Nedeľa 27. september 2020

extra plus

Jún 2009

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Soľ kresťanstva

Kardinál Ján Chryzostom Korec: Vlci nemajú dejiny a nepotrebujú kultúru

Eva Zelenayová, Pavel Kapusta

Je jednou z najväčších morálnych autorít na Slovensku a integrujúcou osobnosťou nielen v prostredí katolíckej cirkvi, ktorú si vážia ľudia bez ohľadu na politickú či konfesijnú príslušnosť.

Kláštor pod Znievom, Ružomberok, Trnava a Brno sú mestá jeho študentských čias. Jasov, Podolínec a Pezinok zasa miesta internácie v roku 1950, keď komunistický režim likvidoval kláštory a začal prenasledovať kňazov. V Prahe na Pankráci, v Ruzyni a Valdiciach prežil dlhých dvanásť rokov vo väzení za údajnú vlastizradu. Hoci bol začiatkom päťdesiatych rokov tajne vysvätený za kňaza a biskupa, počas celého aktívneho veku až do odchodu na dôchodok v roku 1984 sa musel živiť ako robotník. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa venoval študentom teológie a privádzal ich k vysviacke. Samozrejme, bez oficiálneho súhlasu štátu na kňazskú činnosť. Oficiálne biskupské insígnie dostal na audiencii u pápeža Pavla VI. v roku 1969, teda až 18 rokov po vysvätení za biskupa. Ján Pavol II. ho v roku 1990 vymenoval za sídelného biskupa Nitry a v roku 1991 za kardinála. Od roku 2005 je emeritným biskupom. Jeho obsiahla knižná tvorba nepozostáva len z náboženskej tematiky. Ako filozof teológ sa zamýšľa najmä nad otázkami súvisiacimi s človekom a jeho bytím. Svoj život prežil ako slobodný človek často v neslobodnom prostredí. V rozhovore pre Extra plus presvedčil, že ním zostal. Kardinál Ján Chryzostom Korec.

Ste vo veku, keď človek bilancuje svoj život a v tejto súvislosti sa celkom prirodzene vracia aj do detstva, kde sú korene jeho neskorších osudov. Čo vám z neho najväčšmi utkvelo v pamäti?
Moje detstvo bolo robotnícky chudobné. Továreň na kožu pritiahla do rodných Bošian najprv Nemcov z Viedne, potom baťovcov z Moravy a Čiech, veriacich aj neveriacich. Vznikol Tyršov Sokol, Katolícky skauting. Spomínam si na školu, na to, že som sa dvakrát topil pri továrni v rieke Nitre. Spomínam si na krásne skautské tábory pod stanmi v horách pri čistých a studených jarčekoch a na miništrovanie v kostole. Hlboko mi utkvelo v pamäti a s radosťou si spomínam na stretnutie v trinástich rokoch ako skaut s majestátnym 73-ročným Andrejom Hlinkom v Ružomberku. Bolo to rok pred jeho smrťou v roku 1937. Stretli sme sa s ním ráno o šiestej hodine pred kostolom, keď vyšiel kvôli nám chlapcom zo spovednice.

Prečo ste sa stali kresťanom katolíkom?
Nevedomky na mňa vplývala rodina, obec, dobré čítanie od detstva, výber priateľov, kostol, krst, potom náboženstvo v škole. Neskoršie to bolo stále vedomejšie štúdium viery, dejín, pozornejšie sledovanie života jednotlivcov, rodín, národa, až po otrasné skúsenosti s nacizmom a komunizmom. Dostojevskij to posledné aj pre mňa vyjadril v Karamazovcoch, a najmä v románe Diablom posadnutí. Katolícka cirkev so svojimi dejinami, rehoľami, s Benediktom, Bonifácom, Cyrilom a Metodom, so svojimi spismi, katedrálami, s donom Boscom, veľkými pápežmi a Matkou Terezou sa mi stávala čím ďalej tým viac, aj popri všetkých nedostatkoch, najobdivuhodnejšou inštitúciou sveta.

Ako človek objaví Boha?
Tým, že sa usiluje žiť ako človek. Rozmýšľať a rozmýšľať, chcieť poznať svet a život, a to z dejín, z kníh a z denných udalostí a zážitkov i z toho, čo poobjavovali iní. A neuspokojiť sa čírym biologickým vegetovaním a najmä tým, že nám iní raz vykopú hrob ako záver všetkého.

Ako vnímate vzťah medzi náboženstvom a civilizáciou?
Prvé náboženské prejavy človeka, zachované v kresbách jaskýň v Altamire či v hroboch, sú istotne pozitívnym znakom odlišnosti človeka od zvierat. Omnoho viac ako zachované nástroje. Človek myslel a premýšľal o živote a smrti, aj o tom, čo po smrti. Náboženstvá národov sa neskôr prejavovali pozitívne zdôrazňovaním posvätnosti manželstva, rodiny a detí, či posvätnosťou mnohých iných úkonov života. Prirodzené náboženstvá národov však, žiaľ, aj poblúdili, napríklad prinášaním ľudských obetí. V mytológiách upadli národy aj do mnohobožstiev a s nimi spojených rozpráv s premietanými ľudskými neresťami na božské bytosti. Na tom niesli vinu aj niektorí básnici.

Čo predovšetkým prinieslo do sveta náboženstiev kresťanstvo?
Ako zjavené náboženstvo vnieslo doň mimoriadne posvätné chápanie celého života s vrcholným presvedčením, že Boh je láska a v ňom naša nádej na večný život. Vyzdvihlo tým človeka a národy do neslýchanej výšky. Premohlo bez krvipreliatia otroctvo a utváralo z národov jednu rodinu. Bohatí v deň krstu prepúšťali ako kresťania svojich otrokov ako bratov. Kresťanstvo zakladalo spoločenstvá kláštorov, benediktíni aj u nás na Zobore a vo Svätom Beňadiku učili v širokom okolí klčovať lesy, obrábať zem, pestovať ovocie, rozvíjať remeslá, zakladať školy až po univerzity. Kláštory zachovávali odpisovaním vzácne antické knihy. Toto všetko sa stalo základom nášho európskeho a aj slovenského civilizovaného a kultúrneho života.

Na týchto základoch sme stavali stáročia. V súčasnosti na to často zabúdame. Prečo by náš kontinent mal zotrvať na svojich tradičných kresťanských princípoch?
Lebo sú to jeho korene, z ktorých žil a žije ako veľký strom. Západná demokratická a pluralitná spoločnosť, právny štát, úcta k ľudským právam a európska kultúra predsa len vyrastali z kresťanstva a nie z názorov hinduistického kastovníctva alebo z islamského pohľadu na ženu. Európe nesmie chýbať soľ kresťanstva, lebo Európa, ak chce dôstojne žiť, nesmie stratiť svoju duchovnú hĺbku. Stratila ju načas za nacizmu a komunizmu. Stálo ju to stámilióny životov a prinieslo jej náramné pustošenie.

Ako veriaci ste 40 rokov prežili v ateistickom systéme. Niekedy sa objavuje názor, že ateisti sú slobodnejší ako veriaci. Čo vy na to?
Napísal som knihu s názvom Sloboda ako dar či záhuba? Tých 430 strán nedokážem vyjadriť šiestimi vetami. Pozrite sa, ak sa ateista riadi základnými mravnými zákonmi, môže byť taký slobodný ako ja veriaci a ja ako on neveriaci. Ak sa však neveriaci človek neriadi mravnými zákonmi? Čo potom? Ak niekto veľa pil a leží v priekope, je slobodnejší ako ja veriaci? A ten, čo droguje a potom na drogy kradne, je slobodnejší? Žil som roky vo väzení s ľuďmi, ktorí sa predtým cítili slobodní, možno slobodnejší ako ja. Potom boli za mrežami ako ja. No ja som sa dostal za komunizmu za mreže preto, lebo som chcel za každú cenu zostať človekom, oni boli za mrežami preto, že prestali byť ľuďmi. Jeden zabil otca, druhý odťal štvorročnej dcérke obe ruky za to, že mu postrihala nožnicami na kúsky papierových 50 Kčs. Iní boli za mrežami preto, lebo vo veľkom kradli a hýrili. Ďalší sa cítili byť superslobodní až tak, že sa cítili byť pánmi života a smrti ostatných občanov. Rudolf Slánsky ako generálny tajomník KSČ posielal biskupov, kňazov, veriacich či takzvaných kulakov do väzenia a mnohých na popravisko. Potom bol sám uväznený, súdený, odsúdený a jeho vlastní druhovia ateisti ho popravili. To isté sa stalo Vladimírovi Clementisovi. A Ladislav Holdoš? Likvidoval nás v Barbarskej noci ako šéf štátneho úradu pre veci cirkevné, potom však uväznili aj jeho a sedel či pracoval ako otrok v Jáchymove spolu s tými kňazmi, ktorých on likvidoval. Lenže tí kňazi chránili aj jeho, lebo on sa tam bál o život. Tí kňazi sa aj tam cítili byť slobodnejší ako on. Vidíte, taká záhadná je sloboda pre ateistu i pre veriaceho. Vedome neveriaci človek ateista sa „oslobodil" od záväzkov Desatora. Najprv od prvých troch príkazov, týkajúcich sa Boha ako fundamentu života. Potom odmietol aj sedem ďalších, týkajúcich sa vzťahov medzi ľuďmi. Tým však zničil seba ako človeka. V dôsledkoch zničil aj svoju slobodu, v krajnom prípade zničením slobody všetkých, napríklad v nacizme a komunizme. Je však pravda, že v tom môže ateistu napodobňovať aj pokrstený človek, ak prestane žiť z viery a podľa nej. Povedzte, čo je teda sloboda a kto môže byť naozaj slobodný? Ja sa cítim byť celý život slobodný. Aj keď som bol špicľovaný a predvolávaný na ŠtB.

Po roku 1989 sa vynorilo veľké množstvo literatúry, s akou sa nebolo možné stretnúť za bývalého režimu. Napríklad knižky o živote po živote, okultizme, mágii. Ako sa staviate k týmto javom?
Niektoré z kníh o živote po živote sa zdali byť akoby experimentálnym záznamom o takzvanej klinickej smrti a o tom, čo v nej pacient prežíval. V kóme je však človek ako v hlbokom spánku. Keď sa písalo niečo také, že človek pritom nazrel do života „na druhej strane", do večného života nikto nenazrel. Iba jediný - Ježiš. Okultizmus, mágia, veštenie z ruky či kariet, horoskopy, astrológia majú prastaré dejiny. Človek chcel oddávna preniknúť do budúcnosti a zmocniť sa aj neznámych síl pomocou rozličných praktík. Robí to aj dnes, až po špiritizmus. Dá sa na tom zarobiť. Ľudia dnes veria mágii, vešticiam, horoskopom, všetkému možnému. Písmo a proroci zakazovali rozličné praktiky mágie a predpovedí, ktorými ľudia v pohanstve chceli nahradiť vieru a dôveru v živého Boha. Dnes to mnohí znova prijímajú. Duchaplný G. K. Chesterton napísal, že keď ľudia neveria v Boha, veria v kadejakú hlúposť.

Pribúdajú však aj autori, ktorí sa snažia ukázať biblické udalosti v novom svetle. Napríklad o Márii Magdaléne či Judášovi Iškariotskom. Môžu nové nálezy ovplyvniť učenie cirkvi?
Američan Dan Brown vydal okolo roku 2000 román Da Vinciho kód. Písal tam aj o akomsi manželstve Márie Magdalény s Ježišom. Odvolával sa na nejaké tajné dokumenty z Národného múzea v Paríži... Kniha je preplnená fantáziou a fantastikou. Viete, ako sa píšu detektívky? Vyberú sa dva-tri fakty a opradú sa fantáziou. Niektorí ľudia to majú radi. Radšej ako sci-fi. Historická hodnota Brownovej knihy je absolútne nulová. Nenároční tej knihe tlieskali ako deti tlieskajú v bábkovom divadle. Tlieskajú dobrej figúrke kúzelníka, ktorý vytiahne z klobúka zajaca, a nadávajú zlej figúrke ježibabe. Už v druhom storočí vymýšľali protivníci kresťanstva vo svojich spisoch všeličo o Ježišovi. Niekedy veci nadmieru fantastické. Boli to tzv. apokryfy, podvrhnuté spisy, niekedy s honosnými názvami, napríklad „evanjelium Petrovo". Cirkev to, samozrejme, odmietala. Vzdelaný sv. Hieronym o tom napísal, že sú to „deliramenta apocryphorum - blúznenia podvrhnutých spisov". Život Ježišov a jeho pramene evanjelia dnes sú nad pomyslenie dôkladne historicky overené. Overené je aj obrátenie takého kritického vzdelaného muža, bývalého protivníka kresťanov, ako bol sv. Pavol. Čo tu môže zmeniť nejaký Dan Brown, ktorý má len ostré pero a divokú fantáziu a vie, čo je bestseller a čo sú milióny?

Ste autorom knihy Ježiš zďaleka a zblízka, kde v tejto súvislosti spomínate záľahu historických faktov...
Píšem v nej aj o tom, že v Bratislave vyšiel v roku 1976 preklad Filozofického slovníka od Voltaira. Tam nájdete „vedeckých" kuriozít do sýtosti. Voltaire píše o Biblii zasvätene, že Boh bol prvý inkvizítor - predvolal na vyšetrovanie Adama: „Adam, kde si?" Predsedal zároveň aj najvyššiemu súdu a „Adama pozbavil všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnil v raji". No podľa Voltaira „Boh bol aj prvým krajčírom. Ušil prvým ľuďom aj rúcho". Voltaire uvádzal vo Filozofickom slovníku aj znalosti o evanjeliách: Peter vraj usporiadal verejné seansy so Šimonom Mágom „o súboj v lietaní". Podľa Voltaira začal Šimon. Vzniesol sa, no Peter sa vraj prežehnal, „Šimon spadol a dolámal si nohy." Cisár Nero sa vraj nahneval pre úraz svojho obľúbenca a „dal Petra ukrižovať". Toľko Voltaire. Tak písali starí Brownovia. No pápeži trvajú. Bolo ich doteraz viac ako 260. Trvajú aj obrovské baziliky v Ríme zo 4. storočia. Trvá aj nádherná báseň Proglas sv. Konštantína Filozofa z 9. storočia, napísaná možno niekde blízko Nitry. Evanjeliá sa čítajú po celom svete v chrámoch i v domácnostiach s veľkou úctou. Voltaire je dávno mŕtvy. Zomrie aj Dan Brown. Cirkev žije.

Ako vidíte pozíciu cirkvi na Slovensku, v Európe a vo svete?
Spresním si pre seba termín „pozícia". Za komunizmu bola pozícia cirkvi ponižujúca - bola prenasledovaná, takmer úplne bez práv, stále pod diktátom a špehmi, denne sa na ňu a na veriacich útočilo. Dnes žije cirkev u nás v slobode, je činná podľa evanjelia a svojich zákonov, a tak môže vystupovať. Iba niektoré skupiny na ňu takmer denne útočia v médiách. To je na Slovensku. A v Európe? Postavenie cirkvi v rozličných štátoch je rozličné. Vo Francúzsku je síce odluka cirkvi od štátu, ale za slobodu jej alternatívnych škôl vyšiel nie tak dávno do ulíc v Paríži milión obyvateľov. A prezident Sarkozy povedal v Ríme, že si nevie predstaviť Francúzsko, prvorodenú dcéru cirkvi, bez kresťanstva. Vo svete je to rozličné tak ako svet sám. V OSN má cirkev stáleho pozorovateľa. Vo Vatikáne má diplomatické zastúpenie viac ako 150 štátov. Pavol VI., Ján Pavol II. a minulý rok aj Benedikt XVI. boli s veľkou úctou prijatí na pôde OSN a prehovorili na jej valných zhromaždeniach. Je však smutná pravda, že v niektorých národoch je cirkev utláčaná a prenasledovaná a má mučeníkov.

Spomenuli ste odluku cirkvi od štátu, čo znamená jej finančnú nezávislosť, nie nejaké zasahovanie štátu do cirkevných záležitostí. Je žiaduce nové usporiadanie vzťahov? Často sa o tom na verejnosti hovorí...
Niektorí hovoria, že za komunizmu sme boli za odluku. Áno, lebo ateisti mali v hrsti celú cirkev. Bez ich súhlasu sa nemohla pridať ani sviečka na oltár. Teraz je vzťah štátu k cirkvi urovnaný. Cirkev si plní svoje výchovné a morálne poslanie, štát oceňuje jej činnosť, napríklad aj v sociálnej oblasti. A zodpovední politici vedia, akú podstatnú úlohu plnili cirkvi na Slovensku v našich dejinách - cez starostlivosť o rodiny, o deti, o školy, o kultúru, cez starostlivosť o národ. Múdri politici vedia, kto bol Bernolák, Hollý, Hurban, Štúr, Moyzes či Kuzmány. Odluka pre financovanie? Štát dá ročne cirkvám asi toľko, koľko na šport. Alebo toľko, koľko na niekoľko sto vojakov v Afganistane či na Cypre. Predchádzajúci minister kultúry odpovedal novinám, že otázka financovania cirkví sa bude riešiť, ale možno v perspektíve niekoľkých desiatok rokov.

Čo podľa vás najviac ohrozuje jednotu cirkvi?
Určite plytká viera veriacich. Mnohí pod vplyvom modernosti chcú chápať cirkev ako čisto ľudskú demokratickú spoločnosť, kde sa o všetkom hlasuje. Evanjelium hovorí niečo iné - cirkev je postavená na apoštoloch a na skale Petrovi. Tak ju ustanovil Ježiš. Cirkev je ustanovená iniciatívou a mocou Božou. Kto to nechápe, nechápe nič. To nechápanie ohrozuje jej jednotu.

Čo si myslíte o filozofii a aktivitách Georgea Sorosa, zakladateľa nadácie otvorenej spoločnosti, ktorý zavrhuje tradičný hodnotový model spoločnosti a tvrdí, že jedinou univerzálnou hodnotou sú peniaze? Atomizuje spoločnosť na jedincov, zvrchovanosť štátov považuje za anachronizmus. Nie je to civilizačná spiatočka?
Peniaze sú hodnotou. Ale nie univerzálnou a určite nie najvyššou. Najvyššou hodnotou je človek ako jednotlivec, ako rodina, ako národ, ako ľudský svet. V týchto mesiacoch to so žiaľom zisťujú a prežívajú v USA, kde boli na najvyšších miestach peniaze takmer všetko. My a svet to prežívame s nimi a zachraňujeme človeka aj národ. Finanční a hospodárski analytici hovoria o špirále chamtivosti vo finančnom svete a o morálnom hazarde, ktorý v ňom zavládol. S peniazmi sa vraj na burzách chytrácky kšeftovalo, umelo sa znehodnotila cena niektorých akcií, ktoré sa skúpili a o nejaký čas zas draho predávali za veľké miliardy. To bol umelý hospodársky život. Prezident Obama po zvolení hovoril priamo o chamtivosti vo finančníctve, o divokých pretekoch v prideľovaní dividend ešte aj z dotácií štátu na ozdravenie bánk a zarazil to. Taká bola vláda peňazí bez morálky.

Zdá sa, že západná kultúra dospela k dvom proti sebe stojacim koncepciám nazerania na človeka a jeho postavenie v spoločnosti. Kým pápež vidí v národe vyzretú formu ľudského spoločenstva, Soros, naopak, chápe stanovené hodnoty ako obmedzujúce. Pozorujeme, že aj v našej spoločnosti sú jedinci, ktorým chýba národná identita a hrdo sa hlásia k svetoobčianstvu a dokonca ľudí s výbavou kultúrneho dedičstva považujú za zápecníkov. Je zbavovanie sa hodnotového puta oslobodzujúce pre človeka?
Tam, kde je človek len živočích bez ľudských koreňov, bez kultúry a posvätných tradícií národa, tam je len zabudnutým kolieskom mašinérie dejín a štátov. Vlci nepatria k nijakému národu, ani netvoria národ. Majú len určité, aj to dosť pohyblivé rajóny ako predátori. To ich tesákom vycereným na korisť úplne stačí. Vlci však nemajú dejiny a nepotrebujú kultúru. Ľudia žili odpradávna v rodinách, v rodoch a v národoch. Žili v dejinách. Tvorili a rozvíjali národné kultúry a právne usporiadaný život. Práva národov sa odvodzujú od základných práv človeka. Človek nie je len živočích. Je živá osoba a tvorí spoločenstvá rodín a národov. Tie sa majú riadiť ľudskými právami i medzinárodným právom, ktoré má byť tiež ľudské. Prečo sa nerešpektuje to, čo zdôrazňoval Ján Pavol II. a čo zdôrazňuje aj jeho nástupca? Povedzte, čím sú práva človeka a práva národov pre veľkých žralokov, nenásytných finančníkov a pre veľkých manažérov monopolov, keď dodávajú zbrane do Afriky a inde a zabezpečujú si pritom platenie faktúr drancovaním ich surovín pod zemou, plodmi na zemi na chudobných poliach alebo priemyselným stínaním ich pralesov? Peniaze sú pre nich peniaze, obchod je obchod. Viete, čo je zápas o ropu a o plyn, či o urán a diamanty. No takýto medzinárodný život, riadený ľudskými predátormi, nám dáva už nielen zauchá. Strieľa a zabíja sa už nielen v Bagdade, ale aj v prepychových dovolenkových hoteloch na Bali.

Na Slovensku verejná mienka priam hystericky reaguje na niektoré témy týkajúce sa vzťahu k domovine, vlasti. Aj vy ste sa stali terčom kritiky za postoj k prvému slovenskému prezidentovi Jozefovi Tisovi, aj za to, že ste sa zastali exilového historika Milana Stanislava Ďuricu, autora knižky Dejiny Slovenska a Slovákov, v ktorej zachytáva súvislosti okolo vzniku prvého slovenského štátu slobodne, nepredpojato. Čím to je, že sa sami vykoreňujeme, aj bez aktívneho pričinenia komunistov?
Obdobie, ktoré spomínate, je jedným z najzložitejších v našich novodobých dejinách. V najstrašnejšej situácii Európy po roku 1938 bolo treba riešiť takmer neriešiteľné problémy. Západní politici nás hodili ako korisť zločincovi Hitlerovi. Chamberlaine, Daladier a Ciano vydali naše národy napospas zloduchovi podpísaním Mníchovskej dohody, naše Slovensko aj Viedenskou arbitrážou. Niektorí historici u nás sa po desaťročia tvária tak, že oni by si boli s Hitlerom hravo poradili, no všetci vtedajší politici u nás sa podľa nich správali ako hlupáci či priam ako zločinci a že nevedeli, či nechceli zabezpečiť Slovensku plnú slobodu a pravú demokraciu. Možno však takto s rozumom posudzovať historické udalosti vo vtedajšej Európe? Veď na zodpovedných miestach na Slovensku boli vtedy aj takí muži odborníci ako guvernér Slovenskej národnej banky profesor Imrich Karvaš, Peter Zaťko a iní. Históriu predsa musíme posudzovať nie cez ďalekohľad, ale z hľadiska danej historickej situácie. A tá bola strašná. Samozrejme, stali sa aj otrasné veci, ktoré sa nikdy nemali stať a na ktoré sa nikdy nemôže a nesmie zabudnúť.

Je nevyhnutné, aby cirkev na Slovensku prijala nejaké stanovisko k tomuto obdobiu dejín? Vieme, že aj kanonizácia biskupa Jána Vojtaššáka je problematická práve pre rozličný výklad jeho postojov v tomto období...
Neviem, nakoľko by to momentálne osožilo. Taká vášnivo zaujatá situácia v týchto veciach je u nás stále. Vojtaššák prvý upozornil vládu na list dvoch utečencov z Osvienčimu. A vláda vzápätí hneď v októbri 1942 zastavila akýkoľvek ďalší transport do Poľska, keď Nemci odmietli, aby vládna delegácia išla zistiť situáciu medzi našich občanov v Poľsku. A Vojtaššák aj inak otvorene bránil ich ľudské práva. Aj v diecéznom obežníku, aj pastierskym listom. Žiaľ, sila médií vie byť aj dnes strašná.

Slovenská spoločnosť je dlhodobo polarizovaná, predovšetkým rozličným pohľadom na vznik samostatného štátu. Dokonca podobný jav možno pozorovať aj v cirkvi. Odmietanie zvrchovanosti, samostatnosti je čosi, čo zrejme nemá obdobu v dejinách národov. Dá sa to vôbec ospravedlniť?
Máte pravdu, že odmietanie zvrchovanosti a samostatnosti nemá obdobu v dejinách národov. Z našich dejín si pripomeňme Moyzesa a Kuzmányho, Štúra a Hurbana, Mikulášske žiadosti, Vajanského, Škultétyho s Maticou, Štefánika a stovky iných osobností a dejov. Múdra a zdravá láska k národu, žičlivá voči všetkým ostatným, je v kresťanstve pravá láska. Je zakotvená v evanjeliu. Tak hovoril o „ojčizni" aj Ján Pavol II.

Žiaľ, na Slovensku sme ešte stále svedkami útokov na národne cítiacich ľudí a zosmiešňovanie vlastenectva. Denne sa stretávame aj s rezíduami čechoslovakizmu, naposledy v podobe inštalácie sochy Milana Rastislava Štefánika pod sochou českého leva pred budovou Slovenského národného divadla. Čo na to hovoríte?
Najviac sa ma dotklo, že veľký muž, štátnik a generál Slovenska je zobrazený ako „montér".

Zostaňme ešte na Slovensku. Počas nedávnej kampane pred prezidentskými voľbami bolo často diskutovanou témou umelé prerušenie tehotenstva. Prečo práve kresťansky orientovaní politici prichádzajú s iniciatívou zákonom zakázať interrupcie? Nemá väčšiu silu Boží zákon ako pozemský? Veriaca žena predsa vie, že nemôže také niečo urobiť a ženu s iným názorom by sme mali rešpektovať. Alebo nie?
Cirkev sa drží Desatora, ktoré ona nevymyslela. Preto je cirkev proti interrupciám, lebo tie sú zabitím živého človeka. Ktorý otec by chcel, aby mu niekto zabil syna alebo dcéru? Ľudský živý zárodok má už všetko, aby sa z neho naplno rozvinul zrelý človek. Aj ja som bol taký zárodok. Aj každý z nás. V ňom bolo všetko, až po farbu očí a vlasov. Zvonka sa už nič k tomu nepridalo. Keby si moja matka bola dala urobiť potrat, ja by som sa nebol narodil a neodpovedal by som vám na nijaké otázky. Máte pravdu o Božom zákone pre veriacu ženu. No príkaz Nezabiješ! je širší a vyjadruje aj základné prirodzené ľudské právo ochrany života každého a všetkých od počiatku. A toto právo a zákon nemôže zrušiť nijaký parlament, tak ako nemôže zrušiť veľkú násobilku alebo zemskú príťažlivosť. Pozitívne zákony štátov nemôžu zrušiť prírodu. Preto aj naša ústava je formulovaná vo veci ochrany života obozretne. Ale viete, čo ma zaráža? Na jednej strane máme zákon na ochranu vtákov. Keď niekto zničí ich hniezdo s vajíčkami alebo malými orlami, môže sa dostať do väzenia. Na druhej strane chceme mať parlamentom odhlasovaný zákon, že na želanie niekoho môžeme zabíjať deti. To má byť výdobytok civilizácie, kultúry a pokroku?

O Slovensku sa hovorí, že je religiózne, keďže sa vyše 70 percent občanov hlási k viere. Aká je však kvalita ich vierovyznania? Aký vplyv to má na chod spoločnosti? Religiózne Slovensko sa uberá k liberálnej demokracii. Ide to k sebe?
Niekedy dosť necítiť, že je na Slovensku toľko veriacich aj katolíkov. Je to vec slabej viery? Alebo zakríknutosti? Alebo len slabého angažovania? V každom prípade to hodno rozoberať medzi veriacimi, kňazmi i biskupmi. Ako veriaci žijeme na Slovensku a sme aj my zaň zodpovední. Premýšľať by mali o tom najmä vzdelaní a verejne činní veriaci. Religiozita by sa nemala zneužívať na osobné či skupinové ciele. Svedomie by si mali spytovať aj médiá.

Je Európska únia schopná zachovať hodnoty, na ktorých sa Európa formovala? Na čo by europoslanci nemali zabúdať?
Myslím si, že únia je toho schopná. Zápasia, žiaľ, aj v nej rozličné sily, aj veľmi vzdialené od Schumanna, de Gasperiho či Adenauera, jej zakladateľov. Ak si však Európa neubráni kresťanské hodnoty, z ktorých vyrástla a stala sa vedúcim kontinentom sveta, čo ju bez Boha a bez kresťanstva čaká? Ďalší nacizmus, komunizmus alebo ešte niečo horšie? To je nielen otázka pre europoslancov. To je otázka pre všetky európske národy aj pre Slovensko.

Má sa Európa otvoriť aj neeurópskym krajinám, ako sú Izrael a Turecko, alebo by mala zostať na kontinente?
Niektorí politici, najmä pokiaľ ide o Turecko, sú za otvorenie. Iní predkladajú argumenty proti. Prví v tom vidia možný zmierlivý most do Ázie a, najmä, k moslimským krajinám. Druhí namietajú, že 70 miliónov tureckých moslimov zaplaví Európu svojimi ľuďmi, mešitami a islamským silným vplyvom aj bez meča. Registrujem jedno i druhé. Určite sa bude o tom ešte mnoho diskutovať. Spolupráca je však nevyhnutná.

Sprievodným javom migrácie je prienik kultúr. Ste zástancom multikulturalizmu, alebo by sa národy nemali priveľmi otvárať cudzím vplyvom?
Niektorí globalisti sú bez výhrad za prienik kultúr a otvorenosť všetkým vplyvom. Iní si myslia, že taká tolerancia je neprijateľná. Určitá zdržanlivosť a múdrosť je v tejto veci namieste. Nemôžeme prijímať so všetkým animizmus jednoduchých kmeňov Afriky. Ani náboženstvá, schvaľujúce kastovníctvo či podceňujúci pohľad na ženy. Nemôžeme prijímať v Európe mnohoženstvo ani odtínanie rúk za krádež. Máme svoju kresťanskú kultúru a právny poriadok. Cirkev síce prenikala misiami do života národov v Afrike, v Ázii alebo v Južnej Amerike, ale učila ich čítať a písať, zakladala im školy až po univerzity, dvíhala ich mravne i kultúrne. Rešpektovala pritom ich dobré domáce tradície. Robí to aj dnes, až po africké tance pri bohoslužbách. To všetko robila cirkev na rozdiel od kolonizátorov, ktorým išlo v prvom rade o bohatstvo a zisk. Cirkev prinášala misiami národom to najlepšie z Európy. Ak tieto národy dnes ponúkajú Európe aj dobré a cenné veci, Európa to môže vítať. Ak nám však chcú ponúkať niečo, čo by nás vracalo o celé stáročia späť, povedzte, prečo by to mala Európa prijímať? Vieme, aké všelijaké sekty sa dnes k nám tlačia. Prienik kultúr musí byť triezvy a teda výberový.

Na záver sme si pre vás pripravili tak trochu filozofickú otázku: Čo považujete za najväčšie šťastie vo svojom živote?
Nad tým nemusím dlho premýšľať - to, že som vôbec začal žiť. Ako napísal Rúfus, niet väčší zázrak, ako byť. Niet vzácnejšieho daru. Ďalej šťastie, že som vyrastal v prijateľnom slovenskom kresťanskom prostredí na človeka, že som vstúpil potom k jezuitom a že mi bolo dopriate podľa ich autentického ducha dodnes žiť v cirkvi i na Slovensku.