Pondelok 23. september 2019

extra plus

Jún 2009

Aktuálne číslo

Foto: SITAFoto: SITA

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Foto: Pavel KapustaFoto: Pavel Kapusta

Hanba

Eva Zelenayová

Kto by si z tých, čo prežívali silvestrovskú noc z 31. decembra na 1. januára 1993 a s nadšením vítali vznik Slovenskej republiky, pomyslel, že o šestnásť rokov neskôr, už ako slobodný, zvrchovaný štát, postavíme na brehu Dunaja pamätník nadradenosti Čechov nad Slovákmi?
Presne to vyjadruje súsošie leva týčiaceho sa nad sochou generála Štefánika v novom, ešte rozostavanom centre hlavného mesta SR Bratislavy. Premiér Robert Fico síce vo svojom prejave pri príležitosti odhalenia skulptúr pripomenul, že je symbolom slobody, no český lev v skutočnosti nikdy nepredstavoval pre Slovákov slobodu. Prečo by sa potom počas celej existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov usilovali o samostatnosť? Pamätník je skôr triumfom čechoslovakistických bratislavských poslancov, ktorí ho schválili, a nie výrazom vysokej „slobodomyseľnosti a sebavedomia slovenských občanov", ako o iniciatíve inštalovať sochu hovoril slovenský premiér. Ak by na nábreží stála iba socha generála Štefánika, slovenské osobnosti by iste neprotestovali. Samotný fakt, že český lev spolu s pod ním sa krčiacim Štefánikom bol odhaľovaný bez účasti verejnosti, dokonca na stavenisku, je mnohovravný. Na jeho odhalení sa nezúčastnil ani prezident SR. Čakajúci novinári v nedôstojných podmienkach síce zavelili na odchod, ale nikto z nich neodišiel. Dočkali sa - neuveriteľného poníženia. Ako sa vyjadril profesor Ivan Pišút: „Je to víťazstvo čechoslovakizmu, potupa pre Štefánika a hanba pre Slovensko!"
Keď sa o rok ľudia k pamätníku dostanú, budú sa veľmi čudovať, kto to stojí na podstavci pod levom. Je to naozaj Štefánik? Črty tváre muža v kombinéze veľmi nepripomínajú tohto velikána slovenskej histórie, ako ho poznáme z dobových zobrazení. Slováci nemajú záujem vymazať spoločný štát s Čechmi zo svojej histórie - ukradnutá vlajka skôr usvedčuje Čechov z takého úmyslu, ale ani o pamätník, ktorý sa vysmieva z ich slobodomyseľnosti. Básnik Milan Rúfus svojho času varoval: „Neúcta k vlastným a vyzdvihovanie cudzieho, ba často až pohŕdanie hodnotami tvoriacimi našu duchovnú podstatu, je hlavnou príčinou našich národných nešťastí." Staronový hanebný pamätník pred Slovenským národným divadlom je zhmotnením toho, pred čím Rúfus varuje. Nepripomína Slovákom slobodu, ani nijakého z velikánov slovenskej kultúry, čo sa pred národným divadlom očakáva, pripomína len a len podriadenosť Slovákov českému levovi. Slová premiéra Fica, že pamätník zosobňuje slová z básne Hollého „my sme tuná doma, my sme tuná páni", v kontexte s pamätníkom sa môžu vnímať skôr ako irónia. Lebo ako hovorí Rúfus: „Vysoko nad letcom tróniaci lev arogantne demonštruje - kto je tu pánom!"
Nuž, národ, odmietajúci vlastnú zvrchovanosť, si ani iný pamätník nezaslúži. Samosprávne vedenie Bratislavy, ktoré o pamätníku rozhodlo, je plne v réžii politických strán, čo v parlamente hlasovali proti zvrchovanosti Slovenska. Je však nepochopiteľné, že im v tom asistovala pronárodná vláda.


Prehrali sme všetci

Vážení priatelia, spolubojovníci za dôstojný pamätník generála Dr. M. R. Štefánika,

po tom, čo sa nám - tromi listami do Elyzejského paláca - argumentmi podarilo dosiahnuť, že na pôvodcami a médiami avizované znovuodhalenie tzv. Štefánikovho pomníka pred SND neprišiel prezident Francúzskej republiky Nicolas Sarkozy (a napokon ani prezidenti iných štátov), vám sprostredkujem časť listu, ktorý nám na našu výzvu prezidentovi SR poslala jeho kancelária: „V liste ste vyzvali pána prezidenta, aby sa nezúčastnil na odhalení sochy Milana Rastislava Štefánika pred novostavbou SND. Ako iste viete, pán prezident sa nezúčastnil na odhaľovaní predmetnej sochy. Podľa nášho názoru pamätníky, ktoré vzbudzujú rozporné reakcie verejnosti v čase ich postavenia, budú tieto reakcie vyvolávať naďalej."
Myslím, že treba prejsť mlčaním skutočnosť, že pôvodne veľkolepo plánovaná a avizovaná tzv. slávnosť znovuodhalenia - v skutočnosti poníženia - sa konala v úzkom kruhu pohrobkov čechoslovakistickej ideológie a na resentiment trpiacich internacionalistov. Tieto zjavné úspechy našej argumentácie však nepovažujme za výhru. Nedôstojná fraška poníženia generála Dr. M. R. Štefánika, ktorá sa odohrala v deň výročia jeho tragickej a dodnes neobjasnenej smrti, znesvätenie SND inštalovaním pred jeho priečelie vojaka - letca so zvieraťom - levom a pokračujúca deformácia slovenských dejín a ich osobností - nemá víťaza. V tomto smutnom, ale ani zďaleka nie ojedinelom prípade nevyhral nikto - prehrali sme všetci! Prečo? Kompetentní nás týmto predstavili svetu ako národ bez úcty k vlastným velikánom a národ bez kultúry...

(vyhlásenie akad. maliara Viliama Hornáčka, predsedu Združení slovenskej inteligencie)