Streda 11. december 2019

extra plus

Máj 2014

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Rozprávkový dom

Za originalitu stavby na myjavských kopaniciach môže polievková lyžica

Dana Madarová

Keď sme sa rozhodovali pre návštevu nejakého zaujímavého miesta či originálneho objektu v lone prírody myjavských kopaníc, tri zo štyroch odporúčaní miestnych obyvateľov padli na akýsi rozprávkový dom v obci Jablonka neďaleko Myjavy.

Uvidíme vraj neprehliadnuteľnú stavbu ako z ríše fantázie, okrem toho nám Kopaničiari nasľubovali nenáročnú prechádzku a oddych v prekrásnom kopcovitom prostredí. 

Cieľ našej cesty bol teda jasný. Vybrali sme sa do Švancarovej doliny, miestnej časti malebnej obce Jablonka, kde nás pred svojím originálnym veľdielom obklopeným jarnou zeleňou privítal jeho usmievavý stvoriteľ Viliam Wachsmuth.

Zo starej stodoly
Kopcovitý kraj v okolí neveľkého mesta Myjava na západe Slovenska zaujal kedysi aj Trnavčana Viliama Wachsmutha, ktorý odjakživa inklinoval k prírode. 

„Chodieval som sem, takže som to tu dobre poznal," hovorí o časoch, keď na mieste dnešného fantastického domu stála ešte stará polorozpadnutá stodola.

„Tu neďaleko som sedával v tráve a rozmýšľal, čo s ňou spraviť. Napokon som dospel k rozhodnutiu, že ju kúpim. 

Bol to však náročný proces, ktorý trval asi tri roky," spomína Wachsmuth na neľahké časy spojené s kúpou, ktorej predchádzala aj návšteva kartárky.

„Pýtal som sa jej aj na stodolu, mal som ju o týždeň kupovať. Povedala mi, že ju napokon nekúpim, a keď aj, tak ma čakajú len problémy," hovorí dnes už s úsmevom a zároveň s patričnou hrdosťou na svoje dielo, ktoré začalo vznikať v roku 1997. 

„Svoju predstavu o dome som dal najprv na papier a čo som nakreslil, to som presne aj dodržal."

Už pri vstupe do netradičného domu je nám jasné, že každý jeden detail tu má svoje opodstatnenie. Ani fantastické tvary plastík tu nie sú len tak na okrasu - slúžia ako sedadlá, úchytky, zábradlie či výklenky na odkladanie vecí.

Zvlášť hrdý je staviteľ na skriňu pri vstupe vymodelovanú priamo do steny. „Nad tým, ako urobím jej dvere, som rozmýšľal dlhých šesť rokov. 

Napokon som prišiel na veľmi jednoduchú technológiu," hovorí Wachsmuth o výtvore, za ktorý by si udelil známku jeden mínus. „Inak som na svoje výtvory veľmi kritický."

Inšpirácia prírodnými výtvormi
Oblé a navzájom sa prelínajúce tvary interiéru sú vraj vymodelované z cementovej malty pomocou obyčajnej polievkovej lyžice. 

„Má fantastický tvar, ponúka kombináciu špicu aj oblúka, vytvarujete s ňou všetko," prezrádza nám bez okolkov „tajomstvo" originálnej podoby interiéru.

Ten nie je iba na obdiv, dá s v ňom aj normálne bývať. V rámci jedného priestoru so zachovaným jednotným štýlom sa tu môžete prezuť v predsieni, navariť si v útulnej kuchynke, najesť sa v jedálenskom kútiku či zrelaxovať pri kozube v obývacej hale, ktorej súčasťou je aj malá výstavka parohov.

„Nie som poľovník. Mám síce rád poľovnícke akcie, no parožie vnímam skôr ako výtvarné dielo prírody," hovorí Wachsmuth o svojej celoživotnej inšpirácii. 

„Približne v deviatich rokoch sa začína človek kryštalizovať, ja som sa v tomto veku začal zaujímať o parohy.

Zblízka majú fantastické tvary a keď rastú, sú malé, zaguľatené, volajú sa panty a vyzerajú presne ako tvary, ktoré som tu vymodeloval," dozvedáme sa konečne o inšpirácii, vďaka ktorej dostal interiér bývalej stodoly svoj originálny ráz. 

Za rovnako inšpiratívne dielo prírody považuje Viliam Wachsmuth aj korene stromov na brehu potokov.„V tej časti, kde je strom obmývaný, musí korene tak zvláštne skrútiť, musí sa snažiť, vytvárať konštrukciu, nosníky.

Podľa koreňov takýchto stromov som modeloval napríklad predsieň," vysvetľuje nám charizmatický staviteľ, podľa ktorého možno istú podobnosť hľadať aj s kostnými trámčekmi či koralmi. „Fantázii sa medze nekladú, každý si tu nájde to svoje."

Ani Flinstonovci, ani jaskyňa
Netradičný dom, ktorý zvonku hýri všetkými farbami, no zároveň dokonale zapadá do lona kopaničiarskej prírody, má obdĺžnikový pôdorys s rozmermi deväť krát dvanásť metrov a výšku deväť metrov. 

Viliamovi Wachsmuthovi trvalo tri mesiace, kým našiel tú správnu techniku na modelovanie interiérových tvarov pripomínajúcich parožie jeleňov či potokom obmývané korene stromov.

Oveľa dlhšie - viac ako desiatku rokov - však trvalo, kým si náš hostiteľ mohol povedať, že jeho dielo je ako-tak hotové. „Chcel som vytvoriť niečo originálne. 

Mne by ani nenapadlo stavať obyčajný dom, to by som nebol ja," hovorí skromný a rozhľadený architekt-samouk, ktorý na vznik svojho diela nepotreboval ani adekvátne vzdelanie. „Pozrite, Karel Gott je vyučený elektrikár a Lucie Bílá krajčírka," dodáva s úsmevom.

Na otázku, k čomu by svoj netradičný dom jeho majiteľ prirovnal, dostávame jednoznačnú odpoveď: „Len nie k Flinstonovcom. Väčšina ľudí ho totiž nazýva flinstonovský. Ja tu však okrem použitého kameňa nič flinstonovské nevidím."

Iní vraj povedia, že to v dome vyzerá ako v jaskyni. „To nie je jaskyňa, to je organická architektúra, nie nejaké umelé kvaple," vysvetľuje Wachsmuth, ktorý si už dokonca od niektorých vyslúžil prezývku „slovenský Gaudí" - pravdepodobne pre oblé tvary či použitie farebných dlaždíc.

Ani s tvorbou dnes už nežijúceho slávneho španielskeho architekta však náš hostiteľ nevidí nijakú podobnosť. „Gaudí dlaždičky rozbíjal a potom ich dával k sebe. Ja ich vyrezávam. Za jeden deň som schopný vyrezať deväť kusov."

Splnený sen
Po dlhšom vysvetľovaní je nám jasné, že prirovnávanie či hľadanie odpovede na otázku, ako by sme toto originálne dielo a zároveň celoročný príbytok Viliama Wachsmutha mohli nazvať, je zbytočné. 

„Keby som mal predsa len nájsť nejaký vhodný prívlastok pre môj dom, povedal by som jednoducho len, že je rozprávkový," dozvedáme sa napokon od jeho majiteľa, ktorý nevlastní televízor ani počítač a mobil považuje za nutné zlo.

Čas si kráti úplne inak - stále niečo vymýšľa a majstruje. „V najbližšom čase plánujem maľovať obrazy, okrem toho chcem postaviť úplne nový, ale väčší dom v podobnom štýle," hovorí a s iskierkami v očiach nám vzápätí ukazuje jeho maketu.

„Je to jedno, kde bude, hlavne, nech je tam príroda." Nápady sa však neskončili ani v prípade rozprávkového domu v Jablonke - v jeho blízkosti by vraj raz mala stáť tiež veštiareň na troch nohách. 

Vo svojich plánoch vidí Viliam Wachsmuth nielen radosť z práce či naplnenie svojich predstáv a snov, ale aj možnosť, ako k svojmu dielu pritiahnuť viac ľudí a zároveň si finančne privyrobiť.

„Všetky peniaze, čo som mal, som vrazil do tohto domu. Nerobil som to síce pre zárobok, ale z niečoho žiť musím," povzdychne si skromný Kopaničiar počas rozlúčky. 

„Príďte hocikedy, niečo si ugrilujeme," hovorí a zatvára drevenú bránu s fantastickými zvieracími motívmi, ktorú už okrem Slovákov a Čechov prekročili aj návštevníci zo Spojených štátov amerických, Austrálie, Juhoafrickej republiky či Kanárskych ostrovov.

Pred rozprávkovým domom a jeho okolím prevoňaným jarným slnkom a kopaničiarskou prírodou sa s nami spolu so zvukmi štebotavých vtákov Viliam Wachsmuth lúči slovami: „Tak, videli ste môj splnený sen. Tu som pochopil, pre čo som sa narodil."

Fotografie:
Úchvatný interiér rozprávkového domu.

Viliam Wachsmuth nevlastní televízor ani počítač a mobil považuje za nutné zlo.