Štvrtok 17. október 2019

extra plus

September 2014

Aktuálne číslo

Foto: Jana BirošováFoto: Jana Birošová

Do ľudí sa oplatí investovať

Vladimír Lexa: Cez syna Ivana chceli zničiť Mečiara

Pavel Kapusta, Ľudovít Števko

Patrí k priekopníkom slovenského podnikania, na ktoré mal všetky predpoklady. Na Chemicko-technologickej fakulte STU v Bratislave skončil ako inžinier v odbore analytická chémia, potom vyštudoval právo, urobil si docentúru a kandidatúru ekonomických vied. 

Ako mladý talentovaný chemik a dobrý organizátor rýchlo postupoval po rebríčku pracovných pozícií. Z vedúceho cechu vo výskume sa postupne vypracoval na riaditeľa Slovchémie i Chemických závodov Juraja Dimitrova, šéfoval štátnej plánovacej komisii, bol námestníkom ministra a napokon podpredsedom vlády. Na tomto poste pôsobil v socialistickej vláde aj vo Vláde národného porozumenia po revolúcii v roku 1989. Podnikateľ Vladimír Lexa.

Vaša kariéra sa začala sľubne odvíjať v chemickom priemysle. Na ktorú etapu svojho pracovného života si najradšej spomínate?
Na moje pôsobenie v Dimitrovke. Bola to veľmi zaujímavá práca, zavádzali sme do života naše originálne technológie. Mal som tam aj zopár patentov. Za realizáciu selektívneho herbicídu pre cukrovú repu som dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Mal som vtedy 33 rokov, bol som najmladším laureátom.

Bola to originálna technológia? Nikto na svete ten herbicíd nevyrábal?
Vyrábal ho jediný svetový koncern, ktorý nám odkázal, že sa nám to nepodarí, lebo tá výroba je veľmi zložitá. My sme to dokázali, dokonca sme dosiahli lepšie výsledky, lebo vo finálnom produkte sme mali 80 percent účinnej látky, pričom oni mali iba 60 percent.

Ako funguje selektívny herbicíd?
Znamená to, že herbicíd pôsobí selektívne, ničí buriny, ale neničí kultúrnu plodinu, v našom prípade cukrovú repu. Selektívny herbicíd sa používa dodnes, akurát sa už nevyrába v Dimitrovke.

Boli ste úspešný analytický chemik, mali ste pred sebou veľkú perspektívu. Nelákala vás konkurencia, aby ste odišli za lepším uplatnením na Západ?
Pravdou je, že ma lanárili zástupcovia istého nemeckého koncernu, ale emigrovať som odmietol s odôvodnením, že doma sa cítim dobre, pretože tu robíme zaujímavé slovenské technológie.

Prečo ste potom neskôr uprednostnili riadenie v podnikovej sfére?
To bolo tak: pracoval som vo vtedajšej Dimitrovke ako mladý inžinier a mal som na starosti najväčší cech agrochemikálií, kde pracovalo zhruba 900 ľudí. Mal som ohromný vzťah k technicko-organizačnej práci. Neskôr, keď som pracoval v Slovchémii ako námestník generálneho riaditeľa, po celom Slovensku sme zavádzali rôzne zaujímavé výroby, napríklad v Dusle Šaľa sme začali s výrobou antioxidantu CD, ktorý sa tam dodnes vyrába. Veľmi ma bavila takáto organizátorská i technická práca spojená s istým rizikom. Zavádzanie novej výroby vždy sprevádza veľké riziko, pri ktorom je dôležité tzv. inžinierske modelovanie.

Čo znamená ten pojem inžinierske modelovanie?
Takto sa nazýva práca v riskantnej chémii, keď nemáte nič odskúšané, keď niečo postavíte v malom meradle a musí vám to fungovať aj vo veľkom. Je to risk, ktorý máva niekedy aj obete.

Boli ste posledným podpredsedom vlády pred rokom 1989 a prvým podpredsedom vo vláde národného porozumenia Milana Čiča. Čo vás motivovalo k tomu, že ste vstúpili do politiky?
Už som to kdesi povedal, že hoci som bol podpredsedom vlády a predsedom Slovenskej plánovacej komisie a všetci moji predchodcovia boli členovia predsedníctva ÚV KSS, ja som sa v politike neangažoval. Bol som technokrat a pragmatik, staval som na mojich profesionálnych znalostiach a usiloval som sa riešiť vecné problémy, ktoré mal štát.

V bývalom štátnom zriadení ste stáli pomerne vysoko na stupni dôležitosti, napriek tomu ste vraj často boli kritický k chybám vtedajšieho politického vedenia štátu...
Za socializmu bola jedna principiálna chyba, že sa na vedúcich postoch štátu zubami-nechtami celé roky držali staré stranícke kádre, pre ktoré bol neprijateľný akýkoľvek progres. Medzi vysokými predstaviteľmi strany bol progresívny človek len Jozef Lenárt. Často som ho sprevádzal po fabrikách a môžem povedať, že ako jediný z vtedajšieho vedenia ÚV KSS bol prístupný novým myšlienkam. Na nižších stupňoch však už vyrastala odborne pripravená, vzdelaná generácia, ktorá prešla praxou a reálnym životom.

Prečo si vás vybrala do vlády nová porevolučná politická garnitúra?
Keďže som predtým štyri roky pracoval v Prahe, veľmi dobre som poznal pražské podhubie a bol som relatívne apolitický, tak VPN usúdilo, že mám všetky predpoklady pracovať vo Vláde národného porozumenia.

Vtedy sa nedôverovalo tzv. starým štruktúram a vás napriek predchádzajúcej funkcii v socialistickej vláde vymenovali aj do novej porevolučnej vlády?
Ako som sa dopočul, moje vymenovanie za podpredsedu Čičovej vlády vo VPN jednohlasne odsúhlasili. Myslím si, že to starostlivo skúmali a zrejme zavážila moja odbornosť a politická neangažovanosť. Opakujem, nikdy som sa neangažoval v politike, ani vtedy, ani teraz - na rozdiel, povedzme, od novinára Mariána Leška a iných pobehajov, ktorí boli horlivými stúpencami bývalého režimu a potom prevrátili kabáty a stali sa demokratmi.

Do porevolučnej vlády ste vstupovali iste s nejakými predstavami. Aké boli vaše predsavzatia - čo ste chceli dosiahnuť?
Predpokladal som, že prechod od socialistického plánovania k trhovému hospodárstvu bude racionálnejší, čo sa nestalo, keďže prechod od socializmu ku kapitalizmu organizovala Praha veľmi radikálne. Považoval som za chybu, že sa zo dňa na deň zrušila RVHP, ktorú sme mohli vo svoj prospech využívať ešte zopár rokov a mohli sme umiestňovať naše výrobky. Pražská kamarila - Klaus, Dlouhý a ostatní melody boys - si myslela, že treba dať čím skôr všetky podniky do súkromných rúk. Bola to zásadná chyba. Keď sa má firma rozvíjať, musí mať výskumné zázemie. Keď sú podniky atomizované, nemajú peniaze, nemôžu mať výskumnú základňu, a teda nemôžu inovovať a prosperovať. Preto som bol ako jediný proti kupónovej privatizácii, bol som proti tomu, aby sme rozbili naše veľké koncerny, čo v Prahe považovali, mierne povedané, za nesprávne myslenie. Ukázalo sa, že som mal pravdu.

Pražský centralizmus bol počas fungovania spoločnej federácie príslovečný. Aké ste s tým mali skúsenosti?
Pôsobil som v Prahe v Štátnej komisii pre vedecko-technický a investičný rozvoj ako prvý podpredseda, patril mi aparát štátnej expertízy, kde sa posudzovali nové veľké projekty. Napríklad, keď sme riešili produkciu plastických hmôt, ktorá mala ísť na základe dohody na Slovensko, dal som vypracovať posudok k projektu zástupcovi riaditeľa. On však naplánoval umiestniť celý projekt na Moravu, do Otrokovíc, v domnienke, že ten posudok nebudem čítať a mechanicky ho podpíšem. Lenže ja som starostlivo čítal každý posudok, prišiel som na jeho podfuk a na minútu som ho vyhodil. Okolo prideľovania investícií sa stávali aj takéto veci. Z toho je jasné, že som sa tešil z rozdelenia Československa.

Ako ste vnímali udalosti bezprostredne po tzv. nežnej revolúcii, keď sa stal s podporou VPN a komunistov prezidentom republiky Václav Havel?
Mal som zmiešané pocity. Po revolúcii bola na Slovensku veľmi nehomogénna spoločnosť. Hlavné slovo v nej mali rôzni donášači VPN. Tí nerobili dohromady údajne aj vo vláde národného porozumenia nič a väčšinou len donášali do svojej centrály na Jiráskovej ulici v Bratislave a robili všetko pre to, aby vyhrali voľby. A keď si pomyslím na Havlovu amnestiu, prijímanú s veľkou slávou, po ktorej sa dostali na slobodu zločinci a vrahovia, dodnes mi je z toho na zvracanie.

Ako podpredseda slovenskej vlády národného porozumenia ste iste poznali aj predsedu vtedajšej federálnej vlády Mariána Čalfu. Ako hodnotíte úradovanie tohto Slováka v Prahe?
Čalfu som spoznal ešte za socializmu. Bol ministrom vo federálnej vláde a vtedy ho nikto nepovažoval za Slováka, lebo hovoril len po česky. Na to, že je Slovák, som prišiel aj ja za zvláštnych okolností, keď sa pripravovalo nové organizačné preskupenie farmaceutického priemyslu. My sme chceli, aby Slovakofarma Hlohovec a celý farmaceutický priemysel na Slovensku patril pod Slovchémiu, čo bolo logické. Čalfa v úlohe ministra vtedy bojoval ako lev, aby slovenský farmaceutický priemysel patril pod český koncert SPOFA so sídlom v Prahe. Napokon sa to aj odsúhlasilo. Po skončení rokovania som oslovil Čalfu, že by som s ním chcel hovoriť. Zavolal ma do kancelárie na kávu a začal sa so mnou rozprávať po slovensky. Tak som sa dozvedel, že tento „český patriot" je Slovák.

Vláda národného porozumenia mala zhruba polročné trvanie. Po jej skončení ste sa rozhodli začať podnikať?
Ešte som asi poldruha roka pôsobil ako poradca vtedajšieho ministra financií Michala Kováča a potom som sa definitívne dal na podnikanie. Vedel som, že musím uspieť, veď som mal diverzifikované vzdelanie, poznal som priemysel a mal som aj nejaké kontakty.

Niektorí novinári o vás písali ako o Mečiarovom privatizérovi. Ako to vlastne bolo s vašou privatizáciou?
Zaujímavé je, že napríklad „renomovaný novinár" Leško o mne píše ako o veľkom mečiarovskom privatizérovi, ale nepovie, že náš privatizačný projekt Považské mlyny a cestovinárne, v ktorom nás bolo šesť spoločníkov, predkladal do vlády vtedajší minister privatizácie Ivan Mikloš a schválila ho Čarnogurského vláda. Leško v škandalizačných článkoch spomínal iba mňa, hoci ja som bol iba šestnásťpercentný spoločník. Ten človek nemá elementárnu morálku. Za socializmu bol predseda komunistickej strany v týždenníku Nové slovo a chodil na konzultácie k ideologickému tajomníkovi ÚV KSS Ľudovítovi Pezlárovi a dnes je ideológom antikomunizmu. V roku 1988 v druhom čísle Nového slova, v článku Nie ústup, ale obnova, napísal na prvej strane: „To ešte nikdy nebolo, aby Hlas Ameriky prejavoval takú dojemnú starostlivosť o osudy socializmu v Sovietskom zväze..." Vo svojom curriculum vitae Leško dnes paradoxne uvádza, že pracoval pre Hlas Ameriky. Aký charakter má vlastne tento novinár?

Tvrdili ste, že biznis by nemal byť úzko prepojený s politikou, ale na Slovensku sa lepšie podniká s politikou ako bez nej. Myslíte si, že Slovensko je v Európe lídrom tohto prepojenia?
Položili ste veľmi aktuálnu otázku. Všade vo svete je to sčasti prepojené, s tým sa nedá nič robiť, lebo kde je moc, kde sú štátne zákazky, tam sa pohybujú lobisti, biznismeni a špekulanti. Ale u nás to za Dzurindovej vlády bola v tomto smere úplná katastrofa. Pravda, aj dnes má tento šport stále zelenú, to sa nedá poprieť.

Dá sa to zmeniť?
Všetko je otázka procesu. Treba čas na to, aby sa politici naučili sebareflexii, aby médiá začali seriózne a objektívne pracovať.

Kedysi ste boli kritikom kupónovej privatizácie. Zastávate tieto kritické postoje aj teraz?
Na svojom názore nemením nič. Prvá vlna kupónovej privatizácie bola v podstate fiaskom. Mnohé podniky, ktoré prešli do vlastníctva fondov, okamžite stratili cenu, pretože fondy sa nestarali o rozvoj, ale starali sa o okamžitý zisk. Keď bola slušná nehnuteľnosť, pekná budova alebo pozemok, hneď sa to usilovali predať, získať peniaze z konta budúcnosti.

Aká bola genéza vášho podnikania?
Keď som skončil s poradenstvom na ministerstve financií, zaoberal som sa obchodom s rôznymi komoditami. Potom sme so spoločníkmi sprivatizovali spomínané Považské mlyny, zaoberal som sa aj obchodom s nehnuteľnosťami, venoval som sa hotelierstvu, robil som rekonštrukcie budov, investoval som. Nešlo mi o okamžitý prospech, ale o vytváranie hodnôt. To bolo moje životné podnikateľské krédo.

Istá časť vašich podnikateľských aktivít je spojená s poľnohospodárstvom. Prečo u nás poľnohospodárstvo krachuje, keď sme boli v bývalom režime potravinovo sebestačná krajina?
Na príklade poľnohospodársky úspešných krajín sa dá dokumentovať, ako možno dotáciami likvidovať slovenské poľnohospodárstvo. Západné štáty Európskej únie mali po prístupových rokovaniach tri- až štyrikrát vyššie dotácie na hektár, ako mali slovenskí poľnohospodári. Tým sa začala likvidácia nášho poľnohospodárstva a pravicovým vládam na Slovensku to bolo jedno.

Patríte k priekopníkom slovenského podnikania po tzv. nežnej revolúcii. Čo je podmienkou úspechu v biznise - prehľad v trhovej ekonomike, konexie, osobné vlastnosti, schopnosť riadiť?
V prvom rade musí byť človek pracovitý, musí byť dobrý organizátor, musí byť schopný prehodnocovať sám seba, keď urobí chybu, nemal by ju opakovať. Mal by sledovať svoje okolie, sledovať trendy, hľadať nové cesty a sám byť príkladom v snažení. Moja analytická výbava, pretože som bol analytický chemik, mi umožňovala robiť správne závery, ktoré sú pre podnikanie veľmi dôležité.

Čo si myslíte o podnikateľoch v politike? Nejde o podnikateľov, akí sa nájdu v našom parlamente, ktorí berú politiku ako svoju druhú živnosť, ale o tých, čo si založia vlastnú stranu, pustia sa do politiky a obsadia dôležité miesto v exekutíve...
Pán Babiš je špeciálny prípad. Jeho ohromná výhoda je, že nemusí kradnúť a druhá vec je, či funkciu vo vláde niekedy využije pre seba. Lebo to pokušenie existuje. Ale určite je to menšie nebezpečenstvo pre spoločnosť, keďže je pod drobnohľadom, ako keď sa dostane do vysokej funkcie, v ktorej rozhoduje o financiách a hospodárstve len čistý politik.

Ako hodnotíte súčasný stav podnikateľskej sféry na Slovensku? Zlepšuje sa podnikateľské prostredie?
Mám sociálne cítenie a vždy sa k tomu budem hlásiť. Hovorí sa, že keď pravicová vláda vytvára zdroje, tak po nej ľavicová vláda tie zdroje rozdeľuje. Mne páči systém vládnutia, pri ktorom sa myslí na ľudí, lebo do ľudí sa oplatí investovať. Ak hovoríme o podnikateľskej sfére na Slovensku, nie som optimista, myslím si, že vždy budeme „príštipkári". Málo investujeme do vzdelania, nemáme vytvorenú bázu vlastného výskumu. Budeme sa venovať doplnkovej výrobe, budeme pracovať pre svetové koncerny. Pravdaže, nie je to len náš problém, ale aj český, maďarský a všetkých východných krajín. A čaká nás ďalšia katastrofa - Ukrajina.

Čo stojí podľa vás v pozadí tohto konfliktu?
Geopolitika. K tomu netreba viacej slov.

Je trhová ekonomika samospasiteľný nástroj prosperity štátu?
Aj keď si tým, čo teraz poviem, nezískam nejakú popularitu, mne sa páči čínsky spôsob konverzie, spôsob prerastania štátneho kapitálu so súkromným. Tento model by mal platiť pre krajiny, ktoré robia konverziu svojej ekonomiky. Minule som čítal v SME jeden zaujímavý článok, v ktorom sa písalo s istým dešpektom, že Čína bude mať len 6,5-percentný rast. Je to naozaj úsmevný príspevok „fundovaného" ekonomického experta. Trh je dôležitý, ale musí pritom pôsobiť istá miera štátneho dirigizmu. Každý koncern, či už General Motors, Shell alebo iné veľké spoločnosti, z ktorých každá má ekonomiku na úrovni Slovenska, má svoje centrálne plánovanie, plánuje mnoho rokov dopredu. My sme plánovanie po revolúcii celkom zlikvidovali.

Hovorili ste o svojej apolitickosti a je o vás známe, že ste, na rozdiel od svojho syna Ivana, neboli v HZDS. Ako hodnotíte s odstupom času fakt, že sa Ivan nechal vtiahnuť do politiky, na ktorú skoro doplatil?
Môj syn je svojprávny človek, sám si vybral svoj život. Keď potrebovali do vlády mladých ľudí, môj syn sa prihlásil do konkurzu a medzi piatimi tisícmi uchádzačov skončil na druhom mieste. Výhrady som mal až vtedy, keď išiel do Slovenskej informačnej služby, lebo viem, aké je to čierne remeslo, v ktorom je veľa podpásoviek a v ktorom sa môže človek ľahko popáliť.

Ako ste prežívali politickú poľovačku na vášho syna Ivana v nedávnej minulosti?
Zodpovedne hovorím, že také tendenčné a nezodpovedné kampane, ktoré viedli proti môjmu synovi vtedajší ministri vnútra, či už Pittner alebo Palko, za asistencie médií, nemali v doterajšej slovenskej politike obdobu. Chceli cez Ivana zničiť Mečiara. To sa im nepodarilo, ale moja rodina na to veľmi doplácala. Ivanove deti sme museli voziť do školy do Rakúska, lebo v škole v Bratislave rodičia ich spolužiakov ukazovali na ne prstom. Veľmi zle to znášala najmä moja žena a myslím si, že to v konečnom dôsledku zapríčinilo aj jej smrť. Politicky motivované falošné obvinenia napokon spľasli, Ivan povyhrával všetky procesy ešte za Dzurindovej vlády. Ani v jedinom prípade neboli proti nemu dôkazy, ani v jedinom prípade sa im nepodarilo Ivana usvedčiť z prečinu, ktorý nespáchal. Vlastne sa im tým nepodarilo zakryť svoje špinavé myšlienky a politické kšefty.

Momentálne je pri moci ľavicová strana, ktorá s veľkým náskokom vyhrala voľby. Čo si myslíte o tejto vláde a o jej súčasnom riadení štátu?
Táto vláda mi je relatívne sympatická, kultivovanejšia ako predchádzajúce vlády. A momentálne nemá alternatívu, pravica je teraz rozbitá, čo je dobré.

Vieme o vás, že pol roka žijete v Bratislave a pol roka v Dominikánskej republike. Prečo? Chodíte tam zimovať?
Dá sa to tak povedať. Nemám rád zimu a lekár mi vraví, že by som mal jesť čerstvé ovocie, nie dovezené, chemicky preparované ako v samoobsluhách.

Necítite sa tam, v cudzej krajine, osamelo?
Vôbec nie, je tam medzinárodná spoločnosť a ja som sa na staré kolená naučil komunikovať po španielsky. Hablo a español muy bueno: Hovorím po španielsky veľmi dobre...

Dá sa povedať, že ste v podnikateľskej sfére úspešný muž. Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?
Moju rozvetvenú rodinu - osem zdravých, spôsobných a šikovných vnúčat. Podľa počtu sme taká cigánska rodina... (smiech). Niektoré moje vnúčatá sú už dospelé a posledné vnúčatá, dvojičky sú ešte v plienkach. Mám z nich radosť.

Fotografie:
Vladimír Lexa odmieta tvrdenia, že bol mečiarovským privatizérom. Privatizoval ešte za Čarnogurského vlády a nevyužíval pri tom politické konexie.

Vladimír Lexa nebol nadšený z toho, že syn Ivan sa rozhodol šéfovať tajnej službe.