Nedeľa 20. september 2020

extra plus

Marec 2008

Aktuálne číslo

Glosár Mariána Tkáča

Zasa bol február a zasa osmička na konci roka. Mama práve spomínala na udalosti spred 60 rokov, ako právoplatných demokratických povereníkov vyhadzovali z ich úradov všelijakí „strážnici", keď ju prepadli „dámy" zo smetiarskeho podniku a chceli od nej moje telefónne číslo, aby si doložili svoju smetiarsku káru.

História sa opakuje, aj keď sa pred 60 rokmi strážcovia poriadku volali boľševikmi a dnes vystupujú ako smetiari. Po tom, čo zistili, že až dve moje negatívne lustračné osvedčenia, podpísané v roku 1992 Jánom Langošom, nie sú moje, lebo nemám v mene krátke „a", páčil som z mamy, s akým „a" som sa narodil.

Našťastie, pamäť má dobrú, narodil som sa s dlhým „á", z čoho teda vyplýva, že existuje ešte iný Marian Tkáč, s krátkym „a", veď napokon aj v spisoch, ktoré po dôveryhodnej ŠtB zdedili na ÚV, pardon - v ÚPN, má onen menovec iné posledné tri číslice v rodnom čísle ako ja: on 079 a ja 074.

Mama nevedela pochopiť, prečo práve ja musím mať menovca takého grázla, ktorý si ako agent a plagiátor dovolil založiť Národnú banku a donedávna aj prednášal študentom na univerzite hospodárske dejiny.

Nuž a potrebovali sme vlastne Národnú banku? Keby jej nebolo, neboli by teraz starosti s eurom, pod pražským vedením by sme sa ho možno ani nedočkali.

A pokiaľ ide o slovenské hospodárske dejiny, pred ním boli také jasné: budovateľský plán, prvá päťročnica, druhá päťročnica, industrializácia, zjazdy rodnej strany, české doplácanie na Slovensko... A on, že vraj nás Slovákov poškodila menová reforma v roku 1945 a že sa na nás nedoplácalo.

„Mama," skúšal som, „možno môj menovec pyká nevinne, veď keď ozaj odpísal staré české skriptá, musí sa to aj v jeho skriptách len tak hmýriť päťročnicami a zjazdmi KSČ... Najskôr trpí pre moje zvolenie za člena televíznej rady. Veď vieš si predstaviť človeka s takým myslením v Rade STV? To by bol koniec..."

To však mama, možno ako jediná na Slovensku, nepripustila: „Vieš, synu, zato, že ty ideš do televíznej rady, predsa nemôže pykať niekto nevinný." 

A napokon dodala: „Nedá sa spájať nespojiteľné. To ako keby si tvrdil, že naši Európania, ktorí nechcú hlasovať za európsku reformnú zmluvu, naozaj nechcú ani nový tlačový zákon, že im postačuje ten starý, boľševický, a to predsa nemôže byť pravda."