Piatok 6. december 2019

extra plus

Júl 2014

Aktuálne číslo

Foto: Lenka EremiášováFoto: Lenka Eremiášová

Foto: TASR/ Pavel NeubauerFoto: TASR/ Pavel Neubauer

Národ musí vstať z pokory

Profesor Matúš Kučera mal byť kňazom, ale ktosi múdry rozhodol, že sa stal historikom

Ľudovít Števko, Lenka Eremiášová

Vedcov jeho formátu mala doteraz slovenská historiografia ako šafranu. Historik, pedagóg, spisovateľ a esejista prof. PhDr. Matúš Kučera, DrSc., patrí k tým niekoľkým osobnostiam slovenského života, ktoré svoje celoživotné vedecké bádanie chápali ako službu národu, bez toho, aby čo i len o vlások zľavili z pravdy a poznania historických prameňov.

Jeho vedecké i populárno-vedecké práce a knihy pre všetky vekové kategórie, popularizujúce stredoveké dejiny Slovákov, sú dokladom nevídanej tvorivej erudície a pozoruhodného rozprávačského talentu.

Profesor Kučera je nielen skvelý pisateľ, ale aj dobrý rečník a briskný oponent, keď obhajuje svoju pravdu.

Porozprávať sa s ním v jeho domácom prostredí v Šenkviciach, kde má dom a záhradu, je zážitkom pre každého návštevníka.

Rodinné nešťastie
Kučerova mladosť, to bolo detstvo dedinského chlapca v Mojtíne, v podhorskej obci, v oblasti malebných Strážovských vrchov, kde ešte nebolo rádio ani knižnica a po večeroch sa chodievalo na posedy. 

Boli to chlapské stretnutia, na ktorých sa preberal život, minulosť dediny, akási lokálna história, ako sa uchovala v pamäti generácií.

Do tejto chlapskej spoločnosti brával Matúšov otec svojho syna a tam sa formovalo v jeho chlapčenskej hlave komplexnejšie vnímanie sveta podnecované fantáziou. 

Záujem o históriu prehĺbila u neho neskôr škola, piaristické gymnázium, na ktorom vtedy učil dejepis starý, dobrý profesor Branecký, provinciál Rehole piaristov.

Na roky gymnaziálneho štúdia si spomína Matúš Kučera takto: „Pán provinciál mal zvláštne spôsoby vyučovania: Kto zo študentov vedel pekne prerozprávať nejakú historickú povesť, dostal od neho striebornú desaťkorunu.

Ja som dostal dve. Bol to vynikajúci kazateľ aj autor historických románov - chodil som s ním na Trenčiansky hrad hľadať poklad Matúša Čáka."

Študenta Kučeru postihlo v kvarte rodinné nešťastie, stratil otca živiteľa a hrozilo, že pre nedostatok peňazí bude musieť opustiť gymnázium. 

Vtedy mu asi pomohli dobré sudičky, poslali mu záchrancu v osobe katechéta profesora Vršanského, vzdelaného humanistu, ktorý mu vtisol do ruky päťstovku a povedal: „Tu máš, zaplať si internát a dokonči štúdiá."

Peniaze však boli existenčným problémom aj po skončení gymnázia. Spolužiak ho nahovoril, aby išiel do bohosloveckého seminára do Nitry, kde mu vraj bude stačiť pyžamo a stravné lístky.

Tak sa Matúš ocitol v Nitre v Malom seminári, kde sa podľa jeho slov cítil ako v árešte. 

Opäť však zasiahli sudičky a poslali mu múdreho spovedníka, ktorý ho oslovil: „Nechoď ďalej na teológiu, nemáš v sebe kresťanskú pokoru, vráť sa do civilného života."

Dedičný hriech v kádrovom posudku
Mladý seminarista sa však nemusel nikam vracať, prišiel povestný rok 1948, seminár zatvorili a Matúš, dieťa strážovských hôr, rozmýšľal kam ďalej. 

Rozhodol sa, že pôjde na filozofickú fakultu študovať kombináciu dejepis a slovenčinu. Mal na to predpoklady, veď maturoval z latinčiny a latinský text čítal ako noviny.

Boli to pre profesorov aj študentov ťažké päťdesiate roky, ale on celkom úspešne prekĺzol až do štvrtého ročníka. 

Lenže práve vo štvrtom ročníku nešťastne vystúpil na protestnej manifestácii študentov, ktorá bola na Slovensku známa ako pyžamová revolúcia v roku 1956.

Študenti sa vtedy zhromaždili oblečení v pyžamách v jedálni Suvorovovho internátu, žiadali väčšie akademické slobody a obmedzenie prednášok marxizmu-leninizmu. 

Študent Kučera v rečníckom zápale vyslovil na zhromaždení takéto myšlienky: „Máme týždenne 14 až 16 hodín marxizmu-leninizmu, ale z odboru len 4 - 6 hodín. 

Z nás by mohli byť zajtra dobrí politickí komisári, ale odborne nie sme vôbec pripravení pre život."

Tým vystúpením spáchal smrteľný dedičný hriech, ktorý mu vyhadzovali na oči vždy, keď ho chceli biť. Ukazovali na neho prstom: To je ten súdruh, čo chcel zrušiť marxizmus-leninizmus na vysokých školách! Dáme mu taký kádrový posudok, že pes od neho nevezme ani suchú kôrku!

Spisovateľ a politik
Trikrát ho zlí komunisti vyhadzovali zo školy a neskôr aj zo zamestnania na fakulte a trikrát ho dobrí komunisti zachraňovali. 

Naposledy ho zachránil baťko Vladimír Mináč, keď si prečítal jeho knihu Pater patriae.

Mináč sa stal jeho obhajcom na ÚV KSS a o knihe napísal priaznivý posudok, že to nie je len dobrá história, ale je to aj dobrá literatúra faktu a jej autorovi odkázal, aby si podal žiadosť do Zväzu slovenských spisovateľov.

Kým mu jeho nepriatelia pripravovali smrť ako historikovi a vyhnali ho z akadémie vied, zatiaľ Mináčovou zásluhou našiel Matúš Kučera v sebe spisovateľa.

Z oblasti literatúry faktu vydal jedinečné syntetické dielo Slovensko v dobách stredovekých, v ktorom zhrnul slovenské dejiny od 5. storočia až po bitku pri Moháči roku 1526. 

Po ňom nasledovala kniha Postavy veľkomoravskej histórie, napísaná príťažlivým spôsobom ako dobrodružné čítanie.

V roku 1989 založil Matúš Kučera na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského katedru slovenských dejín a stal sa jej vedúcim. 

O dva roky však prerušil pedagogickú prácu, vhupol oboma nohami do politiky, stal sa poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR a aktívnym účastníkom udalostí, ktoré viedli k vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Do novodobej histórie nášho štátu sa zapísal najprv ako minister školstva, potom aj ako diplomat. Takmer päť rokov pôsobil ako veľvyslanec v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. 

Doteraz si na tieto časy rád spomína, lebo práca v diplomatických službách bola pre neho ako historika a pozorovateľa života neoceniteľná skúsenosť, z ktorej vyťažil knihu Slováci a Chorváti o vzájomných vzťahoch oboch slovanských národov.

História - učiteľka života
Profesor Kučera je stále plný energie. Napísal prvý diel Slovenských dejín, v ktorom podrobne zachytáva historický vývoj od príchodu našich predkov, starých Slovákov do našej vlasti až po rok 1526 a má rozpracovaný druhý diel tejto komplexnej historickej práce.

Jeho vedeckou témou je najmä stredoveké Slovensko, ale ako esejistu ho zaujíma aj slovenská súčasnosť a verejný život. Je aj filozofom dejín, interpretom histórie, v ktorej hľadá paralely s prítomnosťou a nachádza poučenie pre budúcnosť.

Naša návšteva v Šenkviciach u profesora Kučeru sa končí a jeho slová nám cvendžia v hlavách ako kov: „Keď sme v roku 864 kľačali v prachu na Devíne porazení franskými vojskami a keď si Frankovia vybrali za rukojemníkov mladých chlapcov, otcovia plakali, ale museli nabrať silu, aby vedeli vstať z pokory, vybudovať nové hrady a brániť sa.

Kto nevie vstať z prachu a znova bojovať - zaniká. Zdá sa mi, že Slovensko sa v posledných rokoch ukolísalo, že nemá nijaké veľké programy a idey, že žije ako v televíznych Let's Dance.

Tancujeme a zabávame sa, ale nemáme nijaké vízie. Slováci sa dávajú dohromady len vtedy, keď sa cítia ohrození, a v čase, keď im nič nehrozí, sú svojvoľní, pasívni, málo priebojní. 

A niet inštitúcií, ani národných, ani náboženských, ktoré by mobilizovali národ k životu, smerom do budúcnosti. Ako historik som z toho trochu smutný."

Fotografie:
Prezident Ivan Gašparovič 1. septembra 2005 na Bratislavskom hrade pri príležitosti štátneho sviatku Dňa Ústavy SR udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra profesorovi Matúšovi Kučerovi.