Nedeľa 20. september 2020

extra plus

Marec 2008

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Zabudnuté MDŽ

Za posledné takmer dvadsaťročie sa žena stala tuctovým tovarom

Marian Dudinský

Po novembri 1989 nám naši noví demokraciou nasiaknutí lídri implantovali do verejného života názor, že Medzinárodný deň žien je akási srdcová arytmia demokracie, ktorú treba liečiť ignoranciou, lebo išlo len o propagandistický exces komunistov.

A tak sa stalo, že MDŽ sa u nás prestal oficiálne oslavovať, hoci vo všetkých normálnych štátoch pokračoval ďalej. Nie preto, že ho v roku 1910 ako sviatok všetkých vykorisťovaných žien (vznikol na základe štrajku 40-tisíc amerických textilných robotníčok v roku 1908) odporúčala Medzinárodná konferencia žien v Kodani, ale preto, že ženy chceli byť rovnoprávne s mužmi a chceli sa zbaviť jarma patriarchátu, ktorý, žiaľ, dodnes (okrem kresťanského sveta) dominuje všade inde.

Karieristky, šľapky, superstar...
Po nežnej revolúcii sme so špinavou vodou z vaničky vyliali aj dovtedy životaschopné dieťa. Nie, netvrdím, že MDŽ bol v komunistickej propagande skutočnou oslavou práce žien, ale bol aspoň verbálnym vyjadrením toho, že ženy sú tu aj na niečo iné ako len na rodenie detí.

Bolo milé vidieť aspoň v televízii, ako ženy prijíma prezident republiky, hoci išlo väčšinou len o „odbojárky" typu Gusty Fučíkovej a „traktoristky" typu Marie Kabrhelovej. Ale popri marxistkách sa zviezli aj iné budovateľky krajších zajtrajškov.

Že postupom času urobili muži z MDŽ sviatok opilcov, je už druhá vec. Skrátka, súdruhom sa to vymklo z rúk, ale to vôbec neznamená, že sa to malo vymknúť z rúk aj ponovembrovým pánom.

Za posledné takmer dvadsaťročie sa žena stala tuctovým tovarom. Už to nie je tá milá babička, matka, sestra, kolegyňa, reprezentujúca súlad úcty, lásky, priateľstva a vzájomného porozumenia. Objavila sa generácia babičiek, matiek a žien najrôznejšieho razenia, ktoré náš prvotnopospolný kapitalizmus naučil novým móresom.

Zo žien, predurčených na milujúce matky a prinajmenšom na skvelé manželky, sa stali pod vplyvom trestne nepostihnuteľnej drogy - feminizmu - karieristky, šľapky, rozvedené či slobodné mamičky, „nezávislé" konkubíny, mediálne hviezdičky a rýchlokvasené superstar. 

Stretnúť dnes ženu v ideálnom veku, ktorá je aj mentálne pripravená na rodinný život a ktorá má okrem piercingu na tých najodvážnejších miestach aj niečo zmysluplnejšie, je čoraz ťažšie.Ich spoločným menovateľom je neúcta k sebe samej a predajnosť tela spolu s duševným úpadkom.

 Je to degradácia ženstva v tej najrýdzejšej podobe a súčasne empirický dôkaz toho, že žena je naďalej aj v civilizovanej spoločnosti len objektom sexuálneho využívania.

Dnes však k tomuto dekadentnému obrazu prispievajú aj ženy samy, lebo nepociťujú morálny spoločenský tlak na svoje nevhodné správanie, o ich každodennom slovníku, ktorý by kedysi nezniesli ani kočiši - nehovoriac. Skôr naopak, sú liberálnou spoločnosťou tlačené do neprirodzených pozícií, ktoré ich ešte viac degradujú.

Prežije idea ženstva?
Kedysi bolo samozrejmosťou, že džentlmeni (aj oni už vyhynuli) pozdravili dámy zložením klobúka z hlavy, prípadne bozkom na rúčku (dnes je slovo „dámy" skôr synonymom označenia toaliet ako naozajstnej noblesy). Samozrejme, že bozkávanie rúk dnes už nik nežiada, je to jednoducho prežitok.

Hoci, prizrite sa bližšie novodobým Don Juanom, po novom „Flašíkom", predvádzajúcim sa na exkluzívnych plesoch postkomunistickej honorácie. Ale keď sa „dáma" začne v bare, hoci aj toho najlepšieho hotela rozprávať s neznámym mužom aj o tom, o čom by skutočná dáma diskrétne pomlčala, potom to už nie je o dáme, ale o slovese - dá mi, alebo nedá mi?

Nech je to, ako chce, MDŽ by malo byť symbolom oslavy ženstva bez akýchkoľvek módnych prívlastkov, dobrých tak akurát pre šoubiznis. V histórii sa zachovali spomienky na známe ženy - počnúc Kleopatrou, cez Johanku z Arcu až po da Vinciho Giocondu, známu ako Mona Lisa.

Ale boli tu aj kresťanská Panna Mária či Matka Tereza, ale tiež novodobá mučeníčka Milada Horáková. Všetky tieto ženy zanechali aj v povedomí súčasnej dekadentnej spoločnosti trvalý odkaz, že idea ženstva sa nemusí nasilu spájať len s aktuálnym morbídnym princípom „rovnosti pohlaví".

Ten napríklad v takej Ghane znamená, že ženy pracujú za almužnu ako otrokyne v kameňolome a v civilizovanej Európe ako otrokyne lásky. Rozdiel je len v zárobku. Ale ak sa má stať meradlom emancipácie výlučne finančný efekt, potom je to všetko nie o zabudnutom MDŽ, ale o zabudnutej žene v zabudnutom zmysle slova.