Pondelok 24. september 2018

extra plus

Jún 2014

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Hudba ako posolstvo

Naša muzika nie je len o zábave, hovorí líder Elánu Jožo Ráž

Gabriela Pastvová

Ôsmy svetadiel, Stužková, Nie sme zlí či Zaľúbení - to je len zlomok hitov najúspešnejšej slovenskej kapely všetkých čias, ktorá dokáže aj po desaťročiach vypredávať veľké koncertné haly a štadióny.

Elán ovplyvnil celú generáciu a vďaka nadčasovým textom Borisa Filana je obľúbený aj medzi dnešnou mládežou.

Podľa lídra kapely Joža Ráža spočíva úspech Elánu v kvalitnej produkcii. „Hráme a spievame to, čo má zmysel. Ľudia našu hudbu chápu, žijú s nami.

Vymieňame si energiu, ktorá je nenormálne príjemná a podstatná - tí ľudia ti dajú niečo, čo ti nikto iný nevie dať. Dávajú ti najavo, že nežiješ zbytočne.

Je to ako droga, postupne sa od toho staneš závislý. Naša muzika teda nie je len o zábave, je to aj filozofia a posolstvo."

Obdobie najväčších hitov
Zakladateľom študentskej kapely bol koncom šesťdesiatych rokov Vašo Patejdl. Skupina hľadala basgitaristu a cez rôznych ľudí natrafili na Joža Ráža, ktorý pritiahol gitaristu Jura Farkaša a bubeníka Zdena Baláža.

Názov im podľa Joža vymyslel istý huslista. „Hrali sme s ním v detskom muzikáli Slniečko a cestovali vlakom niekam na východ. On zrazu hovorí, že sme takí nadšenci a mali by sme sa volať Elán."

Spočiatku Elán fungoval ako voľná formácia, s ktorou spolupracovali aj ďalší hudobníci. 

Hrávali v kluboch, na zábavách a do povedomia širšej verejnosti sa dostali v roku 1980, keď s piesňou Kaskadér získali striebornú Bratislavskú lýru. V priebehu 80. rokov kapela zaujala publikum hlavne svojou pôvodnou tvorbou.

Významnou zmenou v histórii Elánu bol príchod Jána Baláža zo skupiny Modus a spolupráca s textárom Borisom Filanom.

Masový úspech Elánu odštartoval v roku 1981 debutový album Ôsmy svetadiel, po ktorom nasledovali ďalšie albumy nabité preslávenými hitmi.

V druhej polovici 80. rokov sa zloženie kapely zmenilo - odišli Zdeno Baláž, Vašo Patejdl a Juraj Farkaš, zostavu Elánu doplnil bubeník Gabriel Szabo a klávesista Martin Karvaš. 

Formácia odštartovala druhú etapu svojho pôsobenia a vydala úspešné albumy Detektívka, Nebezpečný náklad či Rabaka, ku ktorému bol nakrútený rovnomenný film. Na jeho scenári sa s Borisom Filanom podieľal aj režisér Dušan Rapoš.

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa skupina obnovuje v zložení Jožo Ráž, Ján Baláž, Peter Farnbauer, Ľubomír Horňák a Juraj Kuchárek. V roku 1996 sa do kapely vracia Vašo Patejdl.

Elán nikdy nezomrie
Elán nadobudol úspech nebývalých rozmerov a pri nohách mu už desaťročia ležia slovenskí aj českí fanúšikovia. Daň za úspech prišla 20. júna 1999, keď sa Jožo vracal z nahrávania hitu Voda, čo ma drží nad vodou a jeho milovaná motorka sa stretla s autom nepozorného nemeckého vodiča.

Nastalo bezmocné ticho, počas ktorého sa státisíce fanúšikov modlili za Jožov život. Modlitby boli vyslyšané a Jožo skrátka nemal v povahe vzdať sa - prebral sa z dlhotrvajúceho bezvedomia, opäť sa naučil chodiť, kúpil si silnejšiu motorku a Elánu sa podaril veľkolepý návrat. 

V roku 2003 beznádejne vypredal pražskú Letnú a 21. júla 2007 i newyorskú Carnegie Hall.

Napriek tomu, že v uplynulých rokoch sa už niekoľkokrát špekulovalo o definitívnom konci Elánu, kapela stále koncertuje a v roku 2010 vydali zatiaľ posledný album s názvom Anjelska daň.

„CD ponúka nielen dobrú hudbu a texty, ale prináša aj určitú filozofickú výpoveď, je osobnejší ako tie ostatné," vyjadrili sa na jeho margo členovia kapely.

V poslednom období sa meno Joža Ráža spája aj so snahou o presadenie väčšieho podielu slovenskej hudby v éteri a lepšie podmienky pre ďalšie generácie muzikantov. 

Zo smutného faktu, že dnes v slovenských rádiách, ktoré sú zväčša v rukách zahraničných vlastníkov, Elán už tak často nepočuť, si ťažkú hlavu nerobí: „Ľudia nás majú stále radi, chodia na naše koncerty, to znamená, že od nás niečo získavajú.

To je pre nás hlavným kritériom toho, že to má stále zmysel robiť." Jasný názor má aj na koniec Elánu. „Treba odísť vtedy, kým si ešte slávny, kým ťa ľudia „žerú".

Nie až potom, keď už začnú pískať a nechodiť na koncerty. Treba vystihnúť ten správny moment."