Streda 19. jún 2019

extra plus

Apríl 2014

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

S úsmevom

Karol Duchoň bol talentom, aký sa rodí raz za sto rokov, hovoria muzikanti

Dana Madarová

Bol talentom, aký sa v našich končinách narodí možno raz za sto rokov, bol jasným dôkazom toho, že nie každý je nahraditeľný...

Toto je len zlomok z množstva obdivných slov, ktoré zazneli v roku 1985 po predčasnej smrti Karola Duchoňa, považovaného za najlepšieho slovenského speváka všetkých čias, o akom môže naša súčasná hudobná scéna len snívať. 

Nebol to však len spev, ktorým si talentovaný rodák z Galanty získaval srdcia aj obdiv najbližšej rodiny, fanúšikov, priateľov či kolegov. Bol to aj jeho široký úsmev na tvári, zmysel pre humor, večný optimizmus a... mimoriadne citlivá, ľahko zraniteľná duša.

Prvé úspechy
„Ako šesťročný som našiel pod vianočným stromčekom harmoniku a bol to najkrajší darček, aký som mohol dostať. Všetkým som ju ukazoval a vravel, ako ma Ježiško má rád," zaspomínal si raz spevák na prvé dotyky s hudbou, pre ktoré mala pochopenie najmä jeho matka.

Otec považoval hudobníkov za komediantov, čo dokazovalo aj jeho rozhodnutie prihlásiť syna na Strednú priemyselnú školu strojnícku. Práve počas štúdia na nej sa Karol dočkal aj ďalšieho hudobného darčeka - prvej gitary.

„Venoval som sa jej viac ako škole. Jedného dňa sa otec na mňa pre zlé známky tak nahneval, že ju rozmlátil na márne kúsky," zdôveril sa Duchoň s nepríjemným zážitkom. 

Našťastie, ani po ňom ho láska k hudbe neopustila a využíval každú voľnú chvíľu, aby sa mohol venovať svojej milovanej záľube.

Stal sa členom skupiny The Ice Boys, ktorej súčasťou bol aj Robo Kazík. V roku 1967, keď mal 17 rokov, vyhral regionálne kolo speváckej súťaže O zlatú črievičku - akúsi obdobu dnešnej SuperStar. Práve tu si ho všimol hudobník Jaroslav Mikula, ktorý mu ponúkol spoluprácu, okrem iného aj v zahraničí.

Karol neváhal ani sekundu, odišiel zo školy a keď boli jeho rodičia na dovolenke, nastúpil bez ich vedomia do svojho prvého angažmánu na námornej lodi. 

Tu sa mu tiež pošťastilo - v Nemecku svojím hlasom očaril Vlada Hronca, ktorý ho prijal do svojho orchestra, neskôr účinkoval aj v známom Sextete Juraja Velčovského.

S hudbou až do smrti
Začiatkom 70. rokov začala Duchoňova kariéra naberať na obrátkach. Mal za sebou prvú nahratú platňu, vyhral prestížnu spevácku súťaž Oravské synkopy aj Bratislavskú lýru s piesňou Zem pamätá, založil vlastnú skupinu Prognóza, zúčastnil sa na slávnom japonskom hudobnom festivale Yamaha Tokio s piesňou Čardáš dvoch sŕdc, ktorá postúpila až do finále, vystupoval aj v Nemecku, Švédsku, na Kube či v bývalom Sovietskom zväze, kde ho ľudia doslova milovali.

„V prvom rade pútal pozornosť svojím hlasovým fondom. Mal schopnosť narábať s hlasom, vedel perfektne zachytiť atmosféru piesne a nenapodobiteľným spôsobom ju predniesť publiku," povedal o Duchoňovi jeho spolupracovník a hudobný skladateľ Pavol Zelenay.

Slovami chvály na adresu slovenského Toma Jonesa, ako ho volali, nešetril ani hudobník Ľubomír Belák, pre ktorého bol dokonca lepším spevákom ako Karel Gott: „Podľa mňa je Gott dobrým, ale vydretým spevákom, kým Duchoň bol prirodzeným talentom.

Mal som možnosť nahrávať v štúdiu s oboma a tam sa vždy ukáže, kto na tom ako je... Ak niektorí o Duchoňovi hovoria, že bol slovenským Gottom, ja si skôr myslím, že Gott sa snažil stať akýmsi českým Duchoňom."

Kvality svojho slovenského kolegu si uvedomoval aj sám Gott, podľa ktorého bolo Slovensko pre speváka takého formátu, akým bol Duchoň, primalé.

„Na Slovensku žiť síce neviem, ale v zahraničí žiť nechcem," reagoval na takéto slová chvály Duchoň, ktorý si voľný čas krátil návštevami hokejových zápasov Slovana Bratislava.

Žiaľ, jeho kroky vo voľných chvíľach čoraz častejšie smerovali aj do reštaurácií a barov, kde sa neraz celé noci zabával v kruhu svojich kamarátov.

„Keby dokázal byť aj na pódiu taký zábavný ako v šatni či pri barovom pulte, mohol by mať každý týždeň televíznu šou a ľudia by sa urehotali k smrti," zaspomínal si na Duchoňov zmysel pre humor Karel Gott.

Na tom všetkom by možno nebolo nič zlé, keby sa pravidelným spoločníkom nášho špičkového speváka nestal alkohol, ktorý nielenže zlepšoval jeho náladu, ale aj zmierňoval občasné ťažké chvíle neúspechu či stále častejšie depresie. 

V novembri 1985, keď mal iba 35 rokov, nad ním alkohol definitívne zvíťazil. Karol Duchoň zomrel príliš mladý, no jeho sen, o ktorom sa počas života zmienil, sa naplnil: „Ja som na svete strašne rád a chcel by som s hudbou vydržať až do smrti."