Nedeľa 20. september 2020

extra plus

Marec 2008

Aktuálne číslo

Res publica

Pavel Kapusta

Ak sa zvyklo hovoriť, že svet po útokoch z 11. septembra 2001 už nikdy nebude taký ako predtým, to isté možno tvrdiť o Európe po 17. februári 2008. Násilné odtrhnutie srbského Kosova a jeho okamžité diplomatické uznanie Spojenými štátmi a väčšinou európskych štátov je taký precedens, aký tu nebol od druhej svetovej vojny.

Udalosti na Balkáne boli vždy lakmusovým papierikom, vypovedajúcim o politickom zdraví Európy. Kosovské intermezzo svedčí o tom, že starý kontinent akosi chorľavie. Ako inak možno charakterizovať stav, keď si vrcholní štátnici demokratických krajín srdečne podávajú ruky s hrdlorezmi z UCK, z ktorých sa zo dňa na deň stali svetovo uznávaní politici?

Len aplikácia dvojakého metra made in USA umožňuje, že tí, čo dnes riadia Kosovo, nestoja pred medzinárodným súdnym tribunálom. Niet pochýb, že 17. februára sa položili základy etnického, možno i vojnového konfliktu, ktorý skôr či neskôr prerazí na povrch.

Vznik štátu Kosovo tak nie je bodkou za národnostnými nepokojmi v tejto oblasti, ale naopak, novým prológom ešte krvavejších konfliktov. Obetovanie územnej celistvosti suverénneho Srbska na oltár americkej rozpínavosti, ktorému rýchlo prischlo pomenovanie nová mníchovská zrada, skutočne pripomína predvojnový rok 1938.

Prípad Kosovo odhalil šokujúci fakt, že vlády väčšiny štátov EÚ sú vlastne v područí USA a bezvýhradne sa podriaďujú ich záujmom. Tak ako pred 70 rokmi Hitlerovi, naivne sa domnievajúc, že obetovaním Československa sa vyhnú vojne s treťou ríšou.

Nevyhli. Bez preháňania možno tvrdiť, že po Kosove sa z medzinárodných zmlúv, garantujúcich nemennosť povojnového usporiadania Európy, stali zdrapy papiera. V Kosove Európa zradila sama seba.