, aj keď mu to nejde. Takto dnes vyrastá nová hokejová aj futbalová generácia.

Ak sa však aj napriek všetkému objaví nejaký talent, čoskoro je na predaj. Odchádza za zárobkom do zahraničia. Dá sa niečo robiť s tým, aby športové talenty neodchádzali a hrali doma?
To je otázka systému. Zo športu sa stal biznis. Keď talentované dieťa dovŕši 16-17 rokov, rodičia sa ho snažia predať do zahraničia. Čítam v novinách o talentovanom chlapcovi zo Slovenska, ktorý od svojich pätnástich rokov pôsobil v dorasteneckých mužstvách v zahraničí. Najprv v Ajaxe Amsterdam, potom v Štokholme a napokon vo futbalovom klube Chelsea. Ten chlapec bude celý svoj život vo svete a pre slovenský futbal nebude znamenať nič.

Taká situácia nie je len v športe, ale napríklad aj vo vede - talentovaní a schopní odchádzajú do zahraničia. Lenže šport je viac na očiach divákov. V tejto situácii sa právom sťažujeme na nižšiu úroveň našej futbalovej ligy?
 V našom športe nie je dobrých veľa vecí. Keď hovoríme o futbalovej lige, tak sú v nej mužstvá, ktoré v priebehu sezóny vymenia tri jedenástky. Mám o tom presnú štatistiku. Napríklad Nitra za minulú sezónu vymenila 37 hráčov, to sú vyše tri jedenástky. Voľakedy Slovan, Trnava, Sparta, Slávia, Dukla vystačili so sedemnástimi hráčmi, ktorí boli zohratí, poznali sa na ihrisku a mali potrebnú výkonnosť. Dnes sa chlapci na tréningu ani nepoznajú. Fluktuácia je veľká: keď to zrátam, koľko slovenských futbalistov hrá vonku, vychádza mi číslo približne sto, len v najvyšších súťažiach.

Čo je spoločným menovateľom týchto negatívnych javov?
Už sme to pomenovali - biznis. Keď nemáš sponzora, nemáš peniaze, tak končíš. Keď máš sponzora, tak si diktuje podmienky, potrebuje návratnosť investícií a klub predáva najlepších hráčov. Ani hráčom už veľmi nejde o lepší futbal. Prestup talentovaného Weissa do Kataru je príkladom, čo robí vidina petrodolárov.

Aj na západ od nás fungujú masové športy na princípe biznisu. Ako je možné, že sa im v klubovom futbale darí?
Malé kluby majú aj tam problémy. My vidíme iba veľké zavedené kluby ako Manchester, Liverpool, Barcelona, Real, Arsenal, AC Miláno, ktoré v systéme fungujúcom v Európskej lige a Pohári majstrov profitujú, lebo sa dostávajú do záverečných kôl, kde berú veľké peniaze za televízne prenosy a reklamu. Tieto kluby sú stále bohatšie, môžu si kupovať najväčšie talenty a kvalita ich hry sa stále zvyšuje. Vo vrcholovom športe sa krútia obrovské peniaze, preto sa nečudujme, že kým oni postupujú po poschodiach stále vyššie, my sa pohybujeme v suteréne.

Posledná otázka: Venujete sa športu slovenských celebrít a politikov? Hrávate golf?
Golf, podobne ako politika, nie je môj šport.

Fotografie:
„Politika ma nikdy nelákala. Najradšej by som zrušil všetky politické strany."

Karol Polák na vrchole svojej popularity v role zabávača počas jednej z československých televíznych silvestrovských šou.