Štvrtok 24. október 2019

extra plus

September 2014

Aktuálne číslo

Foto: archívFoto: archív

Teror na Zemplíne

Cigán mu latou rozmlátil lebku tak, že sa mu vylial mozog, hovorí sestra nebohého Pavla

Martin Dugas

Kým na výtržníctvo, zbíjanie, bitky a kaličenie bieleho obyvateľstva rómskymi spoluobčanmi sme si už v rámci novej demokracie takmer zvykli, Cigánom z východu sa začiatkom júla podarilo „spolunažívanie" posunúť na vyšší level: začali zabíjať.

V obci Oborín v Michalovskom okrese našiel v pazúroch rozzúrenej tlupy Cigánov brutálnu smrť 31-ročný Pavol Vojakovič, zmasakrovaný vo vlastnej záhrade.

Ľudia proti rasizmu ani ostatné početné ľudskoprávne mimovládky tentoraz nejačali vo svätom vytržení, masaker unikol aj inak náruživej ochrankyni ľudských práv, dobrých mravov a Rómov Jane Dubovcovej.

Z tzv. demokratickej tlače sa prípadu venoval len týždenník Plus 7 dní, ktorý bez štipky rozhorčenia nad cigánskym terorom tragédiu poňal ako dramatickú súdničku s podtitulkom Nevinný susedský spor sa skončil masakrom.

Teror v dedine
Nešlo však o nevinný susedský spor. Cigánsky klan Baloghovcov tu totiž už desaťročia terorizuje celú dedinu, bezostyšne obchodujúc aj s drogami. „Považujú sa za kráľov.

Nič na nich neplatí a všetci sa ich tu boja," stišuje hlas Miriam z rodiny, ktorá na vyčíňanie počerných zurvalcov doplatila smrťou blízkeho. Pritom práve smrťou sa vyhrážali pravidelne. „Vždy idú hneď do bitky s palicami."

Inak sa nesprávali v osudné odpoludnie 2. júla, keď sa Miriam slušne pozastavila nad zavýjaním ich vyhladovaných psov. To nemala robiť - do dvora Vojakovičovcov sa prirútila celá bojová tlupa.

„Začali ma mlátiť ženy. Strácala som orientáciu, mala som pocit, že ma chcú zabiť," spomína Miriam. V tom čase Pavol rúbal drevo.

„Keď videl, čo sa deje, išiel na pomoc sestre," opisuje ďalšia zo súrodencov zabitého: „Brat sa s nikým nebil. Len im rázne povedal, aby odišli z nášho dvora. Bola to jeho osudná veta. 

Ešte stihol pomôcť dobitej sestre postaviť sa. Potom ho dvaja chlapi zdrapili pod pazuchy a vyvliekli pred bráničku.

Tam priskočil ten tretí - Oto - a celou silou ho udrel latou do hlavy. Pavol padol na zem a už sa nepostavil." Nato nehybného dedinčana najmladší z bandy ešte najmenej štyrikrát udrel palicou. „Keď videli, že sa nehýbe, okamžite zmizli," spomína sestra.

Napriek zásahu záchranky Pavol v nemocnici zomrel. „Tá hyena mu latou rozmlátila lebku tak, že sa mu vylial mozog," opisuje Miriam, ktorá skončila na sedatívach. Ich mama sa lieči na psychiatrii, odkiaľ ju lekári v blízkom čase sotva pustia.

Pod drobnohľadom
Teraz sú pod drobnohľadom. Nie však Cigáni pod drobnohľadom polície, ale Vojakovičovci pod drzým ostrým zrakom provokujúcich susedov. 

Za mrežami je totiž len samotný Oto, obvinený zo zabitia. Ostatní čelia iba obvineniam z ublíženia na zdraví, výtržníctva a porušovania domovej slobody.

Na slobode. A tak v skutočnosti „čelia" Vojakovičovci - sledovaniu, provokáciám a sprostým vyhrážkam Baloghovcov, ktorých sa ani po Pavlovej smrti nezbavili. 

„Sme už na pokraji zúfalstva. Nik z nás sa poriadne nevyspal. Budíme sa pri každom šramote z obavy, že nás idú pohlušiť," zúfa rodina.

Zvyklosť v takýchto prípadoch od novinára očakáva žiadať ľudskoprávne spolky o stanovisko, ale na čo by to bolo dobré? Veď v opačnom garde - ak by sa takto väčšinové obyvateľstvo správalo k Rómom - by spontánne spustili ohlušujúcu kanonádu protestov, duniacu až v OSN.

Svoju úlohu tu zohráva aj impotencia štátu v riešení cigánskej otázky. Polícia totiž mohla obviniť aj zvyšných násilníkov zo spolupáchateľstva, zavrieť ich a smútiacej rodine tak dopriať aspoň pokoj.

To by však muži zákona nesmeli mať zviazané ruky bdelým okom Dubovcovej, ktorá ich kolegov šikanovala a hnala pred súd za ráznejšie zásahy v cigánskej osade pri neďalekej Moldave nad Bodvou. 

Spoluobčania si to vysvetlili tak, že ochrankyňa ľudských práv chráni najmä ich a prepli na vyššie obrátky.

„Doteraz nás len bili a zbíjali," povzdychol si jeden Košičan pri počúvaní zvestí z Oborína. „Teraz nás začínajú zabíjať."